Zvyšovanie množstva nekrytých peňazí v obehu je krádež, podvod a zločin proti ľudskosti - III.

Každému z nás by sa páčilo, ak by si mohol na kúsok papiera napísať nejaké číslo a potom si za tento papier niečo kúpiť. Žiadny predávajúci by však za normálnych okolností nepovažoval takýto papier za primeranú protihodnotu za svoje tovary a teda by za tento papier svoj tovar nepredal. Urobil by tak len v tom prípade, ak:

- ak sa predávajúci rozhodol kupujúcemu svoj tovar darovať;

- ak je predávajúci duševne chorý;

- ak je predávajúci k takejto výmene donútený (napr. násilím alebo hrozbou násilia);

- ak je papier ponúkaný kupujúcim v skutočnosti potvrdením o nejakej skutočnej hodnote vlastnenej kupujúcim, za ktorú mu predávajúci tento svoj tovar vymieňa;

- ak sa predávajúci rozhoduje na základe nepravdivých alebo skreslených informácií (napr. je presvedčený o tom, že papier, ktorý mu kupujúci na výmenu ponúka, predstavuje skutočnú hodnotu vlastnenú kupujúcim, hoci v skutočnosti tento papier takúto skutočnú hodnotu nepredstavuje).

Rovnaká situácia nastáva vtedy, ak to isté urobí štát - nechá si natlačiť papiere s číslami (takzvané "peniaze") a potom si za ne kúpi skutočné tovary od ľudí, ktorí sú povinní za tieto "peniaze" svoj tovar predať - a to pod hrozbou trestu zo strany kupujúceho (teda štátu) v prípade odmietnutia takejto výmeny.

Pridávanie nových nekrytých "peňazí" do obehu predstavitelia štátu častokrát obhajujú tým, že je to pre všetkých prospešné - keďže sa vďaka tomu zvyšuje množstvo tovarov a služieb, ktoré sú kupujúci v danom štáte ochotní kúpiť, a tým sa zvyšuje aj celková výroba, zamestnanosť a blahobyt.

Ak by to tak naozaj bolo, tak rovnako užitočné ako pridávanie nových nekrytých "peňazí" do obehu zo strany štátu, by bolo pridávanie rovnako falošných "peňazí" do obehu drobnými falšovateľmi peňazí. Ak teda uvedený "argument" nie je len manipuláciou a podvodom, tak štát by mal podporovať činnosť aj takýchto drobných falšovateľov peňazí. Veď v opačnom prípade by štát ochudobňoval samého seba a svojich obyvateľov o prínos, ktorý zvyšovanie množstva "peňazí" v obehu údajne prináša. No štát tak nerobí. Neprekvapuje to, pretože v skutočnosti zvyšovanie množstva "peňazí" v obehu je prínosom len pre toho, kto si za tieto falošné "peniaze" kúpi skutočné tovary. Všetci ostatní na to doplácajú. Sú to totiž práve oni, kto v konečnom dôsledku zaplatí za tovary kúpené falšovateľom za falošné "peniaze" - a to znížením hodnoty svojich úspor a ďalšími negatívnymi dôsledkami.

Je pravdou, že peniaze, ktoré získame ľahko, si vážime menej (a preto ich ľahšie minieme) než peniaze, ktoré si zarobíme tvrdou a namáhavou prácou. Pri rozhodovaní o kúpe vecí totiž porovnávame "plusy" (teda užitočnosť týchto vecí pre nás) s "mínusmi" (teda s námahou a prostriedkami, ktoré sme museli vynaložiť na zarobenie peňazí použitých na zakúpenie danej veci).

Štát pritom získal nové nekryté "peniaze" prakticky zadarmo, a preto ich používa veľmi nezodpovedným spôsobom - na pochybné a predražené "investície", "investičné stimuly"či "sociálne výdobytky", na vysoké odmeny predstaviteľov štátu apod..

Veľkú časť z týchto nových "peňazí" od štátu získajú netransparentným spôsobom osoby blízke príslušným predstaviteľom štátu, a to bez poskytnutia adekvátnej protihodnoty z ich strany (v rozličných pochybných zmanipulovaných "verejných súťažiach" apod.) - preto aj oni používajú tieto "peniaze" veľmi pochybným spôsobom (extrémny luxus, korupcia, politické ambície, organizovaný zločin apod.).

