Konflikt na juhovýchodnej Ukrajine je z oblasti "proxy wars" (vojen rukami poskokov). "Vo Washingtone a Londýne však koncipovali iba jej víťazný variant," píše Dmitrij Sedov.
V pozadí bolo počuť slová piesne britských kolonizátorov na Kiplingove verše: Kráčame po Afrike, špičkami topánok raz hore, raz dole... pred vojnou sa nedá nikam skryť..." Ukrajina sa však ukázala nie ako Afrika. Víťazný pochod nevyšiel, a tak sprievodnú pieseň bolo treba meniť.
O čom teda teraz tak clivo zatiahli dve gitary za stenou?
"Clivé hlasy pevcov NATO pripisujú Putinov triumf "hybridnej vojne". Vraj, nebyť tejto hybridnej, ukázali by sme im... Čo však je táto hybridná vojna za vynález? Výkladov existuje veľa, väčšina z nich sa však zhoduje na tom, že hybridná vojna je taká, v ktorej okrem armád bojujú všetci, ktorí na to majú dôvod. Teda aj diverzné skupiny v civile - a "informačné a kybernetické kapacity".
Radi by sme sa však opýtali a čo je na tom nové? Neboli hádam v roku 1812 - internet logicky ešte neexistoval - v podstate diverznými skupinami partizánske oddiely ruských roľníkov? Prečo by sa v porážke Bonapartovej armády nemala hlavná úloha uznať práve im, tak ako je snaha pripísať ju "ruským diverzantom" vysadzovaným dnes cez hranice?
Dejiny však ešte nepoznajú príklad, aby vojnu proti regulárnej armáde vyhrávali diverzné oddiely. Zato príkladov, keď sa do oslobodeneckého boja proti okupantovi masovo zapojili aj občania, je v dejinách vojen viac než dosť. Tak ako aj podiel zahraničných dobrovoľníkov.
Ak platí citovaná verzia, že regulárna armáda prehrala s "hŕstkou teroristov", žiada si to aspoň "poľahčujúcu okolnosť". A práve tu sa začína používať riekanka, že "recept na hybridnú vojnu sa iba musí vymyslieť".
Naozaj?
Práve hybridnou bola totiž aj vojna, ktorú Západ viedol proti Srbsku v Kosove. Kosovskej oslobodeneckej armáde, ktorá sa z čista-jasna odkiaľsi vynorila, dodával Západ celú ekvipáž a výzbroj. Z Albánska prenikali do Kosova masívne tzv. dobrovoľníci, vyškolení vo výcvikových táboroch. Z Európy sa tam schádzali kosovskí emigranti, z Nemecka tam prúdili zbrane, z Washingtonu a Londýna peniaze. Operácia mala totálne informačné krytie. Západ všetko podnikal v štýle, ktorému sa hovorí hybridná vojna. Víťazstvo sa napriek tomu nekonalo. Srbská armáda Kosovskú oslobodeneckú armádu úspešne drvila a na nijaké mimoriadne ťažkosti nenarážala. Albánci prehrávali, NATO, ak nemal projekt skrachovať, nebolo ťažké napadnúť, bez schválenia Bezpečnostnej rady OSN. Celé tajomstvo však nie je v tom, kto a ako na oboch frontoch bojuje, ale čo ho motivuje.
"Albáncov poháňala vidina krádeže historicky cudzieho územia, posiateho stopami srbskej civilizácie od povrchu až do archeologicky najhlbšej vrstvy." Tá však mala pramálo spoločné so sebaobetovaním, a Albánci preto strety so Srbmi prehrávali. Srbská armáda ich vyhrávala, pretože bojovala za svoju historickú vlasť. Kosovo je jej kolískou."
V čom je teda rozdiel medzi vojnou, ktorú viedli Srbi od vojny, ktorá je dnes na území historického Ruska? Nie je hádam cieľom kyjevského režimu a jeho západných suflérov, pripraviť Rusov o suverenitu nad ich vlastnou zemou? Nebránia Rusi svoje kultúrno-historické hodnoty?
Západní experti, namiesto toho, aby kosovskú vojnu NATO označili za "hybridnú" tvrdia, že Kosovčania bojovali za nezávislosť a nikto im nepomohol. Vsugerúvajú tým myšlienku, že hybridná vojna je demokratickému Západu cudzia. Že je to vojna v zásade nespravodlivá, v ktorej sa používajú nezákonné metódy a viesť ju môžu iba štáty typu Ruska.
Že ani v danom prípade nebojovalo obyvateľstvo Novoruska, ale hŕstka teroristov a ruskí žoldnieri. A pretože "podporu obyvateľstva Donbasu nemajú" musí byť šmahom ruky zmetená zo stola aj otázka jeho suverenizácie. Paragraf o zvláštnom statuse Donecka a Luhanska zakotvený v dohode o pokoji zbraní, preto treba "prekopať do akéhosi ujednania", že sa povstalecké územia musia vrátiť pod kuratelu unitárnej Ukrajiny.
