...krátené...
Slobodní murári
na Slovensku
Nás isto zaujíma, či a kedy sa dostalo slobodomurárstvo aj na Slovensko. Do Bratislavy sa slobodomurárstvo dostalo z Viedne, kde roku 1742 vznikla prvá lóža "Aux trois Canons". Jej členom bol aj manžel Márie Terézie František Štefan Lotrinský, ako aj celý rad uhorskej šľachty. Stačí spomenúť mená ako Apponyi, Bánffy, Batthyány, Esterházy, Pálffy, Teleki. Takisto medzi prvých členov viedenskej lóže patril maďarský Bernolák - osvietenský spisovateľ Juraj Bessenyei. O niekoľko rokov - presný rok pramene neudávajú, ale bolo to určite v štyridsiatych rokoch - založili prvú lóžu aj v Bratislave. O 40 rokov neskôr už mala Bratislava, vtedy ešte pomerne malé mesto s 29 tisíc obyvateľmi, štyri slobodomurárske lóže. Druhá vznikla v roku 1770 a mala názov "Zur Verschwiegenheit", tretia s názvom "Zur Sicherheit" bola založená v roku 1777. V roku 1782 vznikla štvrtá lóža "Zur Vereinigung". V roku 1784 viedenské lóže založili Veľkú krajinskú lóžu rakúsku.
Mária Terézia nemala v láske slobodomurárstvo a vydala niekoľko nariadení, ktorými obmedzovala ich rozvoj. Jej syn Jozef II. netajil svoje sympatie k ideám slobodomurárstva, ba aj uvažoval aj o formálnom vstupe do lóže. Neurobil to iba z politických príčin. V roku 1785 vydal dekrét, ktorým vzal pod svoju ochranu slobodných murárov, ale ako to bolo v jeho štýle, presne im predpísal prípustný počet lóží a v nich maximálny počet členov. Pre Viedeň ustanovil najviac tri lóže, z ktorých každá nesmela mať viac ako 180 členov. V Bratislave vznikla roku 1869 už podľa nového uhorského spolčovacieho zákona ďalšia lóža "Zur Wahrheit", od ktorej sa v roku 1902 odčlenila obnovená lóža "Zur Verschwiegenheit". V roku 1874 sa utvorili v Bratislave ďalšie dve lóže: "Zukunft" a "Sokrates", ktoré patrili pod Viedeň. V nasledujúcom roku vznikli v Bratislave ešte dve lóže: "Schiller" a "Eintracht". Potom do konca 19. storočia ešte tu vznikli lóže: "Treue" (1888), "Goethe" (1892), "Lessing zu den drei Ringen" (1897) a , "Pionier" (1898). Až v roku 1902 odlúčením sa od spomenutej nemeckej lóže "Zur Verschwiegenheit" vznikla v Bratislave prvá maďarská lóža "Testvériség". V Bratislave zriadili tiež pracovné stredisko pre Uhorskú symbolickú veľkú lóžu, v ktorom pracovali aj niektoré viedenské pohraničné lóže. V roku 1909 sa k tomu stredisku pričlenila aj nová pražská lóža "Hiram zu den drei Sternen".
Nemecké lóže v Bratislave pokračovali sa rozmnožovať aj v prvých dvoch desaťročiach minulého storočia. V roku 1907 vznikla lóža "Kosmos", v roku 1913 "Wahrheit", v roku 1914 "Gleichheit" a v roku 1917 "Fortschritt". Všetkých 14 bratislavských lóží sa potom 8. decembra 1918 vlialo do Veľkej lóže vo Viedni.
Na východnom Slovensku prvú slobodomurársku lóžu založili v Prešove ako odbočku varšavskej lóže v roku 1761 (podľa iných prameňov bolo to roku 1770) . Mala názov "Zum tugendhaften Reisenden" a čoskoro sa stala materskou lóžou spišského i stredoslovenského slobodomurárstva. Z nej vyšli lóže v Ľubici, Kežmarku, Kremnici, Banskej Bystrici a Banskej Štiavnici. Boli to však napospol, ako sme videli, lóže nemeckého obyvateľstva s výnimkou jedinej maďarskej lóže v Bratislave.
Po založení Česko-Slovenskej republiky (ktorá bola z podstatnej časti dielom svetového slobodomurárstva), ba vlastne ešte dva dni pred jej založením, 26. októbra 1918, pätnásti českí členovia nemeckej lóže "Hiram" založili prvú českú lóžu "Jan Amos Komenský". Podriadili ju francúzskej veľkej lóži "Grand Orient de France". Do nej vstúpil po návrate do Prahy aj Dr. Edvard Beneš. Čoskoro aj Talianska veľká lóža vyslala do Prahy svojich delegátov, ktorí tam založili tri lóže škótskeho rítu. Tie boli uznané Najvyššou radou v Lausanne v roku 1922. V nasledujúcom roku 1923 sa lóže obidvoch rítov združili a založili vlastnú veľkú lóžu "Národní Veliká Lóže Československá". Táto potom vytvorila československé lóže aj v Bratislave a v Košiciach.
