Zvyšovanie množstva nekrytých peňazí v obehu je krádež, podvod a zločin proti ľudskosti - I.

V súčasnosti sa prakticky vo všetkých štátoch sveta stretávame takmer výlučne s tzv. neplnohodnotnými peniazmi (teda s nekrytými papierovými peniazmi resp. s mincami z iných než vzácnych kovov). Máme preto silnú tendenciu považovať takéto peniaze za jediné skutočné peniaze.

Keďže sa s používaním takýchto peňazí prakticky vždy spája inflácia, tak máme silnú tendenciu považovať infláciu za prirodzený stav vecí.

Mnohých ľudí zároveň hnevá či trápi rastúca kriminalita, rozmáhajúca sa korupcia a rozkrádanie verejných zdrojov, rast chudoby niektorých skupín obyvateľstva a závratné bohatstvo špekulantov, nekvalitné výrobky a potraviny plné chemických prísad, civilizačné choroby, problém drogových závislostí, znečisťovanie životného prostredia, drancovanie prírodných zdrojov a globálne oteplovanie či stupňovanie extrémizmu a násilných konfliktov s rastúcim rizikom vzniku ďalšej svetovej vojny.

Málokto z týchto ľudí si však uvedomuje významnú súvislosť spomenutých negatívnych javov s infláciou, a preto svoje aktivity (vyvíjané s ušľachtilým cieľom zlepšiť súčasnú neutešenú situáciu) zameriavajú na iné otázky, ktoré sú však v tomto probléme len sekundárnymi, podružnými či menej podstatnými, a ktorých vyriešenie preto nevyhnutne nemôže viesť ku zásadnému zlepšeniu.

Práve preto považujem za potrebné ponúknuť ostatným na zamyslenie nasledujúce myšlienky.

Aby ostatných pri hodnotení týchto myšlienok zbytočne nerozptyľovali a neovplyvňovali sympatie či antipatie voči ich autorovi, tak som sa rozhodol natrvalo zostať v anonymite.

Zároveň súhlasím s tým, aby bolo toto dielo medzi ľuďmi voľne šírené, avšak vždy a výlučne v jeho celom rozsahu, a to či už v pôvodnom slovenskom jazyku alebo v zodpovedajúcom preklade v akomkoľvek inom jazyku.

1. ČASŤ PRVÁ - ZÁKLADNÉ POJMY A VZŤAHY

Každý človek nevyhnutne potrebuje pre svoj život určité veci a okrem toho po určitých veciach túži, hoci ich nepotrebuje k životu nevyhnutne. Všetky tieto potrebné veci pritom napĺňajú potreby a túžby daného človeka.

Ľudia sa v závislosti od svojich vlastností a tiež od situácie, v ktorej sa práve nachádzajú, navzájom medzi sebou líšia vo svojich potrebách a ešte výraznejšie vo svojich túžbach, ako aj v naliehavosti týchto potrieb a túžob. Preto sa ľudia navzájom medzi sebou líšia aj v tom, akú hodnotu pre nich jednotlivé potrebné veci za danej situácie predstavujú.

Mnohé z potrebných vecíčloveku takmer zadarmo poskytuje samotná príroda - napríklad niektoré druhy jedla (lesné plody apod.), vzduch (na dýchanie) či prítomnosť ostatných živých tvorov (na zamedzenie pocitu osamelosti). O tieto veci sa daný človek zvyčajne nemusí takmer nijako zaslúžiť.

Na druhej strane iné veci, ktoré človek potrebuje resp. chce, mu samotná príroda neposkytuje a teda ich najprv musí niekto vyrobiť. Takéto potrebné veci nazývajme výrobky a človeka, ktorý ich vyrába, nazývajme výrobca. Pod pojem výrobky pritom budeme zahrňovať nielen hmotné veci, ktoré ľudia vyrábajú, ale aj nehmotné produkty ľudskej činnosti (objavy, vynálezy, kultúra apod.) a tiež služby, ktoré poskytujú.

