Zvyšovanie množstva nekrytých peňazí v obehu je krádež, podvod a zločin proti ľudskosti - II.

2. ČASŤ DRUHÁ - INFLÁCIA

Je užitočné uvedomiť si podstatu vzťahu medzi množstvom peňazí v obehu a cenami tovarov. Pre lepšiu názornosť a pochopiteľnosť si ju priblížime pomocou extrémne zjednodušeného príkladu:

Predpokladajme, že existuje len jediný Štát a len jediný Tovar, ktorého sa ročne vyrobí 1 milión kusov a zároveň v danom Štáte koluje 1 milión Peňazí, pričom za týchto podmienok je cena jedného Tovaru napríklad jeden Peniaz.

Čo by sa stalo v prípade, ak by sa na základe rozhodnutia Štátu zvýšilo množstvo Peňazí, ktoré v danom Štáte koluje, napríklad na 1,5 milióna Peňazí? Ku zvýšeniu množstva Peňazí v obehu by došlo tak, že Štát by natlačil pol milióna nových nekrytých "Peňazí", za by ktoré si on (alebo niekto, komu by Štát tieto nové peniaze poskytol) kúpil polovicu všetkých Tovarov.

Prevažná časť obyvateľov daného Štátu sa však o tomto zvýšení množstva Peňazí v obehu hneď nedozvie, prípadne si nie je schopná hneď neuvedomiť jeho dôsledky a navyše nie je ani schopná odlíšiť tieto nové nekryté "Peniaze" od tých pôvodných. Preto je spočiatku stále ochotná vymeniť svoje Tovary za pôvodnú cenu (teda jeden Tovar je spočiatku ochotná vymeniť za jeden Peniaz).

Keďže si však Štát (alebo niekto, komu by Štát tieto nové peniaze poskytol) už kúpil za nové nekryté "Peniaze" polovicu všetkých Tovarov, tak pri cene 1 Peniaz za 1 Tovar zostáva veľké množstvo "nadbytočných" Peňazí (rozdiel medzi pôvodným a zvýšeným množstvom Peňazí v obehu), za ktoré však už nie je možné kúpiť žiadny Tovar. Majitelia týchto "nadbytočných" Peňazí sú preto ochotní zaplatiť za jeden Tovar viac než len jeden Peniaz (bez toho by totiž za svoje Peniaze nezískali žiadny Tovar). Majitelia Tovarov si to zakrátko všimnú a začnú požadovať za svoje Tovary vyššiu cenu než predtým (ak by im v tomto zvyšovaní cien Štát bránil, tak by si mnoho ľudí za svoje "nadbytočné" Peniaze nemohlo kúpiť žiadny Tovar a zároveň by sa veľká časť Tovarov začala predávať na "čiernom trhu", a to vzhľadom ku nedostatkovosti Tovarov dokonca za vyššie ceny, než za ktoré by sa predávala, ak by Štát proti zvyšovaniu cien Tovarov nezasiahol). V dôsledku toho sa cena Tovaru vyjadrená v Peniazoch postupne zvýši na novú vyššiu úroveň (v našom príklade by zrejme vzrástla približne o polovicu). Toto zvýšenie množstva Peňazí v obehu resp. následné zvýšenie ceny Tovaru vyjadrenej v Peniazoch sa označuje ako inflácia.

Zároveň tí, ktorí sú potrební pri výrobe daného Tovaru (zamestnanci), začnú požadovať za svoju prácu pri jeho výrobe viac Peňazí než tomu bolo v minulosti. Cena Tovaru vyjadrená v Peniazoch sa totiž zvýšila, a za svoju pôvodnú mzdu si preto môžu kúpiť menej Tovarov než predtým. Zároveň z pohľadu zamestnancov na zvýšení ceny Tovarov profituje na ich úkor zamestnávateľ (ktorý predajom Tovaru pri novej zvýšenej cene získa viac Peňazí, no zamestnancom sa snaží vyplácať pôvodnú mzdu). Len málokto zo zamestnancov si pritom uvedomí, že nová zvýšená cena Tovaru zamestnávateľovi ledva kompenzuje nové zvýšené ceny všetkého, čo pri výrobe Tovarov používa a že na inflácií profituje v prvom rade ten, kto dal nové nekryté"Peniaze" do obehu a kto si za ne zadarmo kúpil časť vyrobených Tovarov.

V konečnom dôsledku sa pomer medzi množstvom Peňazí, cenou Tovaru a cenou práce pri výrobe Tovaru postupne vráti do takmer rovnakého stavu, ako bol pred zvýšením množstva Peňazí v obehu.

Existuje teda niekto, kto získal alebo kto stratil na zvýšení množstva Peňazí v obehu? Pri hľadaní odpovede na túto otázku je kľúčovým tá skutočnosť, že zmeny vznikajúce po zvýšení množstva Peňazí v obehu nastávajú postupne.