Iba tak sa dá obrátiť vo vlastný prospech aj prehraná vojna. Onedlho sa určite dočkáme aj toho, ako Anglosasi vezmú na milosť aj Chartu OSN, ktorú toľkokrát znásilnili a zhanobili - a práve z nej teraz dajú dohromady prekážku na ceste vedúcej k nezávislosti Novoruska.
Lenže "otázka o faktickej nezávislosti, nech sa už diplomaticky kamufluje akokoľvek, skôr alebo neskôr sa na program dňa dostane. Občianska vojna už scenáristom globálnych procesov povedala svoje jasné slovo. Ukrajinu, ktorá sa rozpadla v plameňoch vojny, už nikto nedostane pod jednu strechu, rovnako ako sa pod ňu nedajú dať republiky bývalej Juhoslávie. Pre obyvateľstvo dvoch republík, ktoré sa na juhovýchodnej Ukrajine vyhlásili za štátne útvary, je to verdikt, zapísaný krvou, tým najnezmazateľnejším zo všetkých atramentov. Aké prísľuby "zvláštneho statusu" by to museli byť, aby ho dokázali vymazať?
Tým skôr, že "postupná duchovná degradácia ukrajinskej populácie" vplyvy, ktoré sú jej kultúrnym tradíciám úplne cudzie, otvorila brány "totalitnému režimu". A "do chvíle, než sa väčšina ukrajinského obyvateľstva preberie zo slepého nacionalizmu" - a prestane "inklinovať k násiliu voči politickým a ideovým protivníkom" - "utečie veľa času". O to viac jej "rozum zrejme zatemní pieta nad ukrajinskými vojenskými hrobmi". "Môže sa Novorusko v zbrani, ktoré sa nadýchlo vánku slobody, "Krvavá vojna bol najhorší zo všetkých variantov." Teraz, keď hádam už končí, však na Ukrajinu striehne "variant iba zlý" - "kultúrno-historickej a duchovnej nezlučiteľnosti dvoch súčastí, z ktorých sa skladá". A to v situácii, keď jej fatálne chýba "morálne zdravie a historická zrelosť, nevyhnutné k prijatiu racionálneho rozhodnutia, ako v prípade rozvodu Česka a Slovenska". O "takýto civilizovaný rozvod nemajú záujem ani scenáristi prehranej občianskej vojny". Už preto, že by hlásal "triumf ruského sveta nad podvodníckou inscenáciou, ktorú mu vnútil Západ".
Ukrajinská vojna tak prosto prešla z "horúcej" fázy do štádia tvrdej občianskej konfrontácie. Žiadne svetlo na konci tunelu jej nehrozí - a to aj bez ohľadu na "postoje všetkých ostatných zaineteresovaných strán".
Ocitli sme sa v situácii, keď si vzal slovo stáročný ruský inštinkt. Onen podvedomý magnet, priťahujúci k sebe navzájom tých, ktorí ho zdieľajú. Politici pred ním síce môžu zatvárať oči, ale s tým, že do historického procesu zapojili masy, už nič neurobia. Ústredným hráčom "v horúcom bode ruského sveta sú dnes ruskí ľudia, ktorí na obidvoch stranách hranice napäto rozmýšľajú o tom, akú cenu si ich znovuzjednotenie vyžiada.
Táto cena ani nemôže byť malá, lebo úloha spočíva v tom, aby bolo zastavené valcovanie euroatlantizmu na jeho vlastnom území. Prevažná väčšina Rusov, rozdelených hranicou, dnešné dianie vníma práve takto.
Obavy o budúcnosť detí však nútia tuho premýšľať. Cena v skutočnosti bude naozaj vysoká. V podobe určitého poklesu životnej úrovne a dosť možné aj nemalých problémov. Ťažko predvídať, čo to urobí s ruskou verejnou mienkou. Do akej miery sa na ňom podpíše aj hystéria konzumnej spoločnosti. Veď nie je náhoda, že sa ozvalo aj "blato" pripravené zápasiť o "slobodu Ukrajiny. Ak aktivizuje protivník svoju agentúru vplyvu, je to neklamné znamenie obáv, že sa obáva zomknutia Rusov okolo národnej idey a do boja vrhne nové zdroje.
O nič nepravdepodobnejšia je ale aj presne opačný variant. Teda, že ruská spoločnosť s tým, ako sa zachádza s ich krajanmi na juhovýchode Ukrajiny, stratí trpezlivosť a podporí jeho samostatnosť. Pretože ľuďom časom dôjde, že ak svojim krajanom nepomôžu, sami seba odsúdia k trpkému údelu zadného dvora západnej civilizácie. K tomu, že sa ako národ rozpadnú.