Výrobky bude vyrábať len ten, kto má dôvod venovať ich výrobe svoje prostriedky, čas, um a námahu. Touto motiváciou bolo pôvodne to, že výrobky vyrábal každý pre seba samého, pre naplnenie svojich vlastných potrieb a túžob. V tejto situácii sa každý človek rozhodoval o tom, čo bude vyrábať, koľko toho bude vyrábať a ako to bude vyrábať, najmä na základe hodnoty, ktorú pre neho samého jednotlivé potrebné veci za danej situácie predstavovali. Na hodnotu určitého výrobku pre daného človeka pritom možno usudzovať podľa toho, čoho je daný človek ochotný sa vzdať pre to, aby získal daný výrobok (napr. akého množstva námahy, času, prostriedkov apod.).

Jednotliví ľudia majú rozličné schopnosti a skúsenosti a žijú v rozličnom prostredí, ktoré im poskytuje rozdielne podmienky na výrobu ich výrobkov. Preto rôzni ľudia dokážu vyrobiť určitý výrobok s rôznou úrovňou efektivity - to, čo jeden človek vyrobí len nákladne a namáhavo, dokáže iný človek vyrobiť menej nákladne a menej namáhavo.

Jednotlivé výrobky teda predstavujú pre rozličných ľudí v rozličných situáciách rozdielnu hodnotu a zároveň rozliční ľudia dokážu vyrobiť jednotlivé výrobky s vynaložením rôzneho množstva námahy a nákladov. Z týchto dôvodov je pre každého človeka výhodné a užitočné, ak získa určité výrobky od iných ľudí - od tých, ktorí (v porovnaní s ním) tieto výrobky oceňujú menej, prípadne ktorí ich vedia vyrábať efektívnejšie. Zároveň platí, že pre ostatných je zase výhodné získať od neho tie výrobky, ktoré oni (v porovnaní s ním) oceňujú viac a ktoré dokážu vyrábať menej efektívne.

Vzájomná výmena výrobkov, ktorá sa medzi ľuďmi uskutočňuje na základe ich dobrovoľného rozhodnutia a zároveň na základe neskreslených informácií, je preto prospešná a výhodná pre všetky zúčastnené strany. Vďaka takejto výmene dokáže každý uspokojiť svoje potreby lepšie, než by to dokázal výlučne vlastnými výrobkami. Ak sa takáto výmena môže uskutočňovať jednoducho a bez obmedzení, tak uspokojovanie potriebčlenov danej spoločnosti ako celku dosahuje najvyššiu aktuálne dosiahnuteľnú úroveň.

Takáto dobrovoľná výmena výrobkov je zároveň spravodlivá v tom zmysle, že každý, kto sa na nej zúčastňuje, musí poskytnúť ostatným zodpovedajúcu protihodnotu za výrobky, ktoré výmenou od nich získava (to, že táto ním poskytnutá protihodnota bude z pohľadu ostatných zodpovedajúcou, zabezpečuje práve dobrovoľnosť takejto výmeny a informovanosť zúčastnených strán).

Nedobrovoľná výmena alebo výmena, ku ktorej niektorá strana pristúpila na základe skreslených informácií, je nespravodlivá a spoločnosť ochudobňuje - bráni totiž dosiahnutiu najvyššej aktuálne dosiahnuteľnej úrovne uspokojovania potriebčlenov danej spoločnosti ako celku.

Prirodzená snaha ľudí čo najlepšie uspokojovať svoje vlastné potreby a túžby vedie k tomu, že ak existuje možnosť výmeny vlastných výrobkov za výrobky iných ľudí, tak sa každý výrobca bude snažiť vyrábať najmä tie výrobky, ktoré dokáže vyrábať efektívnejšie než ostatní a zároveň tie, ktorých hodnota je v danej situácii pre ostatných vysoká (vyššia než pre neho samého). Takto dokáže daný výrobca získať výmenou výrobkov s ostatnými najväčší vlastný prospech (najvyššie uspokojovanie svojich vlastných potrieb). Avšak zároveň z toho majú prospech aj ostatní ľudia - od daného výrobcu totiž výmenou získavajú výrobky, ktoré sami vysoko oceňujú a ktoré nevedia vyrábať dostatočne efektívne (a to výmenou za ich vlastné výrobky, ktoré si oni sami menej cenia a ktoré vedia vyrábať pomerne lacno a ľahko).