Cieľom česko-slovenského slobodomurárstva bolo pracovať v duchu základnej slobodomurárskej povinnosti združovať ľudí, ktorí by ináč boli od seba oddelení. Konkrétne v našom prípade to znamenalo intenzívne podporovať fikciu československého národa a jeho štátu. Do roku 1930 bolo v bývalom Česko-Slovensku už desať lóží, ktoré počítali okolo 500 členov. Slováci v tých lóžach tvorili nepatrnú menšinu a nikdy nezaložili vlastnú slovenskú lóžu. Okrem týchto slobodomurárskych lóží vznikli v tom období na Slovensku aj dve početné čisto židovské lóže B'nai B'rith: lóža "Fides" v Bratislave a lóža "Concordia" v Košiciach.
Jedným z prvých policajných opatrení slovenskej autonómnej vlády v októbri 1938 bolo zrušenie slobodomurárskych lóží a zhabanie ich ešte v sídle lóže sa nachádzajúcich dokumentačných materiálov. Podľa fotografií uverejnených vo vtedajšej tlači v zasadacej sieni bratislavskej lóže trónili spolu s klasickými slobodomurárskymi symbolmi veľké obrazy Jana Amosa Komenského a Tomáša G. Masaryka.
Po päťdesiatročnom prerušení ich organizovanej činnosti sa slobodomurárske lóže z politicky nanúteného "spánku" rýchlo prebudili. Francúzsky denník Le Monde z 10. júla 1990 v obšírnom referáte o opätovnom zažiarení slobodomurárskeho svetla v strednej a východnej Európe zaregistroval aj fakt, že vVeľmajster "Veľkého francúzskeho Orientu" v Paríži, Jean-Robert Ragache, niekoľko dní pred návštevou pápeža Jána Pavla II. v apríli 1990 navštívil Prahu, kde mu predseda vlády Milan Čič a podpredseda Federálneho zhromaždenia Jozef Stank pripravili prijatie ako pre hlavu štátu. Iný francúzsky denník, Libération, v tomto súvise pripomínal, že otec Václava Havla bol slobodomurár a že Ragache pri svojej návšteve v Prahe inštaloval novú lóžu v kláštore sv. Agnesy, ktorý prezident Havel osobne daroval slobodomurárom. Chválil sa, že do lóže sa hneď prihlásilo vyše tisíc občanov. V tomto novom sídle pražskej lóže už 23. novembra 1991 škótsky rítus za prítomnosti vysokých funkcionárov Organizácie severoatlantickej zmluvy NATO vykonával svoje obrady. Týždeň predtým, 17. novembra, počas návštevy amerického prezidenta George Busha (staršieho) tam bola inaugurovaná "Veľká lóža Československá". Veľký Orient pritom rozhodol, že sa čím skôr založia lóže v Brne, v Ostrave a v Bratislave. Veľmajster Ragache na výročnom zhromaždení Veľkého francúzskeho Orientu vyhlásil: «Nechceme, aby na Východe marxizmus bol nahradený katolicizmom. V krajinách, kde sa zrútil komunizmus, musíme vytvoriť silnú slobodomurársku organizáciu.»
Ale už predtým, v októbri 1991, prezident európskej Veľkej lóže B'nai B'rith, Maurice Honigbaum a Ernst Ludwig Ehrlich, za rituálnej prítomnosti predsedu vlády Dr. Jána Čarnogurského založili novú lóžu tejto židovskej slobodomurárskej organizácie v Bratislave. Najnovším faktom v tomto ohľade bolo zhromaždenie slobodomurárskych veľmajstrov z Nemecka, Rakúska, Česka, Maďarska a bývalej Juhoslávie, za účasti reprezentantov Veľkých lóží Francúzska, Belgicka, viacerých lóží amerických a vojenských lóží Organizácie Severoatlantickej zmluvy NATO. Zhromaždenie sa konalo 19. januára 2003 vo Viedni a jeho účastníci sa dohodli na zriadení «Veľkej lóže Slovenskej republiky v roku 2003», ktorej predpokladom budú nové slobodomurárske lóže v Nitre, Banskej Bystrici, Zvolene a v Košiciach. Tieto nové lóže spolu s doterajšími dvoma lóžami v Bratislave - lóža francúzskeho rítu Humanizmus a lóža škótskeho rítu Ján Kollár, ktoré sa pretvoria na medzinárodnú lóžu - budú základom samostatnej Veľkej lóže Slovenskej republiky. Všetko sa má realizovať do leta tohto roku a financovanie majú zaistiť «bratia» z Veľkej lóže Rakúska, z Veľkej lóže Maďarska a z Veľkej lóže Česka. Osobitná pozornosť sa má venovať lóži v Košiciach, ktorá sa má stať pevnou bázou ako brána pre obchod s Východom.
Katolícka cirkev
a slobodomurárstvo
Nemôžeme zakončiť tento veľmi stručný pohľad na slobodných murárov bez toho, žeby sme si položili otázku: Aký je vzťah medzi Katolíckou cirkvou a slobodomurárstvom?
Tu musíme rozlišovať dva dôležité aspekty: autoritu pápežov a biskupov na jednej strane a konkrétne postoje katolíkov, nevynímajúc kňazov a vysokých cirkevných hodnostárov v praxi spoločenského života.