Na zvýšení množstva peňazí v obehu (ak jeho zvýšenie spôsobil štát a ak išlo o nekryté "peniaze"):

I.)z krátkodobého (a krátkozrakého) hľadiska"získali" všetci:

- "získal"štát - kúpil tovary prakticky zadarmo a môže ich použiť tak, ako sa rozhodne (predstavitelia štátu si za ne "kúpia" napr. loajalitu voličov resp. sponzorov, a tým aj svoje budúce víťazstvo vo voľbách - a teda aj ďalšiu možnosť kradnúť);

- "získali"ľudia platení štátom (štátni zamestnanci) a tí, ktorým štát "prispieva" na ich výdavky (dôchodcovia, nezamestnaní, študenti, sociálne odkázaní apod.) - tieto výdavky štát z veľkej časti hradí práve z nových "peňazí". Druhou možnosťou by bolo ich hradenie z daní, no pre predstaviteľov štátu je oveľa prijateľnejšie zvýšiť množstvo nekrytých "peňazí" v obehu než zvýšiť dane (zvýšenie daní ľudia totiž neprehliadnu, a to by mohlo viesť ku ich nespokojnosti a tým aj k volebnej porážke príslušných predstaviteľov štátu, čo by im znemožnilo ďalej kradnúť);

- "získali" výrobcovia - o ich tovary je zvýšený záujem a dokonca sú ľudia za ich tovary ochotní zaplatiť vyššiu cenu než predtým;

- "získali" pracovníci - za svoju prácu pri výrobe tovarov dostanú vyššiu mzdu než predtým (to, že skutočná hodnota týchto peňazí je nižšia než predtým, si zatiaľ ešte neuvedomujú).

II.)zo strednodobého hľadiska niektorí získali, no iní na ňom stratili (skutočná hodnota, ktorú jedna skupina ľudí týmto procesom získala, sa rovná skutočnej hodnote, ktorú týmto procesom iná skupina ľudí stratila - došlo len k prerozdeleniu už existujúceho bohatstva spoločnosti):

- získali najmä tí, ktorí tieto nadbytočné (nekryté) "peniaze" dostali do obehu tým, že si za ne kúpili tovary (teda predstavitelia štátu a ľudia, ktorým štát tieto nové "peniaze" poskytol ako prvým). Najviac získali, ak si tovary kúpili bez meškania, teda ešte za pôvodnú cenu (v našom príklade jeden Tovar za jeden Peniaz); avšak získali na ňom aj vtedy, ak si za tieto "peniaze" kúpili tovary až neskôr, teda už za vyššiu cenu (tieto "peniaze" ich totiž takmer nič nestáli - na ich získanie nemuseli vyrobiť žiadny tovar);

- menej na ňom získali tí, ktorí si v minulosti požičali od niekoho peniaze - vplyvom inflácie budú v budúcnosti dostávať za svoju prácu pri výrobe tovarov viac peňazí než v súčasnosti (hoci menej hodnotných), vďaka čomu svoj dlh splatia ľahšie;

- nedotklo sa to tých, ktorí vôbec nepoužívajú peniaze (tých, ktorí si sami vyrábajú všetok tovar, ktorý potrebujú a ktorí zároveň nemusia štátu platiť žiadne dane);

- doplatili na neho všetci tí, ktorí pri svojom živote používajú peniaze (samozrejme - ak nedostali zadarmo od štátu medzi prvými nové nekryté "peniaze", ktoré by im túto stratu vykompenzovali) - cena tovarov vyjadrená v peniazoch postupne rastie, a preto tí, ktorí si za svoje peniaze nekúpia tovary okamžite ako ich získali, na tom nevyhnutne stratia (za rovnaké množstvo peňazí si neskôr budú môcť kúpiť čoraz menej tovaru);

- najviac na to doplatili tí, ktorí si svoje peniaze odkladajú na nejaké časovo vzdialenejšie použitie (napr. na dôchodok, "pre deti" apod.) - keďže cena tovarov vplyvom inflácie neustále rastie a oni použitie svojich peňazí odkladajú do vzdialenejšej budúcnosti, tak o to menej tovarov si nakoniec za tieto ušetrené peniaze budú môcť kúpiť. Paradoxne sú práve títo ľudia, ktorí na infláciu doplatia najviac, tými, ktorí v čase pridávania nových "peňazí" do obehu vidia najmenej dôvodov vystúpiť proti tomu. Negatívne dôsledky inflácie totiž v plnej miere pocítia až o mnoho rokov neskôr (napríklad až vtedy, keď pôjdu do dôchodku) a väčšina z nich si preto skutočné príčiny tohto zníženia hodnoty ich úspor a dôchodkov nebude schopná správne uvedomiť.