Zdroj: Fondsk.ru
V pozadí bolo počuť slová piesne britských kolonizátorov na Kiplingove verše: Kráčame po Afrike, špičkami topánok raz hore, raz dole... pred vojnou sa nedá nikam skryť..." Ukrajina sa však ukázala nie ako Afrika. Víťazný pochod nevyšiel, a tak sprievodnú pieseň bolo treba meniť.
O čom teda teraz tak clivo zatiahli dve gitary za stenou?
"Clivé hlasy pevcov NATO pripisujú Putinov triumf "hybridnej vojne". Vraj, nebyť tejto hybridnej, ukázali by sme im... Čo však je táto hybridná vojna za vynález? Výkladov existuje veľa, väčšina z nich sa však zhoduje na tom, že hybridná vojna je taká, v ktorej okrem armád bojujú všetci, ktorí na to majú dôvod. Teda aj diverzné skupiny v civile - a "informačné a kybernetické kapacity".
Radi by sme sa však opýtali a čo je na tom nové? Neboli hádam v roku 1812 - internet logicky ešte neexistoval - v podstate diverznými skupinami partizánske oddiely ruských roľníkov? Prečo by sa v porážke Bonapartovej armády nemala hlavná úloha uznať práve im, tak ako je snaha pripísať ju "ruským diverzantom" vysadzovaným dnes cez hranice?
Dejiny však ešte nepoznajú príklad, aby vojnu proti regulárnej armáde vyhrávali diverzné oddiely. Zato príkladov, keď sa do oslobodeneckého boja proti okupantovi masovo zapojili aj občania, je v dejinách vojen viac než dosť. Tak ako aj podiel zahraničných dobrovoľníkov.
Ak platí citovaná verzia, že regulárna armáda prehrala s "hŕstkou teroristov", žiada si to aspoň "poľahčujúcu okolnosť". A práve tu sa začína používať riekanka, že "recept na hybridnú vojnu sa iba musí vymyslieť".
Naozaj?
Práve hybridnou bola totiž aj vojna, ktorú Západ viedol proti Srbsku v Kosove. Kosovskej oslobodeneckej armáde, ktorá sa z čista-jasna odkiaľsi vynorila, dodával Západ celú ekvipáž a výzbroj. Z Albánska prenikali do Kosova masívne tzv. dobrovoľníci, vyškolení vo výcvikových táboroch. Z Európy sa tam schádzali kosovskí emigranti, z Nemecka tam prúdili zbrane, z Washingtonu a Londýna peniaze. Operácia mala totálne informačné krytie. Západ všetko podnikal v štýle, ktorému sa hovorí hybridná vojna. Víťazstvo sa napriek tomu nekonalo. Srbská armáda Kosovskú oslobodeneckú armádu úspešne drvila a na nijaké mimoriadne ťažkosti nenarážala. Albánci prehrávali, NATO, ak nemal projekt skrachovať, nebolo ťažké napadnúť, bez schválenia Bezpečnostnej rady OSN. Celé tajomstvo však nie je v tom, kto a ako na oboch frontoch bojuje, ale čo ho motivuje.
"Albáncov poháňala vidina krádeže historicky cudzieho územia, posiateho stopami srbskej civilizácie od povrchu až do archeologicky najhlbšej vrstvy." Tá však mala pramálo spoločné so sebaobetovaním, a Albánci preto strety so Srbmi prehrávali. Srbská armáda ich vyhrávala, pretože bojovala za svoju historickú vlasť. Kosovo je jej kolískou."
V čom je teda rozdiel medzi vojnou, ktorú viedli Srbi od vojny, ktorá je dnes na území historického Ruska? Nie je hádam cieľom kyjevského režimu a jeho západných suflérov, pripraviť Rusov o suverenitu nad ich vlastnou zemou? Nebránia Rusi svoje kultúrno-historické hodnoty?
Západní experti, namiesto toho, aby kosovskú vojnu NATO označili za "hybridnú" tvrdia, že Kosovčania bojovali za nezávislosť a nikto im nepomohol. Vsugerúvajú tým myšlienku, že hybridná vojna je demokratickému Západu cudzia. Že je to vojna v zásade nespravodlivá, v ktorej sa používajú nezákonné metódy a viesť ju môžu iba štáty typu Ruska.
Že ani v danom prípade nebojovalo obyvateľstvo Novoruska, ale hŕstka teroristov a ruskí žoldnieri. A pretože "podporu obyvateľstva Donbasu nemajú" musí byť šmahom ruky zmetená zo stola aj otázka jeho suverenizácie. Paragraf o zvláštnom statuse Donecka a Luhanska zakotvený v dohode o pokoji zbraní, preto treba "prekopať do akéhosi ujednania", že sa povstalecké územia musia vrátiť pod kuratelu unitárnej Ukrajiny.