Oficiálne stanovisko Katolíckej cirkvi voči slobodomurárstvu zaujal už pápež Klement XII. v roku 1738 svojím apoštolským listom I"In eminenti apostolatus specula.". V tomto dokumente hlava Katolíckej cirkvi jasne poukazuje na nezlučiteľnosť náuk a konania slobodomurárskych tajných spolkov s učením a mravnými zákonmi Cirkvi, a preto zakazuje veriacim vstupovať do takých spoločnosti, a to pod vopred uloženým trestom cirkevnej exkomunikácie, od ktorého previnilca môže oslobodiť - s výnimkou nebezpečenstva života - iba sám pápež. Pre občanov pápežského štátu kardinál Firrao vydal k tomu edikt, podľa ktorého okrem exkomunikácie hrozila previnilcom aj konfiškácia majetkov, ba i trest smrti.
V roku 1751 pápež Benedikt XIV. vydal bulu "Providas Romanorum Pontificum", v ktorej poukázal na veľmi nebezpečnú a pre Cirkev neprijateľnú náuku slobodomurárstva, ktorá prijíma a propaguje jedine to náboženstvo, ktoré uznajú všetci ľudia, ako je to zakotvené v "Starých povinnostiach" ich konštitúcií.
Dokumenty obidvoch pápežov boli jasné, ale ich odozva v Cirkvi bola veľmi slabá. Lebo tak, ako sa rapídne šírili v celej Európe slobodomurárske lóže a výhody, ktoré lóže svojim členom zaisťovali, ich idey prenikali aj do katolíckych kruhov. Odhaduje sa, že v katolíckych štátoch Francúzsko, Rakúsko a Taliansko približne 50 až 60% slobodomurárov tvorili katolíci. A tak pod rúškom osvietenstva lóže hojne lovili aj v kňazských kruhoch. V rakúskej monarchii nebolo takmer biskupského seminára, ktorého rektor by nebol slobodomurárom. Po zrušení Jezuitského rádu v roku 1773 mnohí jezuitskí kňazi vstúpili do lóží, z čoho neboli nadšení starí verní slobodomurári, lebo sa obávali ich katolizujúcich vplyvov vo vnútri lóží. Slobodomurársky lexikón vypočítava stovky mien kráľov, kniežat, štátnikov, vojenských dôstojníkov, vedcov, literátov, lekárov a umelcov, ktorí patrili do rozličných lóží. V rubrike "Duchovní" nachádzame troch kardinálov (medzi nimi biskup z Olomúca, knieža Trauttmansdorf), štyroch arcibiskupov (v Kolíne nad Rýnom, v Mendeze, vo Vilne, v Záhrebe) a celý rad biskupov, opátov, a nižších cirkevných hodnostárov. V jednom neúplnom tajnom zozname cirkevných osobností, ktoré patrili do slobodomurárskych lóží v 18. storočí, uverejnenom iba v roku 1990 v Ríme, sa nachádza vyše 1600 mien. Medzi nimi je napríklad aj jeden z prvých spišských biskupov, Michal Brigido von Bresvitz, ktorý sa stal neskôr aj biskupom-kniežaťom v Ľubľane. Bol členom lóže "Zur Grossmuth" v Pešti. Ďalej vicerektor kňazského seminára v Prahe, bývalý jezuita Joseph Kadesch, ktorý patril do lóže "Zu den drei gekrönten Säulen". V tejto lóži boli aj sekretár pražského arcibiskupa Karl Nunn, exjezuita Johann Zeidler a kňaz Franz Zeidner. Potom krumlovský opát Kleiner, arcibiskup v poľskom Gnezdne Ignacy Krasicki, ďalej bývalý jezuita Franz Spleny, prefekt Tereziána vo Viedni a kanonik v Štajerskom Hradci, ktorý patril do lóže "Zur Verschwiegenheit" v Bratislave. Rektor Pražskej univerzity kardinál Rafael Ungar bol tiež členom lóže "Wahrheit und Einigkeit zu den drei3 gekrönten Säulen".
Po páde Napoleona, ktorý bol s celým svojím vojenským vedením hlboko oddaný slobodomurárstvu, pápež Pius VII. v roku 1814 obnovil Rád jezuitov a jeho štátny sekretár kardinál Consalvi vydal veľmi prísny zákaz slobodomurárstva, ktoré obviňoval aj z rozvíjania vražedných tajných plánov na politickom teréne. Na nebezpečné náuky a činnosť slobodomurárov upozorňovali aj ďalší pápeži dokumentami rozličnej povahy: Lev XII. (Quo graviora mala, 1825), Pius VIII. (Traditi humilitati nostrae, 1829), Gregor XVI. (Mirari vos, 1832). Nedávno kanonizovaný Pius IX. (1846 -1878), ktorý na vlastnej koži pocítil, aký je skutočný vzťah slobodomurárstva ku Katolíckej cirkvi, vydal osem rozličných upozornení a zákazov slobodomurárstva. Všetky spomenuté zákazy pomaly účinkovali a približne od prvej tretiny 19. storočia nielen kňazské osobnosti prestali vstupovať do lóží, prípadne z nich vystúpili, ale aj niektorí významní laici nasledovali ich príklad. Potom pápež Lev XIII. (1878-1903), ktorý s mimoriadnou pozornosťou sledoval vývoj spoločnosti aj v sociálnej sfére, 20. apríla 1884 vydal encykliku "Humanum genus,", ktorú historici považujú za najkompletnejšiu výpoveď učiteľského úradu Cirkvi na túto tému. Obidvaja títo poslední pápeži neváhali vyhlásiť, že v slobodomurárstve vidia "sSynagógu Satana, ktorá riadi svoju armádu do šíkov na odpor proti Kristovej Cirkvi" a definujú slobodomurárstvo ako syntézu všetkých bludov a zhromaždenie všetkých vzbúr človeka proti Bohu, ktoré mobilizuje všetky sily Zla proti silám Dobra. Preto Lev XIII. vyzval katolíkov, aby sa modlili k sv. Michalovi, ktorý zvíťazil nad pekelnými mocnosťami, k sv. Jozefovi ženíchovi Panny Márie a patrónovi Katolíckej cirkvi, ako aj k sv. apoštolom Petrovi a Pavlovi, aby prišli na pomoc ľudskému pokoleniu ohrozenému toľkými nebezpečenstvami. Vyše pol storočia sa táto modlitba povinne recitovala po každej sv. omši.