Okrem toho časť týchto nových "peňazí" používa štát na pokrytie záväzkov, ku ktorým ho zaviazali predstavitelia štátu v snahe zapáčiť sa voličom (od ktorých závisí to, či sa udržia pri moci a teda či budú mať aj naďalej možnosť takto kradnúť) - ide o rozličné sociálne dávky, vianočné príspevky, dotované potraviny, zľavy na cestovnom apod.. Tí, ktorí tieto "peniaze" týmto spôsobom dostali bez toho, aby za to poskytli spoločnosti adekvátnu protihodnotu (napríklad tí, ktorí nikdy nepracovali, hoci by boli schopní pracovať), nemajú dôvod si ich vážiť, takže ich častokrát minú na rôzne pochybné výdavky (alkohol, stávky, hracie automaty apod.).

Vplyvom zvýšenia množstva peňazí v obehu prakticky všetci ľudia za rovnakú prácu zarobia väčšie množstvo peňazí (hoci v skutočnosti čoraz menej hodnotných). Keďže veľká časť spomedzi týchto ľudí uverí, že skutočne zarobia viac než predtým, tak preto menej dôkladne zvažujú svoje výdavky.

A nakoniec - veľká časť z tých, ktorí vo svojom živote používajú peniaze, si aspoň rámcovo uvedomuje, že peniaze vplyvom inflácie postupne strácajú svoju hodnotu a že je preto výhodnejšie minúť ich čím skôr.

Práve preto sú ľudia, podniky a inštitúcie v podmienkach inflácie (teda v podmienkach "riedenia" hodnoty peňazí v dôsledku pridávania nových nekrytých "peňazí" do obehu) ochotní minúť svoje peniaze aj za veci, ktoré by si inak nikdy nekúpili, pretože by užitočnosť týchto vecí pre nich nevynahradila námahu, ktorú museli vynaložiť na zarobenie týchto peňazí.

V dôsledku toho rastie množstvo vecí, ktoré sú kupujúci v danom štáte ochotní si kúpiť. Toto množstvo kupovaných vecí sa ďalej zvyšuje vplyvom výdavkov, z ktorých veľká časť by v prostredí bez inflácie neexistovala (napr. veľká časť výdavkov na marketing, reklamu, apod.). Tým sa naozaj zvyšuje množstvo vyrábaných výrobkov a následne aj množstvo zamestnatných ľudí.

No je táto výroba zmysluplná a užitočná a zvyšuje sa ňou skutočne aj blahobyt?

Úroveň blahobytu obyvateľstva je častokrát mylne stotožňovaná s výkonnosťou ekonomiky, ktorá je bežne vnímaná a meraná pomocou parametra "hrubý domáci produkt" - HDP. Výška HDP pritom súvisí s množstvom a s cenou výrobkov predaných v danom štáte (konkrétny spôsob jeho výpočtu pritom poskytuje nezanedbateľné možnosti manipulácie s jeho výškou).

Medzi úrovňou blahobytu a HDP je však podobný vzťah ako medzi plynutím času a hodinami. Hodiny sú zvyčajne pomerne dobrým ukazovateľom plynutia času. Ak však pohyb ručičiek na hodinách nejakým spôsobom spomalíme alebo naopak zrýchlime, tak sa tým samotné plynutie času nespomalí ani nezrýchli - len sa tým sami pripravíme o možnosť spoľahlivo merať čas. Na druhej strane je pravda, že ak urobíme niečo, čo pohyb ručičiek na hodinách spomalí alebo naopak zrýchli, pričom ostatní sa o tom nedozvedia resp. nedocenia túto súvislosť, tak sa ostatní ľudia ešte určitý čas budú správať tak, akoby tieto hodiny ukazovali správny čas (napríklad pôjdu do práce a z práce podľa toho, čo ukazujú hodiny, a nie podľa toho, aký je skutočný čas). Niekto by to možno nazval "chytré" a "užitočné", no ja to nazývam podvod.

Podobne je to s blahobytom a HDP. Rast HDP môže odrážať rast blahobytu, no výlučne len v tom prípade, ak HDP rastie vplyvom efektívnej produkcie potrebných a užitočných vecí (teda len ak "hodinky" HDP správne fungujú).