III.)z dlhodobého hľadiska na inflácii nezískal takmer nikto a stratili na ňom takmer všetci (možno okrem nepočetnej skupiny veľmi "chytrých"zlodejov ovládajúcich štát). Infláciatotiž z dlhodobého hľadiska vedie k týmto prirodzeným dôsledkom (prirodzeným v tom zmysle, že nevyhnutne vyplývajú zo samotnej podstaty inflácie a "logiky fungovania"ľudského spoločenstva):

Inflácia u ľudí podporuje a potvrdzuje presvedčenie o tom, že "kto je šikovný, ten zbohatne aj bez práce" a že "vlastnou prácou sa musí živiť len ten, kto nie je šikovný" - vplyvom inflácie totiž špekulanti bohatnú a výrobcovia chudobnejú.

Ľudia, ktorí nie sú hrdí na svoju prácu, strácajú veľkú časť dôvodov na to, aby boli hrdí sami na seba. Takíto ľudia sa stávajú náchylnejšími na vznik prázdnej samoľúbosti (ako kompenzácie zníženia sebaúcty) a tiež na podľahnutie manipulácii zo strany štátu, médií, marketingu, reklamy, propagandy, ideológií atď., ktorí ich v dôsledku toho ľahšie presvedčia o ich nadradenosti nad ostatnými, čím sa otvorí cesta ku násiliu, zneužívaniu, konfliktom a vojne.

b)snaha zarobiť bez práce (snaha "dobehnúť" ostatných) a následne nedôvera voči ostatným

Získať želané výrobky bez poskytnutia zodpovedajúcej protihodnoty ich výrobcom je možné výlučne na úkor tých, ktorí tvoria skutočné hodnoty (pretože žiadne výrobky sa nevyrobia samé od seba a z ničoho).

Každý pritom vníma, že aj ostatní sa snažia zarobiť bez práce (teda zbohatnúť na úkor iných), čo zvyšuje nedôveru voči ostatným a z tejto nedôvery robí normu vzťahov medzi ľuďmi.

c)presvedčenie, že kradnutie (získavanie potrebných vecí bez poskytnutia zodpovedajúcej protihodnoty ich výrobcom) je normálne, správne, potrebné a spravodlivé

Len málokto sa vedome rozhodne, že bude kradnúť (takmer každý totiž podvedome vníma zlo a nespravodlivosť, ktoré sú podstatou kradnutia). Preto majú ľudia silnú tendenciu presvedčiť samých seba o tom, že ten druh kradnutia, ktorý považujú za výhodný pre seba, vlastne nie je kradnutím.

Všeobecná rozšírenosť takéhoto presvedčenia týkajúceho sa kradnutia pomocou inflácie nevyhnutne vedie ku zvýšeniu kriminality v jej najrôznejších podobách (nie je náhodou, že kriminalita sa stala tak významným problémom práve v období poznačenom infláciou).

d)zdanlivé zvýšenie hodnoty výrobkov a v dôsledku toho výroba veľkého množstva málo potrebných výrobkov, ktorá nie je spoločensky prospešná a ktorá spôsobuje plytvanie prírodnými a ľudskými zdrojmi

Vplyvom zvýšenia množstva peňazí v obehu sú ľudia ochotní zaplatiť za určitý výrobok viac peňazí než predtým, čím sa vytvára falošný dojem o vysokom dopyte po daných výrobkoch a tým aj o ich vysokom spoločenskom oceňovaní.

V dôsledku toho sa ako ekonomicky výhodná a spoločensky zdôvodniteľná javí byť aj výroba takých výrobkov (v takom množstve, kvalite resp. takým spôsobom), ktorých výroba by bez inflácie ekonomicky výhodná nebola (bez inflácie by sa tieto výrobky nevyrobili).

Tým sa zároveň vyvoláva aj falošné presvedčenie o ekonomickom raste spoločnosti (tento "rast" je však z veľkej časti tvorený výrobou výrobkov, ktorých výroba spoločnosť neobohacuje resp. dokonca jej škodí).

Keďže sa v dôsledku inflácie vyrába príliš veľké množstvo výrobkov (a tiež veľké množstvo zbytočných výrobkov), tak sa pocit potrebnosti resp. hodnoty týchto výrobkov musí v ľuďoch umelo vyvolávať intenzívnou reklamou a marketingom (nie je náhodou, že rozvoj marketingu a reklamy nastal práve v období, kedy štáty cielene spôsobujú infláciu).

V dôsledku vysokej dostupnosti peňazí (či už nových "peňazí" vydaných štátom alebo peňazí"vyrobených"bankami) sa umelo zvyšuje dopyt po výrobkoch a tým sa výrazne nadhodnocuje aj ich cena a nadmerne sa zvyšuje ich výroba - vytvára sa cenová "bublina".

"Prasknutie" takejto cenovej bubliny (zreálnenie ceny daného tovaru a dopytu do ňom) vedie ku výrazným ekonomickým pohybom a ku zníženiu dôvery ľudí v primeranosť fungovania ekonomiky, čo môže viesť až ku vzniku hospodárskych kríz a cyklov.