V zmysle týchto konštantných stanovísk celého radu pápežov predchádzajúcich dvoch storočí aj nový cirkevný zákonník Codex iuris canonici, ktorý v roku 1917 promulgoval pápež Benedikt XV., obsahoval vo svojom kánone 2335 výslovné zaradenie "slobodomurárskej sekty" medzi zakázané spoločnosti, ktorých členovia ipso facto stiahnu na seba trest exkomunikácie, rezervovanej jednoduchým spôsobom Apoštolskej stolici.
Za pontifikátu Pavla VI. v roku 1974 rímska Kongregácia pre otázky viery vydala obežník pre niektoré biskupské konferencie, ktoré jej položili otázky, či sa kánon 2335 vzťahuje iba na slobodomurárske lóže, alebo aj na iné združenia tohto druhu. Týmto vyhlásením Svätá stolica potvrdila striktnejšiu interpretáciu tej normy v tom zmysle, že kánon 2335 sa vzťahuje iba na tie združenia, ktoré skutočne bojujú proti Cirkvi. Znenie tohto vyhlásenia vzbudilo zase pochybnosti u viacerých biskupov, či sa zákaz pod trestom exkomunikácie vzťahuje aj na slobodomurárom pridružené združenia. Preto po nastúpení pápeža Jána Pavla II. tá istá Kongregácia 17. februára 1981 vydala nové vyhlásenie, ktorým potvrdila, že právna norma kánona 2335 sa vôbec nezmenila, ale zachováva svoju úplnú platnosť, a preto ani trest exkomunikácie, ani iné tresty neboli zrušené.
Takáto bola cirkevno-právna situácia až do roku 1983. Vtedy pápež Ján Pavol II. promulgoval nový Codex iuris canonici, ktorý nahradil predošlú zbierku platných cirkevných zákonov. V tomto novom kódexe ani v indexe hesiel, ani v texte kánonov sa už vôbec nevyskytuje výraz "slobodomurárstvo". V príslušnej kapitole je však kánon 1374, ktorý znie: "Kto sa zapíše do spoločnosti, ktorej činnosť je zameraná proti Cirkvi, nech je potrestaný spravodlivým trestom; kto takú spoločnosť podporuje alebo vedie, nech je potrestaný interdiktom." Takto zmiernené formulovanie zákazu vstupovať do proticirkevných spoločností a zrušenie automatického trestu exkomunikácie v zmysle smerníc II. vatikánskeho koncilu priviedlo niektorých kňazov aj biskupov k pochybnostiam, či Cirkev ešte vôbec zakazuje svojim veriacim vstup do slobodomurárskych lóží. Kongregácia pre vieroučné otázky však už 26. novembra 1983 vydala vyhlásenie, schválené pápežom Jánom Pavlom II., podľa ktorého "Stanovisko Cirkvi voči slobodomurárskym združeniam zostáva i naďalej negatívne, pretože ich princípy Cirkev vždy považovala za nezlučiteľné s jej náukou; a preto zapísať sa do nich je zakázané. Veriaci, ktorí sú členmi slobodomurárskych združení sa nachádzajú v stave ťažkého hriechu a nemôžu pristupovať ku svätému prijímaniu." O dva roky neskôr tá istá Kongregácia vydala ďalšie vyhlásenie, v ktorom upresnila zákaz z roku 1983 v tom zmysle, že zákaz vstupovať do slobodomurárskych lóží neznamená, že je vylúčený aj akýkoľvek vážny dialóg jednotlivých katolíkov so slobodomurármi.
Dnešný stav týchto vzťahov možno teda stručne vyjadriť takto: Katolík nesmie vstúpiť za člena slobodomurárskej lóže, lebo tým spácha ťažký hriech a nemôže pristúpiť ku sv. prijímaniu. Aale nie je mu zakázané vážne diskutovať so slobodomurármi, čo môže prispieť k lepšiemu vzájomnému poznaniu a pochopeniu partnera. Vyluăuje sa v‰ak absolútne dvojité ălenstvo. Nikto však nemôže byť súăasne v milosti Božej žijúcim členom Katolíckej cirkvi a súčasne aj členom slobodomurárskej lóže.
