"Anti-teroristická " operácia ukrajinských vojsk na východe krajiny má za dôsledok omnoho masívnejšiu humanitárnu katastrofu, ako činy Miloševiča v Kosove, ale NATO sa neponáhľa odsúdiť Kyjev, tvrdí novinár Neil Clark. Podľa jeho mienky, je Západ pripravený prepáčiť Petrovi Porošenkovi akékoľvek obete na civilnom obyvateľstve, ak prezident - oligarcha splní svoju hlavnú úlohu - prihrá Ukrajinu do rúk MMF a NATO
V novodobej histórii minimálne v dvoch prípadoch európsky štát inicioval "protiteroristickú" operáciu proti "separatistom". Pritom západná elita veľmi odlišným spôsobom reagovala na tieto udalosti.
Vláda európskeho štátu "A" začína, podľa vlastných slov, "antiteroristickú" operáciu proti "separatistom" v jednom zo svojich regiónov. Západné televízne stanice neustále vysielajú reportáže v ktorých delostrelectvo ostreľuje obytné budovy, a množstvo ľudí sa zachraňuje útekom. Spojené štáty, Veľká Británia a ďalšie členské štáty NATO čo najdôraznejšie odsudzujú postup vlády krajiny "A", a obviňujú ju z "genocídy" a "etnických čistiek" a zdôrazňujú, že sa bavíme o "humanitárnej katastrofe", ktorá si vyžaduje neodkladný zásah. Západní politici a vplyvní novinári nám hovoria o nutnosti niečo urobiť. A aj prijali bezodkladne opatrenia: NATO začína "humanitárnu" vojenskú intervenciu, aby zastavilo vládu krajiny "A". Krajinu "A" bombardujú nepretržite 78 dní a nocí. Predstaviteľa krajiny (ktorého prezývajú "novým Hitlerom") oficiálne obvinenia z vojnových zločinov, zadržia ho a posielajú lietadlom Britskej Royal Air Force do Haagu, kde ho súdia ako vojnového zločinca. Tam zomiera vo svojej cele, nedočkajúc sa verdiktu.
Vláda európskeho štátu "B" začína, podľa vlastných slov "antiteroristickú" operáciu proti "separatistom", v jednom zo svojich regiónov. Západné televízne kanály neukazujú (alebo ukazujú veľmi zriedka) ako delostrelectvo ostreľuje obytné budovy a veľa ľudí sa zachraňuje útekom, aj keď na iných televíznych kanáloch sú takéto zábery odvysielané. Spojené štáty, Veľká Británia a ďalšie členské štáty NATO, tentoraz neodsúdia činnosť vlády a neobviňujú ju z "genocídy" a "etnických čistiek". Západní politici a vplyvní novinári nám netvrdia, že je nutné niečo urobiť, aby zastavili vládu krajiny "B" ktorá zabíja vlastných ľudí. Naopak, tie isté sily, ktoré podporovali tvrdé opatrenia proti krajine "A", teraz podporujú ofenzívne vojenské operácie, ktoré vykonáva vláda krajiny "B". Predstaviteľ krajiny "B" nie je obvinený z vojnových zločinov a nenazývajú ho "novým Hitlerom", aj keď jeho vláda sa teší podpore ultrapravicových organizácii, to znamená, radikálnych nacionalistov. Napriek tomu ho západné krajiny veľkoryso financujú.
Každý, kto obhajuje metódy vlády krajiny "A" alebo jednoducho spochybňuje politicky korektnú interpretáciu faktov oficiálnej línie Západu, je vyhlásený za "stúpenca masových vrážd", človeka, ktorý je za "genocídu." Ale ľudia, ktorí schvaľujú ofenzívnu vojenskú operáciu vlády krajiny "B" proti vlastnému ľudu, nie sú vystavení žiadnemu odsúdeniu. Práve naopak, špinou oblievajú len tých, ktorí vystupujú proti vojenským metódam riešenia konfliktu.
