Hororové vízie Juraja Mesíka: Už kupuje trvanlivé potraviny

Na jeseň sme s Jurajom Mesíkom urobili rozhovor, po ktorom mnohí čitatelia nadávali, čo je to za blázna. Naznačoval, že veľká kríza môže prísť do roka-dvoch, a on osobne sa domnieval, že to bude aj skôr. Ľudia neverili. Ale vážna kríza prišla naozaj skôr a Európa je v takom stave, že pred gréckymi voľbami sa všetci triasli, aby nevyhrali extrémisti a aby Európa nepadla.

Vyvíja sa tak, ako sme spolu hovorili na jeseň. Smeruje k veľkej hospodárskej kríze, finančnej kríze so všetkými dôsledkami, ako sú nárast nezamestnanosti, veľké výpadky v príjme štátneho rozpočtu, okresávanie sociálnych programov, zdravotníctva.

... a predošlá skoro zruinovala zdravotníctvo. Ako by si elity neuvedomovali, čo sa deje. Premiér Fico pred dvoma týždňami zvolal rokovanie, že poďme sa baviť o škrtoch. Zatiaľ je to len rétorické cvičenie. Keď sa kríza naplno rozvinie, škrty budú vynútené.

Všetko, kde nebude odpor. Ak budú klásť najmenší odpor učitelia, tak dajú dolu ich platy, ak zdravotníci, tak znížia im. Ak sa ukáže, že dôchodcovia nie sú schopní bojovať za svoje dôchodky, dôjde aj na výšku penzií. Nebude sa škrtať na základe strategickej úvahy. Strategicky by sa dalo škrtať dnes, ale na to nemajú politici intelektuálne predpoklady.

Áno. Zadlžené po uši sú nielen štáty, ale aj firmy, banky, jednotlivci. V roku 2000 bol štátny dlh Veľkej Británie 41 percent HDP, dnes je to 88 percent. Za dvanásť rokov stúpol viac ako dvojnásobne. V USA to bolo 55 percent, teraz 107 percent. Nemecko, ktoré sa správalo "veľmi zodpovedne", malo 60 percent a teraz má asi 79 percent. Presne rovnaké dlhy má krachujúce Španielsko. Progresívne sa situácia zhoršuje vo veľmi krátkom čase. A to v Európe máme Maastrichtské kritériá, podľa ktorých je maximálny možný dlh 60 percent. Nik to nerešpektuje.

Aby bolo možné dlhy splatiť, ekonomiky by museli rásť rýchlejšie, než je percento úročenia dlhov. Taký rast už nikdy nebude v dôsledku ropného zlomu. Inak sa dajú zaplatiť len za cenu radikálneho zoškrtávania, čo je politicky problematické. Čiže kým ekonomiky rástli, dlhy sa dali nabaľovať a zdalo sa všetko v poriadku. Teraz však už nemáme žiadnu šancu na rýchly ekonomický rast.

Niektoré štáty budú vyhlasovať bankroty, mnohé banky skrachujú. Grécko a Španielsko sú už reálne zbankrotované krajiny. Lebo bankrot znamená priznanie, že štát nie je schopný splácať svoje dlhy. Aby štáty dlhy splácali, musia si požičiavať nové peniaze a úroky na ne stúpajú. Perspektíva, že dlhy niekedy splatia, sa blíži k nule.

Nastane dominový efekt. Banky majú veľa peňazí investovaných do štátnych dlhopisov, ktoré štát nebude vládať splatiť. Ak by ich dlžníci úplne prestali splácať, zastavilo by sa požičiavanie peňazí, firmy ani jednotlivci by neboli schopní získať pôžičky, banky by si takisto prestali požičiavať navzájom. V roku 2008 sa to stalo - medzibankový trh s peniazmi sa skoro zastavil. Výsledok by bol, že by medzinárodný obchod prestal fungovať.

Áno, napríklad Slovensko by malo problémy vyvážať autá a elektroniku, čo sú dve najväčšie položky slovenského exportu. Fungovalo by to zrejme iba medzi krajinami, ktoré majú euro.

Áno, a naša neschopnosť vyvážať by mala obrovský dosah napríklad na zamestnanosť. Ale bavíme sa o hypotéze, čo by sa mohlo stať, keby sa systém zrútil. Netrúfam si odhadnúť, nakoľko pravdepodobný je takýto dramatický kolaps finančného systému.