Ku vzniku finančnej krízy môže viesť nielen inflácia spôsobená priamo štátom, ale aj "vyrábanie"peňazíbankami. Štát totiž umožňuje bankám požičiavať aj peniaze, ktoré nemajú (napríklad peniaze klientov, ktorí ich majú uložené na bežných účtoch, a ktoré si teda môžu z banky kedykoľvek vybrať a použiť) - v dôsledku toho sú teda tieto peniaze v obehu "dvakrát". Banky takto môžu dosiahnuť podobný efekt ako nastane po pridaní nových nekrytých "peňazí" do obehu zo strany štátu (so všetkými negatívnymi dôsledkami). Ak nastane situácia, že si veľká časť klientov bánk bude chcieť tieto svoje peniaze z banky vybrať (napr. pri vymiznutí ich dôvery voči bankám alebo pri obavách o budúci ekonomický či politický vývoj v danej krajine), tak sa celý bankový sektor dostane do stavu insolventnosti (nemá dostatok peňazí na vyplatenie svojich klientov, pretože tieto peniaze už požičal niekomu inému). Následne sa štát podujme "zachraňovať"banky a poskytne im nové nekryté "peniaze" na vyplatenie ich klientov (čím zároveň týchto klientov a aj všetkých ostatných majiteľov peňazí pripraví o časť hodnoty, ktorú tieto peniaze pôvodne predstavovali) a ďalej tým zvýši úroveň inflácie.

f)cena výrobkov je často nižšia, než by zodpovedalo skutočne vynaloženým výrobným nákladom (a to napriek celkovému zvyšovaniu cien výrobkov vyjadrených v peniazoch)

Aby neustále znižovanie hodnoty peňazí a skutočnej hodnoty príjmov a úspor obyvateľov nevyvolávalo u nich odpor voči inflácií (a teda aj voči kradnutiu pomocou inflácie), tak sa predstavitelia štátu snažia umelo udržiavať ceny tovarov na nízkej úrovni. Dosahujú to tým, že (napriek svojej deklarovanej údajnej snahe opačného charakteru) umožňujú výrobcom znižovať ich výrobné náklady znižovaním kvality ich výrobkov, prenášať časť ich výrobných nákladov na spoločnosť ako celok a odkladať úhradu týchto nákladov do vzdialenejšej budúcnosti (príkladom môžu byť dotácie, štátne podpory pre podnikateľov alebo náklady spojené so znečisťovaním životného prostredia v dôsledku výroby).

Výsledkom je, že cena výrobkov býva často nižšia, než by zodpovedalo skutočným nákladom súvisiacim s výrobou týchto výrobkov. Vďaka tomu majú ľudia klamlivý pocit, že na inflácii získavajú. Neuvedomujú si, že všetky tieto náklady oni (alebo ich potomkovia) nakoniec budú musieť zaplatiť - a to svojim skutočným majetkom (ak ich nechcú zaplatiť vlastnými životmi).

Inflácia spôsobuje zdanlivý "rast" príjmov obyvateľstva (teda rast ich príjmov vyjadrených v peniazoch) - veľká časť ľudí má preto pocit, že sú skutočne bohatší (to, že ich skutočné príjmy sa následkom inflácie nezvýšili a že naďalej klesajú, si väčšina ľudí neuvedomuje).

Inflácia zároveň spôsobuje rast cien tovarov (čo si väčšina ľudí uvedomuje), a preto väčšina ľudí považuje za rozumnejšie minúť svoje peniazečo najskôr.

Z týchto dôvodov v prípade inflácie má väčšina ľudí silnú tendenciu ľahšie a vo väčšej miere míňať svoje peniaze - a to aj na zbytočnosti. Tým samozrejme podporujú výrobu týchto zbytočností a teda aj plytvanie prírodnými a ľudskými zdrojmi na ich výrobu.

Inflácia spôsobuje to, že čím dlhšie zostane daný výrobok funkčným, tým väčší je rozdiel medzi jeho aktuálnou hodnotou a aktuálnou hodnotou sumy peňazí, za ktorú ho v minulosti výrobca predal. V dôsledku toho výrobca na predaji svojho výrobku stráca tým viac, čím kvalitnejšie a trvácnejšie výrobky vyrába.

To vedie nevyhnutne k tomu, že výrobcovia nemajú záujem vyrábať kvalitné výrobky. Naopak - snahou výrobcu je čo najviac skrátiť časový interval medzi predajom výrobku a ukončením jeho funkčnosti. To vedie ku znižovaniu kvality výrobkov.

Okrem toho výrobcovia vidia, že ľudia míňajú svoje peniaze neuvážene a ľahkovážne (v dôsledku inflácie sú ochotní kúpiť aj veci, ktoré by si za normálnych okolností nekúpili), a teda že výrobcovia môžu znížiť kvalitu svojich výrobkov bez straty odbytu.