To, čo bude daný výrobca vyrábať, koľko toho bude vyrábať a ako to bude vyrábať, teda (pri možnosti vzájomnej výmeny výrobkov) ovplyvňuje najmä hodnota jednotlivých výrobkov pre danú skupinu ľudí resp. pre spoločnosť ako celok a efektívnosť jeho výroby daného výrobku.

Počas celej histórie ľudstva a prakticky v každej väčšej skupine ľudí sa nájdu aj ľudia, ktorí síce nie sú ochotní venovať výrobe výrobkov svoje prostriedky, čas, um a námahu, no zároveň chcú tieto výrobky získať. Takíto ľudia počkajú, kým výrobky vyrobí niekto iný, a potom mu ich zoberú - a to bez toho, aby mu za tieto veci poskytli zodpovedajúcu protihodnotu vo forme svojich vlastných výrobkov, a prakticky vždy násilím alebo podvodom (pretože len málokto sa dobrovoľne vzdá niečoho, do čoho vložil svoje prostriedky, čas, um a námahu).

Takýchto ľudí nazývame zlodeji a ich postupy, ktoré používajú na získanie výrobkov, nazývame kradnutie. Toto kradnutie môže mať mnoho podôb, no vždy má rovnakú podstatu - získať výrobky vyrobené inými ľuďmi, a to bez toho, aby oni sami vyrobili výrobky, ktoré by boli skutočnou protihodnotou tých, ktoré získali od iných ľudí.

Ľudia, ktorí chcú dlhodobo úspešne kradnúť, pritom nesmú vyzerať ako zlodeji (a ani tak zvyčajne nevyzerajú) a ich činnosť nesmie vyzerať ako kradnutie - v opačnom prípade by sa totiž výrobcovia snažili takémuto okrádaniu brániť. Práve preto "chytrí"zlodeji vymysleli a ešte stále vymýšľajú množstvo spôsobov na to, aby podstatu svojej činnosti zahmlili resp. dokonca aby presvedčili ostatných o jej všeobecnej prospešnosti. Vďaka tomu sú "chytrí"zlodeji schopní získavať ohromné bohatstvo a moc a "najchytrejší" z nich častokrát ovládajú priamo príslušný štát.

Z toho vyplýva, že pri rozpoznávaní zlodejov sa nemožno orientovať tým, či daný človek vyzerá ako zlodej, ale len tým, či daný človek získava výrobky od ostatných s ich informovaným súhlasom a či za ne poskytuje ostatným nejaké iné ním vyrobené výrobky, predstavujúce zodpovedajúcu protihodnotu.

Podľa kontextu, v ktorom život, výroba výrobkov a ich kradnutie prebieha, sa v spoločnosti automaticky a nevyhnutne ustanoví určitá rovnováha.

Ak je výrobca príliš často zlodejmi okradnutý o svoje výrobky, tak zvyčajne prestane tieto výrobky vyrábať. To negatívne dopadne nielen na tohto výrobcu (nemá výrobky na uspokojovanie svojich potrieb a ani na výmenu) a na ostatných výrobcov (prišli o prospech prameniaci z možnosti vymeniť s daným výrobcom svoje vlastné výrobky), ale aj na zlodejov, ktorí sa pôvodne snažili profitovať na úkor výrobcu (danému výrobcovi už nemajú čo ukradnúť). Preto existuje určitá maximálna úroveň kradnutia, ktorej prekročenie nevyhnutne vedie ku vzniku krízy resp. až ku kolapsu daného spoločenstva.

