Keď mladý arménsky dôstojník Gurgen Margaryan si ľahol do postele v budapeštianskom hoteli, netušil, že sa už nezobudí. Aj rodina Gurgena bola presvedčená, že ich syn je počas študijného pobytu v strede Európy v absolútnom bezpečí. Akčnejšiu predstavu však mal o pobyte v rámci programu NATO s príznačným názvom "Partnerstvo pre mier" azerbajdžanský reprezentant Ramil Safarov. Kúpil si v supermarkete sekeru, počkal, kým Gurgen zaspí, vkradol sa do jeho izby a rozsekal arménskeho kolegu šestnástimi údermi do hlavy.
Gurgen Margaryan bol zavraždený vo veku 26 rokov
Tento príbeh má od boja chlapa proti chlapovi v čestnom súboji evidentne dosť ďaleko. V tejto súvislosti sú veľmi výpovedné komentáre azerbajdžanských médií o mužovi so cťou, ktorý svojim "veľkým" činom zachránil česť Azerbajdžanu. Priznám sa, že ako Armén, by som sa veľmi hanbil, keby to isté urobil môj krajan nejakému Azerbajdžancovi. Hanbil by som sa aj ako slovenský občan, keby niečo tak podlé spáchal Slovák. Vrah, ktorý zabil spiaceho človeka sa však v Azerbajdžane stal národným hrdinom! Vítajú ho davy ľudí, na tlačovkách má viac médií ako ktorýkoľvek štátnik a prezident Ilham Aliev mu po návrate z Maďarska okamžite udelil milosť a následne povýšil do hodnosti majora. Tiež dosť výpovedné.
Vrah-Hrdina medzi novinármi
Jediným dôvodom tejto rasovo motivovanej vraždy z roku 2004 bola nenávisť. Nenávisť Azerbajdžanca voči Arménovi, nenávisť moslima voči kresťanovi. A čo je najhoršie, ide o nenávisť podporovanú a živenú na najvyššej politickej úrovni. Aké správanie národa asi očakáva vláda, ktorá prijíma vraha spiaceho "inoverca" s najvyššími poctami? Majú teraz aj Arméni začať vraždiť Azerbajdžancov všade na svete? Je táto cesta do pekla vhodným nástrojom riešenia sporov? Naozaj žijeme v 21. storočí?
Nenávisť medzi Arménmi na jednej strane a turecko-azerbajdžanskou koalíciou na strane druhej je daná historicky a dá sa na túto tému napísať nejednu knihu (na tomto mieste nebudeme rozoberať arménsku genocídu, problematiku Náhorného Karabachu, panislamistické ambície Ankary a ľahostajnosť driemajúcej Európy). Nepochopiteľný je ale politický počin maďarskej vlády, ktorá vraha prakticky oslobodila, keď "zmarila" rozhodnutie maďarských súdov o doživotnom väzení (prvostupňového z roku 2006 a odvolacieho z roku 2008) a poslala ho späť do vlasti. Špekulácie o motívoch tohto konania Budapešti (azerbajdžanská ropa, plyn, prísľub Baku kúpiť maďarské dlhopisy za 3 miliardy! eur atď.) pritom nie sú také dôležité ako nebezpečný precedens, ktorý sa takto nastolil. Ľahkovážny krok maďarskej vlády nielen pošramotil povesť demokratickej krajiny, ale navyše zbytočne eskaloval arménsko-azerbajdžanský konflikt a zvýšil napätie v problematickom regióne (cítiť to aj na internete).
Treba zdôrazniť, že kontroverzné vydanie kriminálnika kritizuje aj maďarská opozícia. Vláda sa bráni, že podľa sľubu Azerbajdžanu, Safarov si mal doma odsedieť celý zvyšok trestu (minimálne ešte 20 rokov, kým mohol požiadať o milosť) a v žiadnom prípade nemal byť prepustený na slobodu. Tento argument navodzujúci dojem naivity maďarskej diplomacie, by možno obstal aspoň na úrovni základnej školy, keby tí istí diplomati ešte pred týždňom nepresviedčali arménskych kolegov, že ani len neuvažujú o extradícii Safarova do Baku. Budapešť musela vedieť, že vrah odsúdený maďarskou justíciou na doživotie bude okamžite prepustený aj preto, že ho už roky označujú v Azerbajdžane za hrdinu nielen obyčajní ľudia, ale aj najvyšší ústavní činitelia, ktorí verejne žiadali návrat Safarova do vlasti. V tejto súvislosti si jeden z diskutujúcich na webe položil otázku, či by Budapešť rovnako "naivne" postupovala aj keby obeťou bol napríklad príbuzný niektorého z maďarských ministrov.
Bez ohľadu na odpoveď je jasné, že Azerbajdžan v tomto prípade "vyhral" na plnej čiare. Maďarsko, NATO a civilizovaná Európa však prehrali. To, že nedokázali ochrániť život nevinného hosťa sa ešte pochopiť dá. Neodpustiteľné však je, že zneuctili jeho pamiatku, keď dovolili, aby sa zo zbabelého vraha spiaceho človeka stal národný hrdina.
P.S. Takého "hrdinu" má po vražde Hranta Dinka, šéfredaktora arménskych novín Agos vychádzajúcich v Istanbule, aj Turecko. V roku 2007 ho rovnako zbabelým spôsobom (od chrbta) zastrelil údajný turecký nacionalista.
Hrant Dink bol zavraždený pri výstupe zo svojej redakcie v Istanbule
Vrah sa okamžite stal hrdinom, s ktorým považovali za česť sa odfotiť aj tureckí policajti
Ak sa niekomu bude zdať, že nenávisť šíria najvyššie turecké a azerbajdžanské miesta úmyselne, určite sa mýli. Sú to predsa vzorné demokratické krajiny.