Zároveň sa výrobcovia potrebujú poistiť proti tomu, že na výrobe svojich výrobkov v dôsledku inflácie prerobia - a preto sa snažia maximálne znížiť výrobné náklady (napríklad aj tým, že spotrebiteľa podvedú vo všetkom, v čom dokážu).

Nie je náhodou, že znižovanie kvality výrobkov a podvádzanie spotrebiteľov začalo byť takým závažným problémom až v období, kedy štáty cielene vytvárajú infláciu.

Snaha "ušetriť" výrobné náklady v spojení so zbytočne vysokou výrobou málo potrebných výrobkov s krátkou životnosťou a nízkou kvalitou, ako aj nevyhnutnosť "zatraktívniť" tieto nekvalitné výrobky v očiach spotrebiteľov pomocou fascinujúcich obalov a reklamy, vedie ku znečisťovaniu a devastácii životného prostredia (veľká časť znečistenia životného prostredia je predstavovaná obalmi použitých výrobkov, starými nefunkčnými výrobkami a dôsledkami výroby a používania výrobkov nezahrnutými do ceny výrobku). Nie je náhodou, že znečisťovanie životného prostredia začalo byť tak závažným problémom až v období, kedy štáty cielene vytvárajú infláciu.

Efektívna ochrana životného prostrediav prostredí inflácie z vyššie uvedených dôvodov prakticky nie je možná - vždy totiž pôjde len o ojedinelé aktivity malého množstva jedincov, ktoré sú zanedbateľné v porovnaní so sústavným a hromadným tlakom inflácie (obdobné tvrdenie platí aj pre boj proti korupcii, narkománii, nekvalitným potravinám, klamaniu spotrebiteľov výrobcami apod.). Jediným spôsobom ako dosiahnuť nápravu je zastavenie inflácie a následne zreálnenie cien výrobkov a dopytu po nich. Znížením dopytu po výrobkoch klesne aj ich výroba (a teda aj spotreba prírodných zdrojov), zvýši sa ich kvalita (výrobky budú dlhšie slúžiť svojmu účelu) a odstránia resp. zredukujú sa zbytočné súčasti výrobkov (napríklad veľká časť ich obalov).

Štát (presnejšie predstavitelia štátu) rozhoduje o tom, koľko nových "peňazí" pridá do obehu, čo si za ne kúpi, od koho to kúpi a za koľko to kúpi.

Na nových "peniazoch" pritom najviac získa ten, kto sa k nim dostane ako prvý a najviac stratí ten, kto sa k nim dostane ako posledný.

Je prirodzené, že každý by rád získal (tým skôr ak to získa "zadarmo") a nikto by nechcel stratiť (tým skôr ak sa proti tejto strate nemá ako brániť). Ide pritom o veľké množstvá "peňazí" a to zvyšuje motiváciu získať vplyv na procesy súvisiace s vydávaním nových "peňazí" u tých, ktorí sa snažia získať tovary bez poskytnutia adekvátnej protihodnoty (teda motiváciu zlodejov).

Stav, kedy štát môže pridávať nové nekryté "peniaze" do obehu, teda nevyhnutne vedie k tomu, že "chytrí"zlodeji využijú svoju "chytrosť" a svoje prostriedky na to, aby získali vplyv na riadenie štátu (so všetkými negatívnymi dôsledkami, ku ktorým to vedie).

Zároveň "chytrí"zlodeji využijú svoju "chytrosť" a svoje prostriedky na to, aby vytvorili a udržali medzi ľuďmi presvedčenie, že vydávanie nových nekrytých "peňazí" (teda falšovanie peňazí) štátom je normálne alebo dokonca užitočné. Výsledkom je výrazné zvýšenie zastúpenia zlodejov resp. ich prisluhovačov medzi predstaviteľmi štátu (najmenej zlodejov medzi predstaviteľmi štátu by bolo vtedy, ak by z tejto pozície nebolo možné kradnúť resp. nebolo čo kradnúť). Kradnutie je pre nich o to jednoduchšie, že kradnutie pomocou inflácie u ľudí nevyvoláva významnejší odpor, keďže sa ľuďom zdá, že infláciou im z ich peňaženiek nikto žiadne peniaze nezobral. Len málokto si pritom uvedomí, že vplyvom inflácie zo všetkých peňaženiek predsa len niečo zmizlo - neboli to síce priamo peniaze, ale zmizla z nich časť hodnoty, ktorú tieto peniaze pôvodne predstavovali.

Snaha ovplyvniť toky nových "peňazí" (a teda profitovať na vydávaní nových "peňazí"štátom) vedie ku snahám o kupovanie si predstaviteľov štátu - a teda ku korupcii. Predstavitelia štátu síce deklarujú boj s korupciou, no len ťažko možno očakávať, že tento "boj" bude úspešne viesť ten, kto bude profitovať z toho, ak tento "boj" nebude úspešný.