Spoločenskú užitočnosť a potrebnosť vecí odráža cena týchto vecí akceptovaná kupujúcimi a celkové kúpené množstvo jednotlivých výrobkov (a teda následne aj DPH) - avšak výlučne len v tom prípade, ak táto cena nie je skreslená (napr. infláciou, nezapočítaním časti nákladov, dotáciami, príkazmi štátu apod.) a ak rozhodnutia kupujúcich o kúpe jednotlivých výrobkov boli urobené dobrovoľne a na základe neskreslených informácií.

Ak tomu tak nie je, tak procesy, ktoré zvyšujú HDP, nemusia zároveň zvyšovať úroveň blahobytu a dokonca môžu blahobyt znižovať.

Napríklad postavenie diaľnice z vašej obývačky na váš záchod síce zvýši HDP (na výstavbu tejto diaľnice sa totiž minú peniaze), no takáto diaľnica nijako nezvýši blahobyt spoločnosti (diaľnica medzi vašou obývačkou a záchodom neprináša prakticky žiadny úžitok) a dokonca ho zníži. Na výstavbu tejto nezmyselnej diaľnice sa totiž použil materiál a práca, ktoré by bolo možné použiť oveľa zmysluplnejšie a užitočnejšie iným spôsobom. Zároveň sa zničila určitá časť prírodných zdrojov na získanie tohto zbytočne použitého materiálu a ďalšia časť prírodného prostredia sa zničila samotnou výstavbou tejto diaľnice. No a okrem toho - v prípade, ak vám štát napriek vášmu nesúhlasu vyvlastnil priestor medzi vašou obývačkou a záchodom na výstavbu tejto nezmyselnej diaľnice, tak spoločenská, právna a morálna ujma je prakticky nevyčísliteľná. Napriek tomu všetkému by tí, ktorým by sa to hodilo, jasali nad tým, ako sa im podarilo zvýšiť ekonomický rast.

V prípade inflácie si ľudia za rovnaké množstvo peňazí v súčasnosti môžu kúpiť viac než by si za ne mohli kúpiť v budúcnosti. Z pohľadu spotrebiteľa sa preto kúpa daného tovaru v súčasnosti oplatí takmer vždy. V prípade inflácie preto spotrebitelia dávajú oveľa menší pozor na to, čo si za svoje peniaze kúpia - pomerne ľahko a bez argumentov (len vďaka "demagogickým" marketingovým "argumentom") sa nechajú presvedčiť o kúpe práve toho, čo im výrobcoviači obchodníci ponúkajú. Výrobcovia preto dávajú pri výrobe dôraz na znižovanie svojich výrobných nákladov (a tým na zvyšovanie zisku, ktorý musí okrem iného pokryť aj ich stratu spôsobenú znížením hodnoty peňazí, ku ktorému medzičasom dôjde vplyvom inflácie). Tieto svoje výrobné náklady sa pritom snažia znížiť aj za cenu znižovania kvality výrobkov (vedia totiž, že spotrebitelia toto znižovanie kvality výrobkov príjmu, pretože si za svoje peniaze chcú niečo - resp. takmer čokoľvek - kúpiť, a to čo najskôr).

Infláciateda znižuje rozumnosť pri rozhodovaní ľudí o tom, čo si kúpia, a preto vedie k výrobe veľkého množstva málo užitočných, zbytočných, či dokonca priamo škodlivých vecí (nie je náhodou, že napr. drogy sa stali tak závažným problémom až v období poznačenom infláciou alebo že sa práve v tomto období produkuje také obrovské množstvo odpadu). Tým sa síce zvyšuje "ekonomický rast" (meraný napr. pomocou HDP), no zároveň dochádza k poklesu celkového blahobytu spoločnosti (napríklad v dôsledku drancovania prírodných zdrojov, zhoršenia životného prostredia, ľudských či rodinných tragédií, kriminality, civilizačných chorôb apod.).

Ľudia si to dlho nemusia uvedomiť resp. majú pocit, že napr. vlastnenie "značkového" oblečenia podľa najnovšej módy je hodnotnejšie než zničenie nejakého lesa dvesto kilometrov od nich.

Hodnota tohto "značkového" oblečenia pritom zvyčajne nespočíva v tom, že by bolo trvácnejšie alebo kvalitnejšie než iné porovnateľné oblečenie. Hodnota tohto "značkového" oblečenia spočíva výlučne len v presvedčení kupujúcich o prestíži takéhoto oblečenia. Toto presvedčenie bolo pritom umelo a nákladne vytvorené marketingovými špecialistami príslušnej "značky", ktorí využili/zneužili prirodzenú túžbu ľudí stať sa oceňovanou súčasťou skupiny (zosilnenú znížením ich vlastnej sebaúcty a hrdosti na seba a na svoju prácu).