Táto politika dvojakého metra je ešte zreteľnejšia kvôli tomu, že objektívne vzaté, vláda krajiny "B" postupuje oveľa, oveľa horšie, než vláda krajiny "A" a jej agresívne postupy majú za následok väčšie ľudské straty a väčšie ľudské utrpenie. Ak ste ešte nezistili o aké dve krajiny ide, prezradím vám to: krajina "A" je Juhoslávia a krajina "B" Ukrajina.
"Juhoslávia - to je niečo úplne iné." - ustavične znie v západných médiách. V roku 1998-1999 sa juhoslovanské úrady potýkali so systematickými útokmi na juhoslovanských vládnych úradníkov. Útoky uskutočňovala Kosovská oslobodzovacia armáda, ktorá pretláčala myšlienku separatizmu a tešila sa podpore zo Západu. Juhoslovanská vláda uskutočnila odvetné opatrenia - pokúsila sa vojenským spôsobom zničiť Kosovskú oslobodzovaciu armádu. Tvrdenia vlády, že bojuje proti terorizmu, vodcovia západných krajín arogantne odmietli. Avšak, ako nakoniec priznali minister obrany Veľkej Británie George Robertson a minister zahraničných vecí Robin Cook, v období od roku 1998 do januára 1999 v dôsledku činov Kosovskej oslobodzovacej armády bolo zabitých viac ľudí než v dôsledku konania juhoslovanskej vlády.
Počas príprav a v priebehu vojenskej kampane NATO odzneli šokujúce informácie o množstve osôb usmrtených juhoslovanskými vládnymi silami a počtoch nezvestných. "Podľa hysterického odhadu NATO a Kosovskej oslobodzovacej armády je počet nezvestných a zavraždených kosovských Albáncov - brutálny! Časom číslo dosiahlo 100 tisíc. A v jednom z prehlásení ministerstva zahraničia dosiahlo číslo zabitých dokonca 500 tisíc.
Zo strany nemeckých štátnych štruktúr unikla "tajná správa rozviedky", hovoriaca o tom, že Srbi plánujú vykonať operáciu s názvom "podkova", s cieľom vyčistiť Kosovo od etnických Albáncov a zaľudniť oblasť Srbmi. Tieto informácie sa neskôr ukázali ako vymyslené," napísali vo svojej knihe Politika genocídy Edward Herman a David Peterson.
"Musíme konať, aby sme zachránil tisíce nevinných mužov, žien a detí pred humanitárnou katastrofou, pred smrťou, barbarstvom a etnickými čistkami zo strany brutálnej diktatúry" takúto reč vo svojom prejave pred britským parlamentom so slávnostné-zamračeným pohľadom predniesol premiér Tony Blair. O štyri roky neskôr, presne s rovnakým pohľadom hovoril britskému parlamentu o nutnosti okamžite konať v súvislosti s "hrozbou", ktorú predstavujú zbrane hromadného ničenia Saddáma Husajna.
Nasledujúc príklad Tonyho Blaira & Co, médiá aktívne spolupracovali na vyvolaní kosovských udalostí. Herman a Peterson spočítali, že pri opise akcií juhoslovanskej vlády v Kosove, denníky použili slovo "genocída" 323 krát. A iba 13 krát - keď popisovali vpád do Iraku a jeho následnú okupácii Američanmi, aj keď počet obetí v druhom prípade prevyšoval počet obetí v Kosove 250 krát.
Spoliehali sa, že zabúdame, ako v predvečer invázie do Iraku v roku 2003, západní politici a ich poslušné médiá nepravdivo informovali o výskyte zbraní hromadného ničenia v Bagdade. Aj teraz dúfajú, že zabúdame na lživé prehlásenia, znejúce v roku 1999 ako dôvody na bombardovanie Juhoslávie.
"Klamstvá ku ktorým sa uchýlil Clinton a Blair, aby pripravili verejnú mienku na nelegálny, ničím nevyprovokovaný útok na jednu z krajín Európy, neboli o nič menej ambiciózne než klamstvá Busha a Blaira," píše vo svojom článku "zvyšky Kosova" ( r. 2004) autor investigatívnej žurnalistiky a víťaz niekoľkých ocenení John Pilger.