Ak si odmyslíme tento negatívny efekt kradnutia na výrobu, tak možno konštatovať, že výrobca pôvodne vyrábal len toľko výrobkov, koľko potreboval pre seba resp. pre svojich blízkych.

Len v prípade, tak má výrobca možnosť vymeniť svoje výrobky za výrobky niekoho iného, tak sa bude snažiť zvýšiť svoju výrobu a zároveň ju primerane zefektívniť. Zvýši ju však len o toľko výrobkov, koľko ich pravdepodobne dokáže prijateľne vymeniť s inými ľuďmi - pri výmene sa pritom z výrobkov stane tovar (pod tento pojem pritom zahŕňame aj služby, ktoré sú iným poskytované výmenou za iný tovar).

Pôvodne musel ten, ktorý ponúkal na výmenu určitý tovar, namáhavo a zdĺhavo hľadať niekoho iného, kto mal práve o tento tovar záujem a navyše kto súčasne ponúkal za neho na výmenu práve to, či si cenila druhá strana zúčastnená na tejto výmene.

Ak však existuje nejaký tovar (nazvime ho univerzálny tovar), ktorý sú takmer všetci členovia spoločnosti ochotní vymeniť za svoje vlastné tovary, tak sa výmena stane oveľa jednoduchšou. V tom prípade totiž úplne stačí, aby ten, kto chce získať určitý tovar, našiel niekoho, kto tento tovar ponúka, a aby mu na výmenu ponúkol univerzálny tovar (ktorý získal napríklad pri niektorej predchádzajúcej výmene ako protihodnotu za svoje vlastné tovary). S týmto druhom výmeny bude zrejme súhlasiť aj ten, kto daný tovar ponúka na výmenu, pretože vie, že za takto získaný univerzálny tovar (ktorý by za iných okolností vôbec nepotreboval) bude môcť aj on získať od niekoho iného zasa to, o čo má on sám záujem.

Univerzálnym tovarom by sa teoreticky mohol stať takmer každý druh tovaru. V praxi je však veľmi dôležité to, aby bol univerzálny tovar:

- vzácny (teda aby ho neexistovalo príliš veľa), avšak nie príliš vzácny (v opačnom prípade by hodnota jednotlivých tovarov zodpovedala príliš veľkému alebo príliš malému množstvu univerzálneho tovaru, čo by bolo značne nepraktické);

- abyjeho množstvo nebolo možné príliš rýchlo zvýšiť (v opačnom prípade by sa hodnota univerzálneho tovaru mohla rýchlo znížiť, čím by utrpeli jeho aktuálni vlastníci, tým by sa stratila ochota ľudí vymieňať ho za svoje tovary a teda aj jeho schopnosť fungovať v úlohe univerzálneho tovaru);

- stabilný a trvácny (aby nedošlo k jeho znehodnoteniu v prípade, ak si ho niekto odloží na nejakú výmenu vo vzdialenejšej budúcnosti);

- pekný a príjemný (len málo pravdepodobne by boli ľudia ochotní vymieňať svoje tovary za niečo škaredé, zapáchajúce, škodlivé apod.);

- ľahko deliteľný, a to bez zničenia jeho hodnoty (aby ho bolo možné použiť aj pri výmene bežných resp. lacných tovarov);

- dobre definovateľný, identifikovateľný a odlíšiteľný od podobných tovarov (aby tovary, ktoré sú mu len podobné, nemohli byť použité vo funkcii univerzálneho tovaru) - je totiž extrémne dôležité, aby bolo úplne jasné, čo univerzálnym tovarom je a čo ním nie je, pretože v opačnom prípade by sa stratila dôvera ľudí voči tomuto univerzálnemu tovaru a teda aj ich ochota vymieňať ho za svoje tovary, čo by znemožnilo jeho používanie v úlohe univerzálneho tovaru.