Nespochybniteľné je, že štáty, ktoré kontrolujú množstvo peňazí, budú svoje nesplatiteľné dlhy riešiť tlačením nových peňazí. Výsledkom je, že napríklad medzinárodné dlhy USA voči Číne alebo arabským krajinám sú splácané v papieroch, ktorých skutočná hodnota je čoraz nižšia. Peniaze budú znehodnotené, tým sa znehodnotia aj úspory občanov. Dôchodca, ktorý si myslí, že má v súkromnom dôchodkovom fonde veľkú sumu peňazí, zrazu zistí, že s tými peniazmi prežije len pár mesiacov. Toto je najpravdepodobnejší scenár, ktorý sa udeje - úspory, napríklad aj tie na dôchodky, budú znehodnotené infláciou, aby boli dlhy splatiteľné aspoň formálne.

Upokojenie potrvá najviac niekoľko dní. Rýchlo sa začnú ďalšie kŕče. V Grécku navyše hrozí energetická kríza, lebo je otázne, či Gréci budú schopní platiť za plyn a ropu.

Neviem, či sa to naozaj stane, ale sme svedkami chronického útoku na banky. Ľudia si v Grécku, Španielsku aj Taliansku vyberajú svoje úspory a vymieňajú ich za švajčiarske franky, kupujú drahé kovy alebo peniaze prenášajú do nemeckých bánk. Európska centrálna banka sa pred útokom zatiaľ bráni tak, že pumpuje do komerčných bánk obrovské objemy peňazí.

Tlačí ich. Odkedy bol zrušený zlatý štandard, nie sú peniaze ničím kryté, nie je za nimi žiadna reálna hodnota a roztáča sa inflácia.

Stúpne počet ľudí, ktorí si uvedomia, že smerujeme do dlhej ekonomickej krízy, ktorej sa nedá vyhnúť. Keby existovali osvietení politici, prijali by opatrenia, ktoré by zmiernili jej so ciálne dôsledky. Napríklad by chudobným prenajali štátnu pôdu na záhradky a sady, ozlomkrky by sa tu zatepľovali nemocnice, školy, domy. Ale v ich silách nie je zastaviť trend, môžu ho len odďaľovať. Aj Američania urobia iba ďalšiu vlnu tlačenia nových peňazí. Pravdepodobne pred voľbami, čím oddialia kolaps o niekoľko mesiacov.

Nie - môžu ešte veľa pokaziť. Môžu ďalej vo veľkom kradnúť, môžu ďalej plytvať tým málom, čo štát bude mať. Ale nemožno od nich nič čakať a ani keby chceli, nedokážu zabrániť tomu, čo je neodvratné.

Stále blúznia o raste - voľby sa totiž vyhrávajú sľubovaním raja na zemi, nie varovaním pred tým, kam skutočne svet speje, a opatreniami, ktoré by krajinu pripravili na novú realitu. No zdá sa mi, že sú postupne aspoň trochu triezvejší. Cítiť signály, že si uvedomujú vážnosť situácie, a je správne, keď je ich rétorika silne proeurópska. Peniaze vložené do záchranných fondov nebudú Grécko alebo Španielsko schopné nikdy splatiť, ale sú našou investíciou do bezpečnosti a mieru v Európe.

Áno. Napriek tomu, že peniaze, ktoré požičiame, nám nikdy nikto nesplatí. My sme si zvykli, že všetko dostávame od Európy zadarmo, že Európa je pre nás dobrá mamička, ktorá nám posiela peniaze. To sa končí a očakáva sa od nás, že budeme do rozpočtu prispievať. A ak sa euro rozpadne, bude lepšie, keď sa udržíme pri Nemecku.

Sú na tom približne rovnako zle a aj Čína s Japonskom majú veľké starosti. Situácia je však angloamerickými médiami hraná tak, aby vznikal pocit, že najväčšie problémy má Európa. Súvisí to s americkými voľbami v novembri. Neskôr sa obrovské problémy prejavia i tam, no ak sa situácia v Európe zhorší skôr ako v USA, investori sa budú utiekať k americkému doláru. Budú ho nakupovať, čo môže pomôcť americkej ekonomike udržať sa nad vodou o pár mesiacov dlhšie. No v konečnom dôsledku sa to nemá ako inak skončiť než veľkou infláciou.

Môže to trvať týždne, až mesiace. Podľa môjho názoru nie dlhšie než rok.