Slobodní murári
na Slovensku
Nás isto zaujíma, či a kedy sa dostalo slobodomurárstvo aj na Slovensko. Do Bratislavy sa slobodomurárstvo dostalo z Viedne, kde roku 1742 vznikla prvá lóža "Aux trois Canons". Jej členom bol aj manžel Márie Terézie František Štefan Lotrinský, ako aj celý rad uhorskej šľachty. Stačí spomenúť mená ako Apponyi, Bánffy, Batthyány, Esterházy, Pálffy, Teleki. Takisto medzi prvých členov viedenskej lóže patril maďarský Bernolák - osvietenský spisovateľ Juraj Bessenyei. O niekoľko rokov - presný rok pramene neudávajú, ale bolo to určite v štyridsiatych rokoch - založili prvú lóžu aj v Bratislave. O 40 rokov neskôr už mala Bratislava, vtedy ešte pomerne malé mesto s 29 tisíc obyvateľmi, štyri slobodomurárske lóže. Druhá vznikla v roku 1770 a mala názov "Zur Verschwiegenheit", tretia s názvom "Zur Sicherheit" bola založená v roku 1777. V roku 1782 vznikla štvrtá lóža "Zur Vereinigung". V roku 1784 viedenské lóže založili Veľkú krajinskú lóžu rakúsku.
Mária Terézia nemala v láske slobodomurárstvo a vydala niekoľko nariadení, ktorými obmedzovala ich rozvoj. Jej syn Jozef II. netajil svoje sympatie k ideám slobodomurárstva, ba aj uvažoval aj o formálnom vstupe do lóže. Neurobil to iba z politických príčin. V roku 1785 vydal dekrét, ktorým vzal pod svoju ochranu slobodných murárov, ale ako to bolo v jeho štýle, presne im predpísal prípustný počet lóží a v nich maximálny počet členov. Pre Viedeň ustanovil najviac tri lóže, z ktorých každá nesmela mať viac ako 180 členov. V Bratislave vznikla roku 1869 už podľa nového uhorského spolčovacieho zákona ďalšia lóža "Zur Wahrheit", od ktorej sa v roku 1902 odčlenila obnovená lóža "Zur Verschwiegenheit". V roku 1874 sa utvorili v Bratislave ďalšie dve lóže: "Zukunft" a "Sokrates", ktoré patrili pod Viedeň. V nasledujúcom roku vznikli v Bratislave ešte dve lóže: "Schiller" a "Eintracht". Potom do konca 19. storočia ešte tu vznikli lóže: "Treue" (1888), "Goethe" (1892), "Lessing zu den drei Ringen" (1897) a , "Pionier" (1898). Až v roku 1902 odlúčením sa od spomenutej nemeckej lóže "Zur Verschwiegenheit" vznikla v Bratislave prvá maďarská lóža "Testvériség". V Bratislave zriadili tiež pracovné stredisko pre Uhorskú symbolickú veľkú lóžu, v ktorom pracovali aj niektoré viedenské pohraničné lóže. V roku 1909 sa k tomu stredisku pričlenila aj nová pražská lóža "Hiram zu den drei Sternen".
Nemecké lóže v Bratislave pokračovali sa rozmnožovať aj v prvých dvoch desaťročiach minulého storočia. V roku 1907 vznikla lóža "Kosmos", v roku 1913 "Wahrheit", v roku 1914 "Gleichheit" a v roku 1917 "Fortschritt". Všetkých 14 bratislavských lóží sa potom 8. decembra 1918 vlialo do Veľkej lóže vo Viedni.
Na východnom Slovensku prvú slobodomurársku lóžu založili v Prešove ako odbočku varšavskej lóže v roku 1761 (podľa iných prameňov bolo to roku 1770) . Mala názov "Zum tugendhaften Reisenden" a čoskoro sa stala materskou lóžou spišského i stredoslovenského slobodomurárstva. Z nej vyšli lóže v Ľubici, Kežmarku, Kremnici, Banskej Bystrici a Banskej Štiavnici. Boli to však napospol, ako sme videli, lóže nemeckého obyvateľstva s výnimkou jedinej maďarskej lóže v Bratislave.
Po založení Česko-Slovenskej republiky (ktorá bola z podstatnej časti dielom svetového slobodomurárstva), ba vlastne ešte dva dni pred jej založením, 26. októbra 1918, pätnásti českí členovia nemeckej lóže "Hiram" založili prvú českú lóžu "Jan Amos Komenský". Podriadili ju francúzskej veľkej lóži "Grand Orient de France". Do nej vstúpil po návrate do Prahy aj Dr. Edvard Beneš. Čoskoro aj Talianska veľká lóža vyslala do Prahy svojich delegátov, ktorí tam založili tri lóže škótskeho rítu. Tie boli uznané Najvyššou radou v Lausanne v roku 1922. V nasledujúcom roku 1923 sa lóže obidvoch rítov združili a založili vlastnú veľkú lóžu "Národní Veliká Lóže Československá". Táto potom vytvorila československé lóže aj v Bratislave a v Košiciach.