Iba tak sa dá obrátiť vo vlastný prospech aj prehraná vojna. Onedlho sa určite dočkáme aj toho, ako Anglosasi vezmú na milosť aj Chartu OSN, ktorú toľkokrát znásilnili a zhanobili - a práve z nej teraz dajú dohromady prekážku na ceste vedúcej k nezávislosti Novoruska.
Lenže "otázka o faktickej nezávislosti, nech sa už diplomaticky kamufluje akokoľvek, skôr alebo neskôr sa na program dňa dostane. Občianska vojna už scenáristom globálnych procesov povedala svoje jasné slovo. Ukrajinu, ktorá sa rozpadla v plameňoch vojny, už nikto nedostane pod jednu strechu, rovnako ako sa pod ňu nedajú dať republiky bývalej Juhoslávie. Pre obyvateľstvo dvoch republík, ktoré sa na juhovýchodnej Ukrajine vyhlásili za štátne útvary, je to verdikt, zapísaný krvou, tým najnezmazateľnejším zo všetkých atramentov. Aké prísľuby "zvláštneho statusu" by to museli byť, aby ho dokázali vymazať?
Tým skôr, že "postupná duchovná degradácia ukrajinskej populácie" vplyvy, ktoré sú jej kultúrnym tradíciám úplne cudzie, otvorila brány "totalitnému režimu". A "do chvíle, než sa väčšina ukrajinského obyvateľstva preberie zo slepého nacionalizmu" - a prestane "inklinovať k násiliu voči politickým a ideovým protivníkom" - "utečie veľa času". O to viac jej "rozum zrejme zatemní pieta nad ukrajinskými vojenskými hrobmi". "Môže sa Novorusko v zbrani, ktoré sa nadýchlo vánku slobody, "Krvavá vojna bol najhorší zo všetkých variantov." Teraz, keď hádam už končí, však na Ukrajinu striehne "variant iba zlý" - "kultúrno-historickej a duchovnej nezlučiteľnosti dvoch súčastí, z ktorých sa skladá". A to v situácii, keď jej fatálne chýba "morálne zdravie a historická zrelosť, nevyhnutné k prijatiu racionálneho rozhodnutia, ako v prípade rozvodu Česka a Slovenska". O "takýto civilizovaný rozvod nemajú záujem ani scenáristi prehranej občianskej vojny". Už preto, že by hlásal "triumf ruského sveta nad podvodníckou inscenáciou, ktorú mu vnútil Západ".
Ukrajinská vojna tak prosto prešla z "horúcej" fázy do štádia tvrdej občianskej konfrontácie. Žiadne svetlo na konci tunelu jej nehrozí - a to aj bez ohľadu na "postoje všetkých ostatných zaineteresovaných strán".
Ocitli sme sa v situácii, keď si vzal slovo stáročný ruský inštinkt. Onen podvedomý magnet, priťahujúci k sebe navzájom tých, ktorí ho zdieľajú. Politici pred ním síce môžu zatvárať oči, ale s tým, že do historického procesu zapojili masy, už nič neurobia. Ústredným hráčom "v horúcom bode ruského sveta sú dnes ruskí ľudia, ktorí na obidvoch stranách hranice napäto rozmýšľajú o tom, akú cenu si ich znovuzjednotenie vyžiada.
Táto cena ani nemôže byť malá, lebo úloha spočíva v tom, aby bolo zastavené valcovanie euroatlantizmu na jeho vlastnom území. Prevažná väčšina Rusov, rozdelených hranicou, dnešné dianie vníma práve takto.
Obavy o budúcnosť detí však nútia tuho premýšľať. Cena v skutočnosti bude naozaj vysoká. V podobe určitého poklesu životnej úrovne a dosť možné aj nemalých problémov. Ťažko predvídať, čo to urobí s ruskou verejnou mienkou. Do akej miery sa na ňom podpíše aj hystéria konzumnej spoločnosti. Veď nie je náhoda, že sa ozvalo aj "blato" pripravené zápasiť o "slobodu Ukrajiny. Ak aktivizuje protivník svoju agentúru vplyvu, je to neklamné znamenie obáv, že sa obáva zomknutia Rusov okolo národnej idey a do boja vrhne nové zdroje.
O nič nepravdepodobnejšia je ale aj presne opačný variant. Teda, že ruská spoločnosť s tým, ako sa zachádza s ich krajanmi na juhovýchode Ukrajiny, stratí trpezlivosť a podporí jeho samostatnosť. Pretože ľuďom časom dôjde, že ak svojim krajanom nepomôžu, sami seba odsúdia k trpkému údelu zadného dvora západnej civilizácie. K tomu, že sa ako národ rozpadnú.
Zdroj: Fondsk.ru