Sme úplne závislí od exportu. Máme mnohonásobne vyššiu výrobnú kapacitu, než dokážeme spotrebovať. Ak sa na Slovensku vyrobí za rok napríklad milión áut a predá sa ich povedzme 70-tisíc, tak okolo 900-tisíc áut musíme vyviezť. Z toho vidíte, že akékoľvek zníženie kúpyschopnosti obyvateľstva vo svete sa u nás veľmi rýchlo prejaví. Prudko stúpne nezamestnanosť, ľudia budú viac šetriť a luxusná spotreba bude obmedzovaná.

Jesť a obliecť sa musíte, udržať teplotu v dome takisto. Ale do divadla ísť nemusíte ani do reštaurácie, ani na dovolenku k moru, ba ani lyžovať sa do Tatier. Je tiež množstvo predmetov, ktoré si dnes ľudia kupujú preto, že z nich majú radosť. Táto spotreba výrazne klesne. Obchod s luxusnejšími tovarmi silne klesne, čo vytvorí ďalší nárast nezamestnanosti.

A bude mať nižšie príjmy. Povedie to k okresávaniu výdavkov. To všetko nás čaká, skutočná otázka je, ako rýchlo a či pôjde o pozvoľný proces, alebo rýchly pád. Charakter poklesu bude závisieť aj od reakcií politikov. Zrejme až výrazné zhoršenie ich prinúti k potrebným krokom.

Môj priateľ ekonóm Dušan Doliak hovorí, že už dnes vidí ubúdanie obchodov. Vo veľkých mestách to ešte necítime, ale inde je už dnes množstvo prázdnych prevádzok. Takto zrejme bude situácia pokračovať. Horných desaťtisíc síce stále zostane, a hoci prídu o veľa, stále budú bohatí. Budú môcť nakupovať, čiže zostanú aj luxusné obchody, no zostane ich oveľa menej. Zasiahnutá bude i doprava, čo súvisí s ropným zlomom. Tie najhoršie scenáre naznačujú, že o desať rokov bude mať Európa k dispozícii o polovicu menej ropy ako dnes a jej ceny budú oveľa vyššie. Drahšie bude aj cestovanie na dovolenky, letecké sa opäť stanú pre masy nedostupné. Na druhej strane to bude mať pozitívny efekt, že viac ľudí bude tráviť dovolenku v slovenských destináciách a pôjdu do nich vlakom.

Áno, životný štýl priemerného človeka sa môže začať podobať životu v 80. rokoch. Budeme žiť skromnejšie, ale nečakajte katastrofu, po ktorej zrazu nebude nič existovať. Naopak, môže to byť zaujímavé a pre Zem pozitívne. Hlavný problém je, že omnoho rýchlejšie si človek zvykne na lepší život než na skromnejší. Fakt je, že veľa ľudí môže byť krízou vážne zasiahnutých.

Napríklad chorí. Veľké množstvo ľudí má chronické ochorenia, je veľa starších, ktorí sú odkázaní na dobre fungujúce zdravotníctvo. Nech je slovenské zdravotníctvo v akomkoľvek zlom stave, stále ide o zdravotníctvo bohatej krajiny. Keď bude krajina chudobnieť, zdravotníctvo bude menej dostupné. Štát naň nebude mať toľko, čo dnes. Ak dôjde napríklad k výpadkom v zásobovaní lekární liekmi pre ich platobnú neschopnosť - poznáme to z dnešného Grécka, ľudia budú umierať skôr ako dnes.

Dá sa do istej miery pripraviť na šoky, napríklad na veľké poruchy v zásobovaní pri možnom kolapse obchodu. Rodina si môže nakúpiť veci skutočne dôležité pre život, napríklad potraviny s dlhou trvanlivosťou, ako sú konzervy, tvrdé nevaječné cestoviny. Alebo si zabezpečiť piecku na drevo a zásobu dreva pre prípad, že by uprostred zimy došlo k výpadkom v dodávkach plynu z Ruska pre neschopnosť bánk sprostredkovať platby. Nákupy potravín sa pred voľbami diali v Grécku, lebo ľudia sa báli najhoršieho. Nákupom potravín, ktoré sa dajú skladovať niekoľko rokov, nič nepokazíte.