Zlodeji s vplyvom na fungovanie štátu samozrejme využijú na vlastné obohatenie (teda na kradnutie) všetky dostupné prostriedky (nielen infláciu). To vedie ku rozkrádaniu verejných zdrojov, ktoré potom chýbajú na mnohých iných miestach (zdravotníctvo, školstvo, veda atď.).

V dôsledku toho vo voľbách nejde o výber medzi tým, "či vlk zožerie jahňa alebo sa jahňa bude pokojne pásť", ale len o to, "ktorý z vlkov to jahňa zožerie".

V situácii, ak predstavitelia štátu môžu zvyšovať množstvo nekrytých "peňazí" v obehu, tak je stále čo kradnúť - stačí si natlačiť nové "peniaze" a za ne si kúpiť všetko, po čom túžia. Infláciou je možné ukradnúť ostatným ohromné bohatstvo, a to bez toho, aby si to títo okradnutí vôbec všimli resp. uvedomili.

Ak by nebolo možné zvyšovať množstvo nekrytých "peňazí" v obehu, tak v tom prípade by predstavitelia štátu mohli ukradnúť nanajvýš toľko peňazí, koľko vyberú na daniach od ľudí resp. koľko štátu prinesú podniky a inštitúcie v jeho vlastníctve. Ak by teda chceli ukradnúť viac, tak by museli zvýšiť dane a zvýšiť ziskovosť podnikov a inštitúcií vo vlastníctve štátu. Predstavitelia štátu pritom dobre vedia, že neustále zvyšovanie daní, zvyšovanie poplatkov štátnym inštitúciam a platieb za tovary monopolne zabezpečované podnikmi vo vlastníctve štátu by ľudia len ťažko prehliadli a že by zrejme nezvolili do štátnych funkcií niekoho, kto toto neustále zvyšovanie spôsobuje. V tom prípade by teda predstavitelia štátu mali menšiu možnosť kradnúť a mali by teda menšiu snahu stať sa predstaviteľmi štátu. Vďaka tomu by sa znížil podiel zlodejov v štátnych funkciách a štát by potom ako celok fungoval lepšie.

k)vznik násilných konfliktov rôzneho druhu s dopadom na celú spoločnosť

Ide zrejme o najzávažnejší následok inflácie.

Inflácia už zo svojej podstaty znižuje hodnotu peňazí a teda aj hodnotu úspor obyvateľov. Zároveň vedie k vyššie uvedeným negatívnym následkom. "Kamuflovať" negatívne účinky inflácie nemôžu predstavitelia štátu donekonečna. Nevyhnutne teda skôr či neskôr na ľudí dopadnú negatívne dôsledky výrazného znehodnotenia skutočnej hodnoty ich úspor, zníženia ich skutočných príjmov, zvýšenia ich skutočných životných nákladov a zhoršenia životného prostredia. Ľudia sa budú cítiť podvedení a okradnutí, čo povedie k frustrácii a hnevu, ako aj ku hľadaniu vinníka za tento stav. Hľadať vinníka sa pritom budú snažiť najmä tí istí ľudia, ktorí neboli schopní resp. ochotní uvedomiť si škodlivosť inflácie v čase, kým ešte bolo možné proti nej zasiahnuť, a ktorí preto majú na jej vzniku a jej dôsledkoch svoj podiel viny. Táto "menej chytrá" väčšina urobí všetko preto, aby vo svojich očiach zostala "nevinnou obeťou" nejakých zloduchov a aby nemusela priznať svoju spoluvinu za vznik týchto negatívnych dôsledkov inflácie.

Tí, ktorí infláciu priamo spôsobili ("chytrí"zlodeji), sú príliš chytrí na to, aby nezabránili svojmu označeniu za vinníkov tohto stavu. Väčšinu ľudí pomerne ľahko presvedčia o tom, že vinníkom tohto stavu je niekto iný (a nie "chytrí"zlodeji spolu s "menej chytrou" väčšinou), pričom frustrovanej väčšine podhodia "obetného baránka".

Týmto "obetným baránkom" sa zrejme stane skupina ľudí, ktorá:

- predstavuje v danej spoločnosti menšinu (aby zmanipulovaná "menej chytrá" väčšina mala početnú prevahu nad týmto menšinovým "obetným baránkom")

- je pomerne ľahko identifikovateľná (napr. iná farba pleti, iný etnický pôvod, iná sociálna skupina apod.), prípadne je možné zabezpečiť, aby bola ľahko identifikovateľná (napr. povinné nosenie nejakého označenia na odeve apod.)

- charakteristiky ľudí, ktoré ich zaraďujú medzi týchto "obetných baránkov", sa prakticky nedajú zmeniť (napr. farba pleti, etnický pôvod, vzdelanie, sexuálna orientácia, činy ich rodičov, predkov resp. príbuzných apod.)

- významná časť populácie už predtým mala určité výhrady voči tejto menšine (napr. farba pleti, etnický pôvod, náboženské vyznanie, sexuálna orientácia, "neprispôsobivá" sociálna skupina, "triedny nepriateľ" apod.).