Počas histórie ľudstva sa postupne vykryštalizoval najmä jeden univerzálny tovar, ktorý asi najlepšie spĺňa vyššie uvedené predpoklady - a týmto tovarom bolo zlato (hoci v určitých častiach sveta a v určitých obdobiach v tejto úlohe fungoval iný tovar a nie zlato).

Niektorí ľudia vidia v zlate príčinu mnohých ohavných ľudských skutkov - za ne však nemôže zlato, ale ľudia samotní. Zlatu nemožno dávať za vinu, že najlepšie vyhovovalo ideálnym vlastnostiam univerzálneho tovaru a ani to, že ľudia tak veľmi túžia vlastniť potrebné veci, že neváhajú použiť aj ohavné prostriedky na získanie univerzálneho tovaru, prostredníctvom ktorého tieto potrebné veci nadobudnú. Z toho je zároveň jasné, že odstránenie zlata z pozície univerzálneho tovaru nemôže nijako zabrániť tomu, aby sa ľudia v snahe získať potrebné veci resp. univerzálny tovar (nech by už týmto univerzálnym tovarom bolo čokoľvek) uchyľovali aj k používaniu ohavných prostriedkov.

Štandardizáciou rozdelenia zlata na jednotlivé kúsky vznikli zlaté mince - tzv. plnohodnotné peniaze (tvorené - a teda aj kryté - zlatom), v ktorých hmotnosť resp. obsah zlata potvrdzovala a garantovala autorita toho, kto takéto mince vydal resp. vyrazil (v typickom prípade panovníka).

Používanie všeobecne akceptovaného univerzálneho tovaru (zlata resp. zlatých mincí) umožnilo oveľa väčšie množstvo vlastných tovarov vymeniť s ostatnými (za univerzálny tovar), a vďaka tomu získať od iných ľudí oveľa väčšie množstvo potrebných vecí (vďaka tomu, že v tejto druhej výmene predávajúci za ne prijmú univerzálny tovar získaný kupujúcim v jeho prvej výmene).

Samozrejme aj v prípade používania zlata ako univerzálneho tovaru sa vždy našli ľudia, ktorí sa snažili kradnúť (získavať potrebné veci od ostatných bez poskytnutia zodpovedajúcej protihodnoty), a to napríklad tým, že falšovali univerzálny tovar (v tomto prípade zlaté mince). Pokúšali sa napríklad nenápadne znižovať hmotnosť zlatých mincí alebo obsah zlata v nich, či dokonca vyrábať ich z iného materiálu. V tomto prípade ide o špeciálny druh zlodejov, ktorí vydávajú za univerzálny tovar (v tomto prípade za zlaté mince resp. peniaze) to, čo ním nie je, a za tento falošný "univerzálny tovar" sa snažia získať od iných ľudí skutočný tovar. Falšovanie (resp. napodobňovanie) zlata je však pomerne náročné, drahé a namáhavé a na jeho odhalenie existujú pomerne spoľahlivé metódy, preto falšovanie zlatých mincí nikdy nedosiahlo enormné rozmery.

Iný druh zlodejov sa pokúšal získavať tovary tým, že kradol skutočné zlaté mince iným ľuďom. To viedlo ľudí k tomu, že sa snažili svoje zlaté mince uložiť na relatívne bezpečné miesta (pokladnice, trezory, skrýše apod.) a neskôr do špecializovaných, kvalitne zabezpečených inštitúcií, ktoré nazývame banky. Banky pritom vydávali tým, ktorí si v nich uložili svoje zlato, potvrdenia o tom, že držiteľ tohto potvrdenia má u nich uložené príslušné množstvo zlata. Najmä pri platení väčších súm za drahé tovary sa ukázalo byť pohodlnejšie a bezpečnejšie, ak kupujúci pri predaji neodovzdával predávajúcemu priamo zlaté mince, ale len takéto potvrdenie o vlastníctve príslušného množstva zlata uloženého v banke.

