30.12. 2006
22.7.2012
Řeknu to velmi jednoduše. Co se v této zemi děje, je pokus Západu o novou kolonizaci, která se děje v zájmu ropy, byť nabývá trochu jiné podoby než dříve. Stejné snahy jsme svědky vlny v Africe či v jiných zemích Blízkého východu.
Když si vzpomenu, jak George W. Bush oznamoval, že Američané přinášejí do Iráku demokracii, tak říkám, že demokracie tam snad bude - ale tak za padesát let. V Iráku se všechno odehrává v padesátiletých cyklech, i Britové tam v první polovině 20. století vydrželi padesát let. Je to divoká nepoddajná země s nelehkou historií. Ale co se tam nyní stalo, je lidská, společenská, kulturní katastrofa.
Vybombardovali zemi do doby kamenné. Byť domy ještě stojí na svém místě, nelze mluvit o společnosti, natož normálním životě. Nejde elektřina, nic nefunguje, není voda. Na ulici se nemůžete bezpečně pohybovat, na každém rohu vás kontrolují vojáci. Všemu vládne strach, korupce dosahuje nepředstavitelných rozměrů. Jak tam asi může vzniknout svoboda a občanská společnost?
V piatok 20. júla 2012 v noci rozmetal výbuch kus ropovodu (ITP) z irackého Kirkúku do tureckého Ceyhanu, ktorým Američania zásobovali Izrael bezplatnou irackou ropou. V sobotu 21. júla 2012 sa uskutočnil pohreb Mubarakovho šéfa tajných služieb, ešte nedávno najvplyvnejšieho a najnebezpečnejšieho muža v Egypte a širokom okolí Umara Sulajmána, ktorý disciplinovane umrel počas liečby v americkom štáte Cleveland. A krátko po jeho pohrebe prerušil výbuch v egyptskom Al-Aríš tok plynu do Izraela, ktorý bol po aprílovej sabotáži pod extrémnym tlakom USA nedávno obnovený.
Sabotáž ITP turecká administratíva pripísala na vrub Kurdom. Je to možné, nakoľko Kurdi, disponujúci na svojom území veľkými zásobami uhľovodíkov, sa snažia dostať peniaze z ich predaja do vlastnej kasy - a uzatvárať vlastné kontrakty so zahraničnými spoločnosťami. Bagdad nesúhlasí a zmluvy uzavreté Kurdmi považuje za neplatné. Ropovodom ITP tak prúdi ropa, ktorá je síce z Kirkúku, ale Kurdi z nej nevidia ani vindru. Zrejme ich neteší, že Bagdad je na tom rovnako, pretože ide o ropu vo vlastníctve Američanov. Irak ňou spláca náklady, ktoré mali Američania pri jeho demokratizácii. Praktický dôsledok je však taký, že výbuch spôsobil výpadok dodávok ropy pre Izrael. Tieto dodávky sú súčasťou americkej sociálnej výpomoci pre svoju najväčšiu vojenskú základňu na Blízkom východe, ktorá sa tvári ako štát.
Medzitým sa vrátil do rodného Egypta voľakedajší najobávanejší muž regiónu, Mubarakov šéf tajnej služby Umar Sulajmán. Na káhirskom letisku vytiahol personál z batožinového priestoru, ktorým Sulajmán zvyknutý na luxus cestoval po prvý raz, rakvu zamuchlanú do egyptskej vlajky, ale viac by sa hodili vlajky americká a izraelská. Sulajmán bol najväčším spojencom Ameriky a najväčším priateľom Izraela. Mossad nemal lepšieho spolupracovníka než tohto chudého zákerného strýca, ktorý mal Mubaraka a celý Egypt dokonale pod kontrolou. Nový šéf Egypta Muhammad Mursí sa na pohrebe nezúčastnil. Ťažko sa mu zabúda na časy, keď ho Sulajmán, na pokyn USA a Izraela najzarytejší nepriateľ tzv. islamistov, strčil do basy. Napodiv, v západných médiach pažravých po senzáciách sa Sulajmánovi jeho smrť prepiekla strohými bezvýznamnými správami na úrovni prevráteného autobusu v Bolívii. Nikto nešpekuloval, že vitálny chlapík, ktorý ešte nedávno kandidoval na egyptského prezidenta, je tuhý. Jeho stav sa zhoršil po tom, ako bol z kandidátskej listiny vyradený. V špitáli Clevelande si vzal všetky špinavé tajomstvá o prepojení Mubarakovho režima na USA a Izrael na onen svet. A americká administratíva si vydýchla. I keď žiaľ, nie naposledy ako Sulajmán.
Potom prišla noc a tichým Sinajom sa rozľahlo mohutné jeb! Egypťania sa razom dozvedeli, že plynovod do Izraela mal zas raz plnku, ktorá dodáva energiu židovskému apartheidu bez hraníc. Od poslednej sabotáže v apríli a súdnych procesov s ľuďmi, zodpovednými za dodávky plynu sionistickej kolónii za potupných podmienok mal byť prázdny. Lenže medzitým bola na návšteve v Egypte šéfka americkej administratívy Hillary Clintonová a tím šikovných amerických inžinierov. Po intímnom rozhovore Mursí sa bil do hrude, že Egypt bude dodržiavať mierovú zmluvu s Izraelom. Jej najdôležitejšou súčasťou sú dodávky zemného plynu do Izraela, ktoré sa namiesto neviditeľnej ruky trhu riadia až príliš viditeľnou rukou sionizmu.
Medzitým sionistický režim reálne ohrozovaný nedostatkom energie spôsobeným vlastnou politickou tuposťou spriada sny o svojej veľkolepej budúcnosti svetového exportéra zemného plynu z offshorových ložísk, ktorých vlastníctvo je - kulantne povedané - sporné. Povedzme si otvorene, že pre mentálnu výbavu geniálnych Aškenázov je to príznačné.