"Značkové" oblečenie podľa najnovšej módy pritom túto svoju hodnotu nepochybne rýchlo stratí (a to aj v očiach jeho majiteľa). Stane sa tak najneskôr pri zmene módy, čo nastane pomerne rýchlo. Toto oblečenie totiž nemôže zodpovedať "najnovšej móde" veľmi dlho, pretože ak má byť známkou prestíže, tak sa móda musí zmeniť skôr, než si ho kúpi väčšina ľudí resp. než si ho väčšina ľudí bude môcť dovoliť kúpiť (marketingoví špecialisti to samozrejme veľmi dobre vedia - preto sa móda v podmienkach inflácie mení oveľa rýchlejšie než predtým).

V našom príklade teda ľudia zakladajúci si na "módnom značkovom oblečení" obetovali ťažko nahraditeľné a životne nevyhnutné prírodné hodnoty za niečo, čo aj oni sami s odstupom času budú hodnotiť ako málo hodnotné. Keďže však v tom čase budú už presvedčení o tom, že nejaké iné "značkové" oblečenie podľa vtedy aktuálnej módy má vyššiu cenu než životné prostredie, tak budú neustále vymieňať skutočné hodnoty za veci, o ktorých hodnote sa krátkodobo nechali presvedčiť výrobcami a obchodníkmi na základe zámerne skreslených informácií.

Získavanie skutočných tovarov za falošné peniaze (teda za nekryté "peniaze") bolo pre predstaviteľov štátu a im blízkych ľudí vždy veľmi lákavé (mnoho panovníkov týmto spôsobom získavalo prostriedky napríklad na vedenie vojen apod.). O to lákavejším sa to stalo v období po odstránení naviazania potvrdení o uložení zlata (peňazí) na skutočné zlato, kedy bola odstránená hlavná prekážka vydávania falošných (nekrytých) "peňazí"štátom resp. bankami.

V absolutistických monarchiách je však zodpovednosť za vedenie štátu evidentná, a preto sa ich panovníci len zriedkavo odhodlali ku krokom, ktoré by mohli výrazne znehodnotiť peniaze ich vlastného štátu (a to dokonca ani v tom prípade, ak by k tomuto efektu malo dôjsť až s dlhším časovým odstupom - predpokladali totiž, že ich dynastia bude danému štátu vládnuť ešte aj v tom období).

Získavanie skutočných tovarov za falošné "peniaze" (teda za nekryté "peniaze") sa preto plne prejavilo až v období vzniku štátov postavených na tzv. demokratických základoch. V takýchto štátoch sa totiž vládnuca garnitúra relatívne často mení a preto je zodpovednosť za efekty, ktoré nastanú až po dlhšom časovom období, značne nejasná a ťažko určiteľná - a to prinajmenšom pre prevažnú časť obyvateľov tohto štátu (voličov), od rozhodnutia ktorých závisí to, kto bude v danom štáte vládnuť.

Aj preto najmä pre tzv. demokratické štáty je zásadne dôležité nikdy nepripustiť možnosť vydávania nekrytých "peňazí". Najmä v prípade takýchto štátov je totiž len otázkou času, kedy sa "chytrým"zlodejom podarí získať vplyv na rozhodovanie štátu o vydanom množstve a o spôsobe použitia takýchto "peňazí". Práve pomocou takýchto "peňazí" je totiž možné veľmi nenápadne a ľahko ukradnúť veľké množstvo skutočných tovarov ostatným ľuďom - a to je pre zlodejov vždy veľmi lákavé.

Niekedy sa môžeme stretnúť s tvrdením, že znižovanie cien (bez ohľadu na jeho príčiny) je pre ekonomiku škodlivé, pretože v prípade znižovania cien majú majitelia peňazí tendenciu míňať svoje peniazečo najmenej (za rovnaké množstvo peňazí v súčasnosti si totiž môžu kúpiť menej tovarov, než tomu bude v budúcnosti) - a to vraj znižuje výrobu, zamestnanosť a blahobyt.