Čo sa týka obetí v Kosove, pravda bola tiež niekde inde. Zďaleka ich nebolo 100 tisíc a už vôbec nie pol milióna, ako sa to prezentovalo pred krízou, aby sa správne naladila verejná mienka a "humanitárne bombardovanie" bolo priechodné. Celkový počet obetí konfliktu v Kosove, podľa rôznych odhadov predstavuje od 3 do 4 tisíc ľudí. Červený kríž vydal v roku 2013 zoznam, na ktorom bolo dokonca iba 1754 ľudí.
Na začiatku "humanitárneho" bombardovania NATO, v dôsledku ktorého bolo zabitých 400 až 600 ľudí, vojska Juhoslávie, podľa niektorých odhadov zavraždili asi 500 kosovských vojakov z Kosovskej oslobodzovacej armády. Hrozné číslo, ale sotva je to možné nazvať "genocída".
"Rovnako aj rozprávkové iracké zbrane hromadného ničenia a aj ich počty vykazované vládami USA a Veľkej Británie a zdôrazňované novinármi, boli vymyslené. Rovnakým výmyslom boli aj srbské tábory v ktorých mali vojaci držať ženy ako sexuálne otrokyne a znásilňovať ich, alebo vyhlásenia Clintona a Blaira o tom, že NATO nikdy úmyselne nebombardovalo civilistov " píše Pilger.
"To, čo sa deje na Ukrajine, si nezaslúži prílišnú pozornosť ...". Túto tézu podporujú aj v západných médiách. Počet vládnymi silami a ich priaznivcami zabitých na Ukrajine zámerne podhodnocujú. Napriek tomu, údaje poskytnuté Organizáciou spojených národov, jasne ukazujú, že "protiteroristická" operácia ukrajinskej vlády sa uskutočňuje za cenu hrôzostrašného utrpenia civilistov.
Minulý týždeň Vysoký komisár OSN pre ľudské práva uviedol, že sa v priebehu posledných dvoch týždňoch počet obetí konfliktu na východnej Ukrajine zdvojnásobil. OSN konštatovala, že "podľa najkonzervatívnejších odhadov" je obetí 2086 a bolo zranených 5000 ľudí. OSN uvádza, že každý deň vojnovú zónu opustí asi tisíc utečencov a že z regiónu už utieklo viac ako sto tisíc ľudí. Ako keby tieto alarmujúce čísla neexistovali, od popredných západných politikov, nepočujeme žiadne výzvy na "urýchlené konanie", nasmerované na zastavenie postupu ukrajinských vládnych vojsk. A "zástancovia humanitárnej intervencie" v Juhoslávii tentokrát nepíšu články s požiadavkami "urobiť niečo" na zastavenie očividnej humanitárnej katastrofy.
Podľa všetkého, keď sa nehovorí o Kosove, ale o východe Ukrajiny, žiadna "zodpovednosť chrániť" civilistov umierajúcich rukami vládnych síl jednoducho neexistuje. Aj keď humanitárna situácia na Ukrajine je horšia ako v Kosove v marci 1999.
A na dovŕšenie všetkého západní politici úplne zreteľne vyvíjali snahy, aby zabránili ruskému humanitárnemu konvoju dostať sa na Ukrajinu. Hovorili nám, že tento konvoj "vyvoláva otázky" a môže byť súčasťou zlovestného plánu Ruska vpadnúť na územie suverénneho štátu. A hovorili to tí istí ľudia, ktorí pred 15 rokmi podporovali kampaň NATO na bombardovanie zvrchovaného štátu z "humanitárnych" dôvodov!
U týchto západných "humanistov", ktorí podporujú akcie ukrajinskej vlády, občania východnej Ukrajiny - "nie sú ľudmi": oni si nezaslúžia podporu, súcit a humanitárnu pomoc, pretože oni sami si môžu za všetky problémy.