Cieľom česko-slovenského slobodomurárstva bolo pracovať v duchu základnej slobodomurárskej povinnosti združovať ľudí, ktorí by ináč boli od seba oddelení. Konkrétne v našom prípade to znamenalo intenzívne podporovať fikciu československého národa a jeho štátu. Do roku 1930 bolo v bývalom Česko-Slovensku už desať lóží, ktoré počítali okolo 500 členov. Slováci v tých lóžach tvorili nepatrnú menšinu a nikdy nezaložili vlastnú slovenskú lóžu. Okrem týchto slobodomurárskych lóží vznikli v tom období na Slovensku aj dve početné čisto židovské lóže B'nai B'rith: lóža "Fides" v Bratislave a lóža "Concordia" v Košiciach.
Jedným z prvých policajných opatrení slovenskej autonómnej vlády v októbri 1938 bolo zrušenie slobodomurárskych lóží a zhabanie ich ešte v sídle lóže sa nachádzajúcich dokumentačných materiálov. Podľa fotografií uverejnených vo vtedajšej tlači v zasadacej sieni bratislavskej lóže trónili spolu s klasickými slobodomurárskymi symbolmi veľké obrazy Jana Amosa Komenského a Tomáša G. Masaryka.
Po päťdesiatročnom prerušení ich organizovanej činnosti sa slobodomurárske lóže z politicky nanúteného "spánku" rýchlo prebudili. Francúzsky denník Le Monde z 10. júla 1990 v obšírnom referáte o opätovnom zažiarení slobodomurárskeho svetla v strednej a východnej Európe zaregistroval aj fakt, že vVeľmajster "Veľkého francúzskeho Orientu" v Paríži, Jean-Robert Ragache, niekoľko dní pred návštevou pápeža Jána Pavla II. v apríli 1990 navštívil Prahu, kde mu predseda vlády Milan Čič a podpredseda Federálneho zhromaždenia Jozef Stank pripravili prijatie ako pre hlavu štátu. Iný francúzsky denník, Libération, v tomto súvise pripomínal, že otec Václava Havla bol slobodomurár a že Ragache pri svojej návšteve v Prahe inštaloval novú lóžu v kláštore sv. Agnesy, ktorý prezident Havel osobne daroval slobodomurárom. Chválil sa, že do lóže sa hneď prihlásilo vyše tisíc občanov. V tomto novom sídle pražskej lóže už 23. novembra 1991 škótsky rítus za prítomnosti vysokých funkcionárov Organizácie severoatlantickej zmluvy NATO vykonával svoje obrady. Týždeň predtým, 17. novembra, počas návštevy amerického prezidenta George Busha (staršieho) tam bola inaugurovaná "Veľká lóža Československá". Veľký Orient pritom rozhodol, že sa čím skôr založia lóže v Brne, v Ostrave a v Bratislave. Veľmajster Ragache na výročnom zhromaždení Veľkého francúzskeho Orientu vyhlásil: «Nechceme, aby na Východe marxizmus bol nahradený katolicizmom. V krajinách, kde sa zrútil komunizmus, musíme vytvoriť silnú slobodomurársku organizáciu.»
Ale už predtým, v októbri 1991, prezident európskej Veľkej lóže B'nai B'rith, Maurice Honigbaum a Ernst Ludwig Ehrlich, za rituálnej prítomnosti predsedu vlády Dr. Jána Čarnogurského založili novú lóžu tejto židovskej slobodomurárskej organizácie v Bratislave. Najnovším faktom v tomto ohľade bolo zhromaždenie slobodomurárskych veľmajstrov z Nemecka, Rakúska, Česka, Maďarska a bývalej Juhoslávie, za účasti reprezentantov Veľkých lóží Francúzska, Belgicka, viacerých lóží amerických a vojenských lóží Organizácie Severoatlantickej zmluvy NATO. Zhromaždenie sa konalo 19. januára 2003 vo Viedni a jeho účastníci sa dohodli na zriadení «Veľkej lóže Slovenskej republiky v roku 2003», ktorej predpokladom budú nové slobodomurárske lóže v Nitre, Banskej Bystrici, Zvolene a v Košiciach. Tieto nové lóže spolu s doterajšími dvoma lóžami v Bratislave - lóža francúzskeho rítu Humanizmus a lóža škótskeho rítu Ján Kollár, ktoré sa pretvoria na medzinárodnú lóžu - budú základom samostatnej Veľkej lóže Slovenskej republiky. Všetko sa má realizovať do leta tohto roku a financovanie majú zaistiť «bratia» z Veľkej lóže Rakúska, z Veľkej lóže Maďarska a z Veľkej lóže Česka. Osobitná pozornosť sa má venovať lóži v Košiciach, ktorá sa má stať pevnou bázou ako brána pre obchod s Východom.
Katolícka cirkev
a slobodomurárstvo
Nemôžeme zakončiť tento veľmi stručný pohľad na slobodných murárov bez toho, žeby sme si položili otázku: Aký je vzťah medzi Katolíckou cirkvou a slobodomurárstvom?
Tu musíme rozlišovať dva dôležité aspekty: autoritu pápežov a biskupov na jednej strane a konkrétne postoje katolíkov, nevynímajúc kňazov a vysokých cirkevných hodnostárov v praxi spoločenského života.