Zníženie cien výrobkov nastane vtedy, ak sa zníži pomer medzi množstvom peňazí v obehu a spoločenským oceňovaním týchto výrobkov. Je samozrejmé, že ak ľudia niektoré výrobky začnú menej oceňovať, tak budú ochotní zaplatiť za ne menej peňazí než predtým.

K znižovaniu cien jednotlivých výrobkov teda prirodzene vedie napríklad postupné zvyšovanie efektívnosti ich výroby (znížia sa tým totiž náklady a námaha, ktoré je potrebné vynaložiť pri ich výrobe, a zároveň sa tým zvyčajne zvýši aj množstvo vyrobených výrobkov). V dôsledku toho začnú byť dané výrobky menej vzácne (menej spoločensky oceňované) než tomu bolo predtým a klesne ich cena. No zrejme len málokto bude tvrdiť, že zvýšenie efektívnosti výroby je pre ekonomiku škodlivé.

K znižovaniu cien výrobkov môže dôjsť aj v dôsledku zreálnenia cien výrobkov, ktoré boli predtým nadhodnotené infláciou (teda v dôsledku "praskutia" cenovej "bubliny"). Následne dôjde aj k zníženiu nadmerne vysokej výroby týchto výrobkov a tým aj ku zníženiu množstva ľudí zamestnaných pri výrobe daného výrobku. Hlavnou príčinou takéhoto znižovania cien výrobkov a ich výroby je však práve predchádzajúca inflácia, ktorá v minulosti umelo nadhodnotila ceny týchto výrobkov. Vinu za takéto zníženie výroby teda majú najmä tí, ktorí predchádzajúcu infláciu spôsobili (a teda nie tí, ktorých pričinením došlo k zreálneniu cien výrobkov, ktoré boli umelo nadhodnotené infláciou).

K znižovaniu cien výrobkov by mohlo viesť aj zníženie množstva peňazí v obehu (danému množstvu výrobkov totiž v tom prípade zodpovedá menšie množstvo peňazí než predtým). Prechodne by k tomu došlo napríklad vtedy, ak by nezanedbateľná časť ľudí a inštitúcií z nejakého dôvodu prestala míňať svoje peniaze (napríklad by si vytvárali peňažnú rezervu resp. úspory pri obavách o budúci ekonomický či politický vývoj v ich krajine). V tom prípade sú však hlavnou príčinou znižovania cien výrobkovčiny a udalosti, ktoré spôsobili zhoršenie výhliadok ekonomického či politického vývoja v danej krajine (častokrát teda práve činy tých, ktorí spôsobujú infláciu).

Trvalé zníženie množstva peňazí v obehu by mohlo nastať napríklad vtedy, ak by nezanedbateľná časť ľudí a inštitúcií z nejakého dôvodu svoje peniaze zničila resp. by umožnila ich zničenie (k tomu však dochádza len výnimočne).

Vo všetkých vyššie uvedených prípadoch znižovanie cien výrobkov, znižovanie výroby a znižovanie zamestnanosti nie je pre spoločnosť škodlivé, skôr naopak - je žiadúce. Odráža totiž skutočnú aktuálnu ekonomickú situáciu v spoločnosti, vďaka čomu sa všetky zložky spoločnosti môžu tejto situácii primerane prispôsobiť. Vďaka tomu spoločnosť nemíňa svoje prírodné a ľudské zdroje na výrobu málo oceňovaných (málo užitočných) výrobkov a zameriava ich na výrobu výrobkov vysoko oceňovaných (veľmi užitočných). Tým môže byť obnovený stav, v ktorom spoločnosť ako celok dosiahla najvyššiu aktuálne dosiahnuteľnú mieru uspokojovania potrieb svojich členov.

Pojem deflácia predstavuje stav, kedy dochádza ku poklesu pomeru medzi množstvom peňazí v obehu a celkovým spoločenským oceňovaním (cenami a množstvom) všetkých tovarov resp. hodnôt, ktorými daná spoločnosť disponuje. Pre defláciu je teda typický pokles cien tovarov a v súvislosti s tým zvýšenie hodnoty peňazí.

Je pravdou, že v prípade zvyšujúcej sa hodnoty peňazí si ich ľudia viac cenia a preto majú menšiu tendenciu míňať svoje peniaze. Zároveň však zodpovednejšie zvažujú kúpu tovarov a ich výber, než je tomu v prípade znižujúcej sa hodnoty peňazí.