Celkové množstvo zlata uvedené na všetkých potvrdeniach danej banky pritom zodpovedalo celkovému množstvu zlata uloženému v banke. Tieto potvrdenia (resp. neskôr štandardizované potvrdenia označované ako bankovky) preto boli v tom čase kryté zlatom ako univerzálnym tovarom - išlo teda o kryté peniaze.

Skontrolovať pravosť zlatých mincí je však zvyčajne jednoduchšie než skontrolovať pravosť nejakého potvrdenia. O falšovanie potvrdení o uložení zlata v banke (a neskôr bankoviek) sa preto nevyhnutne pokúšalo oveľa viac zlodejov než tomu bolo v prípade falšovania zlatých mincí.

Odhaliť falšovanie potvrdení o uložení zlata v banke je pomerne jednoduché tak, že sa človek, ktorý plánuje vymeniť svoje tovary za zlato prostredníctvom takéhoto potvrdenia, pôjde informovať o pravosti daného potvrdenia priamo do banky. To však platí len v tom prípade, ak ten, kto v banke poskytuje informácie o pravosti daného potvrdenia, nie je komplicom falšovateľa tohto potvrdenia.

Navyše - neplatí to ani v tom prípade, ak samotná bankaúmyselne vydala viac potvrdení o uložení zlata, než koľko je v nej zlata v skutočnosti uloženého. Takéto "potvrdenia" sú pritom falošné - síce nie preto, že by ich nevydal ten, kto je na nich uvedený, ale preto, že potvrdzujú existenciu niečoho, čo neexistuje (teda daného množstva zlata údajne uloženého v banke). Takéto prebytočné "potvrdenia" nezodpovedajú celkovému množstvu zlata uloženému v banke, a preto nie sú kryté zlatom ako univerzálnym tovarom - ide teda o nekryté "peniaze".

Vydanie takýchto falošných "potvrdení" o uložení zlata je pre banku (resp. pre zlodejov v nej) veľkým pokušením, pretože banka by za takéto falošné "potvrdenia" mohla poskytnúť väčšie množstvo pôžičiek (a zarobiť tak na úrokoch) alebo by mohla vyplatiť vedeniu banky alebo iným spriazneným osobám bohaté odmeny apod.. Skúsenosť napokon potvrdzuje, že banky tak často robili. Za takéto falošné "potvrdenia" totiž bolo možné zadarmo nakúpiť mnoho tovarov - a to vďaka tomu, že predávajúci nesprávne uverili tomu, že svoje tovary vymieňajú za príslušné množstvo zlata uloženého v banke, a nie len za nejaký papier s "potvrdením".

Jediným obmedzením, ktoré bránilo bankám vydávať enormné množstvo falošných "potvrdení" o uložení zlata bolo to, že ak sa priveľa vlastníkov takýchto "potvrdení" v krátkej dobe dožadovalo vyplatenia zlata, ktoré im podľa týchto "potvrdení" patrilo, tak takáto banka veľmi rýchlo vyčerpala svoje zásoby zlata (pretože zlata v nej bolo uloženého oveľa menej než koľko by v nej malo byť podľa vydaných potvrdení). Takáto banka v tom prípade stratila dôveru ľudí a skrachovala.

"Chytrí"zlodeji si pomerne rýchlo uvedomili, že ak by sa na platenie síce používali potvrdenia, avšak držiteľ takéhoto potvrdenia by nemal nárok na vyplatenie príslušného množstva zlata, tak v tom prípade by banky (resp. "chytrí"zlodeji v nich) mohli prakticky bez obmedzenia vydávať takéto potvrdenia (presnejšie falošné "potvrdenia") a teda získať ohromné množstvo skutočných tovarov za takmer bezcenný papier.