Oficiálne stanovisko Katolíckej cirkvi voči slobodomurárstvu zaujal už pápež Klement XII. v roku 1738 svojím apoštolským listom I"In eminenti apostolatus specula.". V tomto dokumente hlava Katolíckej cirkvi jasne poukazuje na nezlučiteľnosť náuk a konania slobodomurárskych tajných spolkov s učením a mravnými zákonmi Cirkvi, a preto zakazuje veriacim vstupovať do takých spoločnosti, a to pod vopred uloženým trestom cirkevnej exkomunikácie, od ktorého previnilca môže oslobodiť - s výnimkou nebezpečenstva života - iba sám pápež. Pre občanov pápežského štátu kardinál Firrao vydal k tomu edikt, podľa ktorého okrem exkomunikácie hrozila previnilcom aj konfiškácia majetkov, ba i trest smrti.
V roku 1751 pápež Benedikt XIV. vydal bulu "Providas Romanorum Pontificum", v ktorej poukázal na veľmi nebezpečnú a pre Cirkev neprijateľnú náuku slobodomurárstva, ktorá prijíma a propaguje jedine to náboženstvo, ktoré uznajú všetci ľudia, ako je to zakotvené v "Starých povinnostiach" ich konštitúcií.
Dokumenty obidvoch pápežov boli jasné, ale ich odozva v Cirkvi bola veľmi slabá. Lebo tak, ako sa rapídne šírili v celej Európe slobodomurárske lóže a výhody, ktoré lóže svojim členom zaisťovali, ich idey prenikali aj do katolíckych kruhov. Odhaduje sa, že v katolíckych štátoch Francúzsko, Rakúsko a Taliansko približne 50 až 60% slobodomurárov tvorili katolíci. A tak pod rúškom osvietenstva lóže hojne lovili aj v kňazských kruhoch. V rakúskej monarchii nebolo takmer biskupského seminára, ktorého rektor by nebol slobodomurárom. Po zrušení Jezuitského rádu v roku 1773 mnohí jezuitskí kňazi vstúpili do lóží, z čoho neboli nadšení starí verní slobodomurári, lebo sa obávali ich katolizujúcich vplyvov vo vnútri lóží. Slobodomurársky lexikón vypočítava stovky mien kráľov, kniežat, štátnikov, vojenských dôstojníkov, vedcov, literátov, lekárov a umelcov, ktorí patrili do rozličných lóží. V rubrike "Duchovní" nachádzame troch kardinálov (medzi nimi biskup z Olomúca, knieža Trauttmansdorf), štyroch arcibiskupov (v Kolíne nad Rýnom, v Mendeze, vo Vilne, v Záhrebe) a celý rad biskupov, opátov, a nižších cirkevných hodnostárov. V jednom neúplnom tajnom zozname cirkevných osobností, ktoré patrili do slobodomurárskych lóží v 18. storočí, uverejnenom iba v roku 1990 v Ríme, sa nachádza vyše 1600 mien. Medzi nimi je napríklad aj jeden z prvých spišských biskupov, Michal Brigido von Bresvitz, ktorý sa stal neskôr aj biskupom-kniežaťom v Ľubľane. Bol členom lóže "Zur Grossmuth" v Pešti. Ďalej vicerektor kňazského seminára v Prahe, bývalý jezuita Joseph Kadesch, ktorý patril do lóže "Zu den drei gekrönten Säulen". V tejto lóži boli aj sekretár pražského arcibiskupa Karl Nunn, exjezuita Johann Zeidler a kňaz Franz Zeidner. Potom krumlovský opát Kleiner, arcibiskup v poľskom Gnezdne Ignacy Krasicki, ďalej bývalý jezuita Franz Spleny, prefekt Tereziána vo Viedni a kanonik v Štajerskom Hradci, ktorý patril do lóže "Zur Verschwiegenheit" v Bratislave. Rektor Pražskej univerzity kardinál Rafael Ungar bol tiež členom lóže "Wahrheit und Einigkeit zu den drei3 gekrönten Säulen".
Po páde Napoleona, ktorý bol s celým svojím vojenským vedením hlboko oddaný slobodomurárstvu, pápež Pius VII. v roku 1814 obnovil Rád jezuitov a jeho štátny sekretár kardinál Consalvi vydal veľmi prísny zákaz slobodomurárstva, ktoré obviňoval aj z rozvíjania vražedných tajných plánov na politickom teréne. Na nebezpečné náuky a činnosť slobodomurárov upozorňovali aj ďalší pápeži dokumentami rozličnej povahy: Lev XII. (Quo graviora mala, 1825), Pius VIII. (Traditi humilitati nostrae, 1829), Gregor XVI. (Mirari vos, 1832). Nedávno kanonizovaný Pius IX. (1846 -1878), ktorý na vlastnej koži pocítil, aký je skutočný vzťah slobodomurárstva ku Katolíckej cirkvi, vydal osem rozličných upozornení a zákazov slobodomurárstva. Všetky spomenuté zákazy pomaly účinkovali a približne od prvej tretiny 19. storočia nielen kňazské osobnosti prestali vstupovať do lóží, prípadne z nich vystúpili, ale aj niektorí významní laici nasledovali ich príklad. Potom pápež Lev XIII. (1878-1903), ktorý s mimoriadnou pozornosťou sledoval vývoj spoločnosti aj v sociálnej sfére, 20. apríla 1884 vydal encykliku "Humanum genus,", ktorú historici považujú za najkompletnejšiu výpoveď učiteľského úradu Cirkvi na túto tému. Obidvaja títo poslední pápeži neváhali vyhlásiť, že v slobodomurárstve vidia "sSynagógu Satana, ktorá riadi svoju armádu do šíkov na odpor proti Kristovej Cirkvi" a definujú slobodomurárstvo ako syntézu všetkých bludov a zhromaždenie všetkých vzbúr človeka proti Bohu, ktoré mobilizuje všetky sily Zla proti silám Dobra. Preto Lev XIII. vyzval katolíkov, aby sa modlili k sv. Michalovi, ktorý zvíťazil nad pekelnými mocnosťami, k sv. Jozefovi ženíchovi Panny Márie a patrónovi Katolíckej cirkvi, ako aj k sv. apoštolom Petrovi a Pavlovi, aby prišli na pomoc ľudskému pokoleniu ohrozenému toľkými nebezpečenstvami. Vyše pol storočia sa táto modlitba povinne recitovala po každej sv. omši.