V prípade deflácie sa teda predá (a vplyvom toho následne aj vyrobí) celkovo menej tovarov a za nižšie ceny než v prípade inflácie. V dôsledku toho samozrejme klesne aj HDP.

V prípade deflácie (na rozdiel od inflácie) si však ľudia zodpovednejšie vyberajú tovary, ktoré si kúpia, čo efektívne vyraďuje z výroby tovary, pri výrobe ktorých sa minie viac zdrojov než akú majú tieto tovary spoločenskú hodnotu. To zároveň efektívne vyraďuje výrobcov, ktorí vyrábajú nekvalitné výrobky resp. vyrábajú výrobky neefektívnym spôsobom.

Tým sa síce znižuje celková výroba a DPH, no zároveň sa zvyšuje kvalita a trvácnosť vyrábaných tovarov, čím sa šetria prírodné a ľudské zdroje. Napriek relatívne vyššej cene daného tovaru, jeho zníženému predaju a jeho zníženej výrobe preto spotrebiteľ uspokojí svoju potrebu takýmto kvalitnejším (hoci aj drahším) tovarom lepšie - a v konečnom dôsledku preto lacnejšie - než tovarom lacnejším, no menej kvalitným. Napr. ak použiteľnosť nejakého tovaru (napr. topánok), ktorý stojí 1 Peniaz, je 1 mesiac, tak na zabezpečenie danej potreby spotrebiteľ minie 12 Peňazí za rok. Ak je cena obdobného tovaru 6 Peňazí, no jeho použiteľnosť je 1 rok, tak na zabezpečenie danej potreby spotrebiteľ minie len 6 Peňazí za rok.

V prípade deflácie si ľudia za rovnaké množstvo peňazí v súčasnosti môžu kúpiť menej než by si za ne mohli kúpiť v budúcnosti. Napriek tomu aj v prípade deflácie sa kúpa daného tovaru v súčasnosti oplatí vtedy, ak prínos, ktorý z daného tovaru medzičasom kupujúci má, je väčší než pokles hodnoty tohto tovaru v dôsledku jeho opotrebenia a v dôsledku deflácie. V prípade deflácie preto dávajú spotrebitelia dôraz najmä na kvalitu výrobkov a ich trvanlivosť (a výrobcovia sa týmto požiadavkám spotrebiteľov musia prispôsobiť, pretože spotrebitelia si v prípade deflácie dávajú veľký pozor na to, čo si za svoje peniaze kúpia).

Čím vyššia je deflácia, tým vyššie sú nároky kupujúcich na priebežný prínos, ktorý im musia výrobky priniesť, a tiež na dĺžku ich funkčnosti (teda nároky kupujúcich na kvalitu, ktorú musia výrobky dosahovať, aby si ich kúpili). To výrobcov (a teda aj spoločnosť ako celok) vedie k čo najúčelnejšiemu vynaloženiu prostriedkov, práce a prírodných zdrojov pri výrobe čo najužitočnejších výrobkov.

Zaplatiť za čokoľvek je v konečnom dôsledku možné len potrebnými vecami - teda tovarmi, prírodnými alebo ľudskými zdrojmi. Aj zvyčajné platenie peniazmi je možné výlučne vďaka presvedčeniu ľudí, že peniaze použité pri platení reprezentujú skutočné hodnoty resp. takéto potrebné veci. Veď zrejme nikto by nesúhlasil s tým, že za svoj tovar dostane od kupujúceho niečo, čo ani on a ani nikto iný nepotrebuje (teda to, čo pre nikoho nemá žiadnu hodnotu).

Dôsledky inflácie teda možno zaplatiť napríklad novými prírodnými zdrojmi. Množstvo dostupných prírodných zdrojov je však obmedzené a na zaplatenie dôsledkov inflácie by ich teda bolo potrebné zobrať niekomu inému. To by veľmi pravdepodobne viedlo ku vzniku ozbrojených konfliktov a vojen (ako k tomu počas histórie ľudstva došlo už opakovane).

Dôsledky inflácie možno zaplatiť aj novými ľudskými zdrojmi. Dúfajme, že tieto "nové"ľudské zdroje nebudú predstavovať masy otrokov, nevoľníkov či zajatcov (ako k tomu počas histórie ľudstva došlo už opakovane), ale že skôr pôjde o výdobytky ľudského intelektu, ktoré budú zmysluplne použité v prospech ľudí.