Inflácia zároveň umožňuje "chytrým"zlodejom lacno finacovať svoje vojnové aktivity. Ak by nebolo možné platiť za vojnový tovar (zbrane, armáda, spravodajská služba atď.) nekrytými "peniazmi", tak by ich mohli nakúpiť oveľa menej. Financovať by sa totiž museli prakticky výlučne z daní obyvateľov a zvýšenie týchto vojnových výdavkov by preto na obyvateľov daného štátu priamo dopadlo. Z vojnového priemyslu by sa preto nikdy nemohlo stať tak rozvinuté, rozsiahle a výnosné odvetvie a podnikatelia by svoje aktivity preto zameriavali skôr na iné odvetvia.

Cenová hladina predstavuje parameter, ktorý súhrnne vyjadruje úroveň cien všetkých tovarov v danej spoločnosti resp. štáte.

Cenová hladina by sa udržiavala stabilnou v tom prípade, ak by sa nemenil pomer medzi celkovým množstvom peňazí v obehu a spoločenským oceňovaním (cenami) všetkých hodnôt zúčastňujúcich sa na výmenách sprostredkovaných peniazmi (tovarov), ktorými daná spoločnosť disponuje.

Ak je cenová hladina stabilná, tak ceny tovarov sa v priemere nemenia a vlastnenie tovarov preto v tomto smere nepredstavuje žiadnu výhodu v porovnaní s vlastnením peňazí (a ani naopak).

Zástancovia udržiavania stabilnej cenovej hladiny tvrdia, že rozvoj výroby a spoločnosti nevyhnutne vedie k rastu hodnôt, ktorými spoločnosť disponuje, a preto je v záujme udržania stabilnej cenovej hladiny (a tým aj v záujme spravodlivosti a zvyšovania ekonomickej aktivity) údajne nevyhnutné priebežne dodávať do obehu nové peniaze.

Je to naozaj tak? A ak áno, tak naozaj predstavitelia štátu dokážu priebežne aj z dlhodobého hľadiska udržiavať stabilnú cenovú hladinu? A ak by to aj dokázali, tak naozaj budú konať v záujme dosiahnutia tohto cieľa?

Aktuálna cena každého tovaru totiž poskytuje všetkým zúčastneným stranám dôležitú informáciu o aktuálnom spoločenskom oceňovaní daného tovaru (samozrejme len v tom prípade, ak táto cena nie je umelo skreslená - napríklad infláciou alebo príkazmi štátu). Cena daného tovaru je preto kľúčovým faktorom, ktorý rozhoduje o tom, či je pre výrobcov výhodné vyrábať daný tovar, v akom množstve, v akej kvalite a akým spôsobom. Vďaka tomu sa prírodné a ľudské zdroje danej spoločnosti zbytočne neplytvajú na výrobu málo potrebných výrobkov, v nadmernom množstve, nedostatočnej kvalite a neefektívnym spôsobom.

Ukážme si to na zjednodušenom príklade - predpokladajme, že v danom Štáte existuje len jediný Tovar. Ak sa v danom Štáte vyrobí väčšie množstvo Tovaru než je potrebné, tak jeho cena klesne - keďže je ho prebytok, tak si ho ľudia budú ceniť menej, a preto budú za neho ochotní zaplatiť menej peňazí. Vďaka tomu bude jeho výroba pre výrobcov menej výhodná než predtým, a preto sa zníži jeho celkové vyrobené množstvo (niektorí z výrobcov ho dokonca prestanú vyrábať úplne). Ak by sa Štát snažil udržiavať stabilnú cenovú hladinu (teda v danom príklade stabilnú cenu Tovaru), tak výroba Tovaru by bola aj napriek jeho nadmernej výrobe pre výrobcov stále rovnako výhodná. Výrobcovia by preto aj naďalej pokračovali v jeho nadmernej výrobe a na výrobu týchto nadbytočných - a teda málo potrebných - Tovarov by plytvali prírodnými a ľudskými zdrojmi. V dôsledku toho by už nebolo možné použiť tieto prírodné a ľudské zdroje na výrobu niečoho užitočnejšieho. Snaha o udržiavanie stabilnej cenovej hladiny teda obyvateľom daného Štátu nijako nepomohla a dokonca im uškodila.

Ak je priebežná zmena cien užitočná v prípade tovarov, tak prečo by nemala byť užitočná v prípade univerzálneho tovaru (peňazí)?

Je samozrejmé, že majitelia tovarov, ktorých cena sa zvyšuje, na tomto zvyšovaní ceny získavajú, zatiaľčo majitelia tých tovarov, ktorých cena sa znižuje, na tomto znižovaní ceny strácajú. Práve vďaka tomu výrobcovia (ktorí sledujú najmä svoj vlastný prospech) vyrábajú najmä spoločensky oceňované výrobky (teda výrobky, ktoré si ostatní cenia a ktorých cena je preto vysoká resp. sa zvyšuje) a prestávajú vyrábať spoločensky neoceňované výrobky (teda výrobky, ktoré sú ostatnými málo oceňované a ktorých cena je preto nízka resp. sa znižuje).