V zmysle týchto konštantných stanovísk celého radu pápežov predchádzajúcich dvoch storočí aj nový cirkevný zákonník Codex iuris canonici, ktorý v roku 1917 promulgoval pápež Benedikt XV., obsahoval vo svojom kánone 2335 výslovné zaradenie "slobodomurárskej sekty" medzi zakázané spoločnosti, ktorých členovia ipso facto stiahnu na seba trest exkomunikácie, rezervovanej jednoduchým spôsobom Apoštolskej stolici.
Za pontifikátu Pavla VI. v roku 1974 rímska Kongregácia pre otázky viery vydala obežník pre niektoré biskupské konferencie, ktoré jej položili otázky, či sa kánon 2335 vzťahuje iba na slobodomurárske lóže, alebo aj na iné združenia tohto druhu. Týmto vyhlásením Svätá stolica potvrdila striktnejšiu interpretáciu tej normy v tom zmysle, že kánon 2335 sa vzťahuje iba na tie združenia, ktoré skutočne bojujú proti Cirkvi. Znenie tohto vyhlásenia vzbudilo zase pochybnosti u viacerých biskupov, či sa zákaz pod trestom exkomunikácie vzťahuje aj na slobodomurárom pridružené združenia. Preto po nastúpení pápeža Jána Pavla II. tá istá Kongregácia 17. februára 1981 vydala nové vyhlásenie, ktorým potvrdila, že právna norma kánona 2335 sa vôbec nezmenila, ale zachováva svoju úplnú platnosť, a preto ani trest exkomunikácie, ani iné tresty neboli zrušené.
Takáto bola cirkevno-právna situácia až do roku 1983. Vtedy pápež Ján Pavol II. promulgoval nový Codex iuris canonici, ktorý nahradil predošlú zbierku platných cirkevných zákonov. V tomto novom kódexe ani v indexe hesiel, ani v texte kánonov sa už vôbec nevyskytuje výraz "slobodomurárstvo". V príslušnej kapitole je však kánon 1374, ktorý znie: "Kto sa zapíše do spoločnosti, ktorej činnosť je zameraná proti Cirkvi, nech je potrestaný spravodlivým trestom; kto takú spoločnosť podporuje alebo vedie, nech je potrestaný interdiktom." Takto zmiernené formulovanie zákazu vstupovať do proticirkevných spoločností a zrušenie automatického trestu exkomunikácie v zmysle smerníc II. vatikánskeho koncilu priviedlo niektorých kňazov aj biskupov k pochybnostiam, či Cirkev ešte vôbec zakazuje svojim veriacim vstup do slobodomurárskych lóží. Kongregácia pre vieroučné otázky však už 26. novembra 1983 vydala vyhlásenie, schválené pápežom Jánom Pavlom II., podľa ktorého "Stanovisko Cirkvi voči slobodomurárskym združeniam zostáva i naďalej negatívne, pretože ich princípy Cirkev vždy považovala za nezlučiteľné s jej náukou; a preto zapísať sa do nich je zakázané. Veriaci, ktorí sú členmi slobodomurárskych združení sa nachádzajú v stave ťažkého hriechu a nemôžu pristupovať ku svätému prijímaniu." O dva roky neskôr tá istá Kongregácia vydala ďalšie vyhlásenie, v ktorom upresnila zákaz z roku 1983 v tom zmysle, že zákaz vstupovať do slobodomurárskych lóží neznamená, že je vylúčený aj akýkoľvek vážny dialóg jednotlivých katolíkov so slobodomurármi.
Dnešný stav týchto vzťahov možno teda stručne vyjadriť takto: Katolík nesmie vstúpiť za člena slobodomurárskej lóže, lebo tým spácha ťažký hriech a nemôže pristúpiť ku sv. prijímaniu. Aale nie je mu zakázané vážne diskutovať so slobodomurármi, čo môže prispieť k lepšiemu vzájomnému poznaniu a pochopeniu partnera. Vyluăuje sa v‰ak absolútne dvojité ălenstvo. Nikto však nemôže byť súăasne v milosti Božej žijúcim členom Katolíckej cirkvi a súčasne aj členom slobodomurárskej lóže.