Najpravdepodobnejšou možnosťou, ako zaplatiť za dôsledky inflácie, je však ich zaplatenie výrobkami resp. tovarmi (veď aj prírodné a ľudské zdroje majú svoju hodnotu z veľkej časti práve preto, že umožňujú výrobu potrebných vecí - teda najmä výrobkov resp. tovarov).

Tí, ktorí najviac profitovali na inflácií ("chytrí"zlodeji), žiadne výrobky nevyrobili - preto to nebudú oni, kto nakoniec zaplatí účet za dôsledky inflácie. "Chytrí"zlodeji môžu prísť nanajvýš len o časť hodnôt, ktoré ukradli a ktoré by im teda vôbec nemali patriť.

Účet za dôsledky inflácie teda nakoniec zaplatia tí, ktorí vytvárajú skutočné hodnoty (výrobky) - a to napriek tomu, že oni na inflácií neprofitovali resp. že na nej dokonca stratili. Títo ľudia už priebežne prichádzajú o časť hodnôt, ktoré vytvárajú - ich výrobky si totiž od nich "kupujú""chytrí"zlodeji za nekryté "peniaze" bez hodnoty. Nakoniec však ľudia vytvárajúci skutočné hodnoty môžu prísť dokonca o všetko - a to včítane vlastného života (napr. počas vojny, ktorej hlavnou príčinou môže byť práve inflácia resp. jej prirodzené dôsledky).

Z vyššie uvedeného je jasné, prečo zlodeji nemajú a nebudú mať zábrany vytvárať a udržiavať infláciu - jej dôsledky totiž takmer nikdy nedopadnú na toho, kto ju zapríčinil a kto na nej profitoval.

Samozrejme vždy existujú aj ľudia, ktorí nikdy nebudú kradnúť, klamať, podvádzať či ničiť prírodu (a to ani v prípade možnosti získať tým pre seba extrémne veľký prospech). Existujú aj ľudia, ktorí nemajú zábrany kradnúť, klamať, podvádzať či ničiť prírodu kedykoľvek (aj pri malom potencionálnom zisku). No väčšina ľudí je takých, čo sa za zvyčajných okolností síce snažia nekradnúť, neklamať, nepodvádzať či neničiť prírodu, no v prípade dostatočne veľkého pokušenia sa nakoniec "nechajú zlomiť". Čím je vyšší potenciálny osobný zisk, tak sa nevyhnutne tým menej možno spoľahnúť na všeobecné dodržiavanie nejakých morálnych či iných pravidiel.

Možnosť zadarmo získať skutočné tovary prostredníctvom natlačenia nových nekrytých "peňazí" umožňuje jedincovi získať ohromné bohatstvo, a preto vytvára obrovské pokušenie, ktorému odolá len málokto.

Rozumné preto nie je dúfať v morálne správanie tých, ktorí majú možnosť okradnúť ostatných. Rozumné je neumožniť im, aby ostatných okradli. Jediným riešením, ktoré je schopné zabrániť negatívnym účinkom inflácie, je teda úplne znemožniť pridávanie nových nekrytých "peňazí" do obehu.

Uviedli sme už veľa dôvodov, prečo je akékoľvek kradnutie (a teda aj kradnutie pomocou falošných "peňazí") v príkrom rozpore s princípmi voľného trhu a slobodného podnikania a prečo ochudobňuje spoločnosť, v dôsledku čoho nemôže byť v poriadku ani z morálneho hľadiska (a teda by nemalo byť v poriadku ani z právneho hľadiska).

Napriek tomu sa nás "chytri"zlodeji vytrvalo snažia presvedčiť o tom, že zarábanie pomocou manipulácie s falošnými "peniazmi" je morálne aj právne v poriadku a že odráža princípy voľného trhu a slobodného podnikania.

Verili by ste zlodejovi, ktorý by sa Vás snažil presvedčiť o tom, že ak vás okradne, tak to je morálne aj právne v poriadku a že to odráža princípy voľného trhu a slobodného podnikania?

Ak tomu uveríte, tak je namieste čudovať sa tomu, že vás budú zlodeji okrádať?

A naozaj by ste boli v tom prípade len nevinnou obeťou zlodejov bez akejkoľvek miery spoluzodpovednosti na tomto stave?