Prostredníctvom zisku zo zmeny ceny sú "odmenení" prezieraví majitelia tovaru (získali tovar, ktorý sa v budúcnosti ukáže byť veľmi užitočný) a "potrestaní" sú neprezieraví majitelia tovaru (získali tovar, ktorý sa v budúcnosti ukáže byť málo užitočný). Práve preto majú ľudia dôvod vynakladať svoju námahu a prostriedky na to, aby správne odhadli užitočnosť tovarov v budúcnosti a aby si nahromadili práve tieto tovary. Vďaka tomu je spoločnosť ako celok lepšie pripravená na nároky kladené budúcnosťou. Ak by neexistoval rozdiel medzi prospechom, ktorý získajú prezieraví a neprezieraví majitelia tovarov, tak by ľudia nemali dôvod venovať svoju námahu a prostriedky na správne odhadnutie užitočnosti tovarov v budúcnosti a na nahromadenie práve týchto tovarov. Spoločnosť ako celok by v tom prípade na to mohla v budúcnosti doplatiť (chýbali by jej tovary, ktoré sa v tom čase ukážu byť veľmi užitočné).

Okrem toho - priebežné udržiavanie stabilnej cenovej hladiny štátom by vyžadovalo neustále (nákladné, náročné a komplikované) sledovanie meniacich sa cien všetkých tovarov a neustálu úpravu množstva peňazí v obehu.

Na udržanie stabilnej cenovej hladiny by niekedy bolo potrebné zvýšiť množstvo peňazí v obehu - niekto by teda zadarmo dostal tieto nové peniaze a kúpil by si za ne tovary. Ten, kto rozhoduje o pridelení týchto nových peňazí, by nepochybne mal silnú tendenciu prideliť ich (najmä) jemu blízkym osobám.

Čo však v prípade, ak by bolo na udržanie stabilnej cenovej hladiny potrebné znížiť množstvo peňazí v obehu? Krátkodobo by asi pomohlo, ak by štát vydal dlhopisy a ich predajom by stiahol zodpovedajúcu časť peňazí v obehu. No ak by bolo potrebné znížiť množstvo peňazí v obehu dlhodobo - komu by štát tieto peniaze zobral?

Je veľmi otázne, či je vôbec možné z dlhodobého hľadiska zabezpečiť, aby ten, kto rozhoduje o množstve nových peňazí, ktoré budú pridané do obehu (hoci aj s deklarovaným cieľom "udržania stabilnej cenovej hladiny"), nevyužil túto svoju právomoc na vlastné obohatenie. Samotný fakt existencie inflácie totiž potvrdzuje, že nakoniec (a zrejme nevyhnutne) získajú právomoc rozhodovať o množstve peňazí v obehu práve takíto ľudia. Vznik inflácie je jednoznačným dôkazom zvýšenia množstva peňazí v obehu vo väčšej miere, než by zodpovedalo rastu spoločenského oceňovania všetkých hodnôt zúčastňujúcich sa na výmenách sprostredkovaných peniazmi (je teda presným opakom deklarovanej snahy o zachovanie stabilnej cenovej hladiny). Prítomnosť inflácie takmer vo všetkých štátoch pritom prakticky vylučuje možnosť, že ide len o náhodu resp. neúmyslený omyl (v tom prípade by bol vznik inflácie a deflácie rovnako pravdepodobný a každý z týchto stavov by sa vyskytoval približne rovnako často - čo však evidentne nezodpovedá pozorovanej skutočnosti). Vznik inflácie preto musí byť buď úmyslene vytváraný (s cieľom obohatenia určitých skupín obyvateľov na úkor ostatných), alebo vyplýva zo samotného spôsobu, akým sa množstvo peňazí v obehu zvyšuje (každá z týchto možností pritom svedčí proti prospešnosti takéhoto zvyšovania množstva peňazí v obehu).

Bolo by vôbec rozumné predpokladať, že ten, kto určuje množstvo nových peňazí dodaných do obehu a kto zároveň má možnosť profitovať na zvyšovaní množstva peňazí v obehu tým viac, čím viac nových peňazí do obehu dá, nebude mať snahu dodať do obehu čo najviac nových peňazí? Ako by bolo možné tomu zabrániť? Každé pravidlo, ktoré by v tomto smere bolo zavedené, by bolo určené ľuďmi (predstaviteľmi štátu), pričom práve títo ľudia sú zároveň tými, ktorí majú možnosť zo zvyšovania množstva peňazí v obehu najviac profitovať. Je teda len otázkou času, kedy títo ľudia upravia dané pravidlo tak, aby mohli zvyšovať množstvo peňazí v obehu podľa svojej ľubovôle a podľa svojich vlastných záujmov.

adamsmid