Za normálnych okolností by však žiadny predávajúci nesúhlasil s tým, aby svoje tovary vymenil za niečo, čo nemá žiadnu hodnotu. Možnosť vynútiť si takúto zásadnú a ďalekosiahlu zmenu má však štát. "Chytrí"zlodeji preto využili svoje bohatstvo, vplyv a moc, ktorú v štáte majú, na dosiahnutie tohto cieľa. Aby dosiahli svoj cieľ, tak najprv bolo potrebné:

- odstrániť naviazanie peňazí na zlato resp. na iný univerzálny tovar (v tom prípade môže štát vydať ľubovoľné množstvo takýchto nekrytých "peňazí");

- definovať peniaze ako potvrdenia vydané štátom, a nie ako potvrdenia o nejakej skutočnej hodnote vlastnenej držiteľom daného potvrdenia (v tom prípade je jediným určovateľom "pravosti" týchto potvrdení len to, či ich vydal štát);

- donútiť všetkých obyvateľov daného štátu používať tieto falošné "peniaze" pri výmenách tovarov ako "univerzálny tovar" (a to dokonca pod hrozbou trestov v prípade, ak by odmietli tieto falošné "peniaze" používať resp. prijímať ich za svoje tovary);

- presvedčiť rozhodujúcu časť obyvateľov o užitočnosti tohto falšovania peňazí a o jeho výhodnosti pre každého resp. aspoň pre túto rozhodujúcu časť obyvateľov (v prípade demokratických štátov pritom stačí presvedčiť väčšinu voličov, teda aspoň priemerne a podpriemerne ekonomicky vzdelanú časť populácie - čo práve vďaka nízkej úrovni jej ekonomického vzdelania nie je príliš zložité);

- motivovať prevažnú časť ekonomicky vzdelanej populácie ku tichej podpore tohto postupu, a to tým, že predstavitelia štátu jej prenechajú malú časť zisku z tohto kradnutia (bez toho by ekonomicky vzdelaná časť populácie neustále upozorňovala ostatných na škodlivosť falšovania peňazí a bojovala by proti tomu). Prinajmenšom časť ekonomicky vzdelanej populácie totiž dokáže využiť možnosti na obohatenie sa na úkor ostatných, ktoré im inflácia ponúka.

Nekryté "peniaze" sú falošné v tom zmysle, že potvrdzujú existenciu niečoho, čo neexistuje (teda existenciu skutočnej hodnoty, ktorej by tieto "peniaze"údajne mali zodpovedať).

Kým boli peniaze kryté zlatom, tak ich množstvo muselo zodpovedať množstvu zlata vlastneného tým, kto tieto peniaze vydal (teda štátom resp. bankou). Množstvo peňazí v obehu teda bolo určované objektívnou skutočnosťou, ktorú mohol štát resp. banka len ťažko ovplyvniť. Vlastnenie peňazí pritom predstavovalo vlastnenie príslušného (nemenného) množstva zlata, ktoré si bolo možné za takéto peniaze kedykoľvek vymeniť. Štát preto nemohol ľubovoľne zvyšovať množstvo peňazí v obehu a vďaka tomu boli ľudia ochránení pred znižovaním hodnoty svojich peňazí a úspor.

Odkedy však peniaze prestali byť kryté zlatom (resp. inou skutočnou hodnotou vo funkcii univerzálneho tovaru), tak ich množstvo v obehu závisí výlučne len od rozhodnutia predstaviteľov štátu, ktorí preto môžu zvyšovať množstvo peňazí v obehu podľa ich ľubovôle. Za tieto nové nekryté "peniaze" si potom môžu kúpiť skutočné tovary, a to prakticky zadarmo (za tieto tovary totiž namiesto nich v konečnom dôsledku zaplatia tí, ktorým sa znížila hodnota ich peňazí vplyvom pridania nových nekrytých "peňazí" do obehu). Vlastnenie nekrytých "peňazí" pritom nepredstavuje vlastníctvo žiadnej konkrétnej hodnoty. Hodnota určitého množstva nekrytých "peňazí" zodpovedá výlučne len tomu, čo sú v danej chvíli ostatní ochotní (resp. donútení) za ne predať - v extrémnom prípade teda môžu byť úplne bezcenné.

adamsmid