Pomocou pridávania nových nekrytých "peňazí" do obehu bolo doteraz ukradnutých už veľmi veľa tovarov - a tie bude musieť niekto zaplatiť, a to aj v prípade, ak by bola inflácia hneď v tejto chvíli definitívne zastavená. Za tieto negatívne dôsledky inflácie zaplatia najmä bežní ľudia, ktorí sa živia svojou prácou pri výrobe výrobkov. Čím skôr však dôjde ku definitívnemu zastaveniu inflácie, tým bude tento "účet za infláciu" menší a jeho zaplatenie bude menej bolestivé (hoci už teraz bude jeho bolestivosť značná).

Zastavenie inflácie znemožní "chytrým"zlodejom prostredníctvom nej kradnúť. Preto sa "chytrí"zlodeji nevyhnutne pokúsia obnoviť infláciu všetkými dostupnými spôsobmi. Zrejme sa pokúsia presvedčiť ľudí, že negatívne dôsledky spojené so zastavením inflácie sú dôsledkom práve tohto zastavenia inflácie, a teda že nie sú v prvom rade dôsledkom predchádzajúcej inflácie. Mnoho ľudí im to ochotne uverí, pretože by si veľmi radi užívali "výhody"inflácie, ak by mohli zároveň nechať zaplatenie "účtu za infláciu" na niekoho iného.

V súčasnosti sa prakticky vo všetkých štátoch sveta stretávame takmer výlučne s nekrytými "peniazmi". V každej väčšej skupine ľudí sa totiž nájdu aj takí jedinci, ktorí sa snažia "zarobiť bez práce" a to aj na úkor ostatných (takýchto ľudí označujeme ako zlodeji). Pridávanie nekrytých "peňazí" do obehu (teda falšovanie peňazí) a následná inflácia im pritom umožňuje bezpracne získať ohromné bohatstvo bez toho, aby si to okradnutí vôbec všimli resp. uvedomili (a teda aj bez akéhokoľvek rizika). Zlodeji v každom štáte resp. spoločenstve ľudí preto urobia všetko pre to, aby týmto spôsobom mohli kradnúť.

Inflácia (legálna možnosť určitých ľudí kradnúť pomocou falšovania peňazí) je jednou z veľmi významných príčin (hoci nie jedinou príčinou) rastu kriminality, korupcie, chudoby niektorých skupín obyvateľstva, nadmernej výroby nekvalitných výrobkov, civilizačných chorôb, drogových závislostí, znečisťovania životného prostredia, drancovania prírodných zdrojov, globálneho oteplovania, stupňovania extrémizmu či násilných konfliktov a vojen. Je tomu tak dokonca do tej miery, že bez zastavenia a znemožnenia inflácie prakticky nie je možné úspešne s týmito problémami bojovať.

Cieľom ľudí je čo najlepšie uspokojovať svoje potreby. Cieľom štátu ako organizovaného spoločenstva ľudí by preto malo byť čo najlepšie umožniť dosiahnutie stavu, v ktorom spoločnosť ako celok dosiahne najvyššiu aktuálne dosiahnuteľnú mieru uspokojovania potrieb svojich členov. Inými slovami - štát by mal vytvoriť podmienky pre to, aby sa medzi ľuďmi mohla jednoducho a efektívne realizovať výmena tovarov na základe dobrovoľného rozhodnutia každého človeka zúčastneného na danej výmene, ktoré bude založené na neskreslených informáciach.

Je veľmi dôležité, aby nikto (ani štát) nemohol svojvoľne zvyšovať množstvo peňazí v obehu. V opačnom prípade totiž "chytrí"zlodeji túto možnosť skôr či neskôr zneužijú vo svoj prospech (a teda nevyhnutne na úkor ostatných). Množstvo peňazí v obehu musí byť určované objektívnou realitou nezávislou na rozhodnutia ľudí - a to množstvom univerzálneho tovaru (teda tovaru, ktorý je prevažná časť ľudí ochotná dobrovoľne vymeniť za svoje výrobky).

Peniaze majú reprezentovať hodnoty a majú slúžiť ku prospechu spoločnosti prameniacemu z efektívnejšej výmeny výrobkov medzi ľudmi, ktorí ich vyrobili.

Ten, kto vytvorí "peniaze" z ničoho a získa za ne výrobky vyrobené inými ľuďmi, tak podvádza, kradne a prispieva k degradácií ľudí, ku ničeniu životného prostredia a tiež ku vzniku konfliktov a vojen.

adamsmid