Niečo som nakúpil. Pokojne môžete nákup potravín s dlhou trvanlivosťou brať ako zmysluplnú investíciu. Banka vám dnes dá úrok tri percentá - stavím sa, že priemerné ceny potravín budú o 2-3 roky drahšie o viac ako 10 percent.

Prečo nie? Ak by šlo do tuhého, budete radi, že máte pestrejšiu stravu. A keby na moje slová nedošlo, časť zásob pokojne zjete a časť môžete rozdať chudobným - spoľahnite sa, že ich bude oveľa viac ako dnes a že budú za každú konzervu vďační.

Keď vyšiel vlani na jeseň náš rozhovor, časť čitateľov na mňa nadávala, že hlupák, čo to rozpráva. Ale ozvalo sa mi aj množstvo ľudí, ktorí vývoj vnímajú podobne a začínajú niečo robiť. Napríklad vysadia si v záhrade pár ovocných stromčekov, ktoré im raz budú dávať plody. Alebo investujú do zateplenia domu, kúpy dreva na kúrenie. Je dobré, keď ľudia v rámci svojich možností už dnes robia kroky, aby boli odolnejší v časoch, keď budú drahšie potraviny a energie, väčšia nezamestnanosť a chudoba.

Rozhodne nie. Vymieňať reálny majetok za papiere, ktorých hodnota klesá, je nezmysel. Predávať pôdu po rodičoch, starých rodičoch nie je dobrý nápad.

Napríklad do drahých kovov, lebo ich hodnota bude stúpať. Pretože ich je málo a ťažba je energeticky náročná. Zaujímavá investícia je aj kúpa poľnohospodárskej pôdy alebo záhradky v blízkosti svojho bydliska. Ľudia, ktorí nemajú veľa peňazí, môžu okrem spomínaných potravín pokojne investovať do rôznych nástrojov súvisiacich s udržaním základných potrieb. A napríklad ja som si zaobstaral zajace (smiech) a iní ľudia sliepky.

Už nie je šanca dokončiť severnú diaľnicu. Je to úplná fantazmagória, ale politici sa stále tvária, že sú odhodlaní vŕtať tunel Višňové - Dubná skala. Myslia si, že Európska únia im dá peniaze alebo si na diaľnicu požičajú od Európskej investičnej banky. Jediné, čo môžu, je rozvŕtať to, utopiť milióny eur a nikdy ho nedostavať. Politici si začínajú uvedomovať, že je zle, ale stále nemajú odvahu, aby povedali: "Tento sen sa skončil a ideme vybudovať poriadnu sieť kvalitných betónových cyklotrás a elektrifikovať periférne železnice."

Lebo sponzori strán chcú zákazky. Lebo Figeľovia, Dzurindovia a ďalší by jačali, že zradili národ a nechcú mu postaviť diaľnice. Ešte stále je isté percento ľudí presvedčené, že na výstavbu diaľnic peniaze máme a že ich strašne potrebujeme.

Mnohí z nevedomosti a zvyšok zo strachu. To, čo hovorím, skutočne v mnohých vyvoláva strach z neznámeho. Ľudský mozog je stroj na vieru. Dokáže uveriť tým najabsurdnejším výmyslom a úplne vytesniť nepríjemné fakty. Tento mechanizmus sa volá denial - popieranie reality - a bránime sa ním proti všetkým zlým správam, napríklad keď ochorieme na vážnu chorobu. Dnes je vážne chorá celá naša civilizácia. Liečba bude dlhá, bolestivá a výsledok je neistý. Po fáze popierania prichádza fáza hnevu - to sú tí nadávajúci čitatelia. Po nej fáza dohadovania sa, to sú čitatelia, ktorí napríklad veria, že miliardu áut so spaľovacím motorom nahradíme po ropnom zlome ľahko miliardou elektrických áut, a nepýtajú sa za čo. Nasleduje fáza depresie, keď analýzou zistíme, že máme naozaj veľmi vážny problém. Až potom prichádza fáza akceptácie, keď sa začíname na budúcnosť pripravovať. Väčšina Slovenska vrátane politikov je dnes stále vo fáze sladkej nevedomosti, prípadne popierania.

Môže sa to stať. V roku 1989 som si myslel, že prežívam najfascinujúcejšie, čo človek môže zažiť. Dnes si myslím, že to, čo zažijeme, bude ešte omnoho zaujímavejšie. Trochu sa však bojím, že veľká skupina bude prežívať veci tragicky.

Veľký problém môže byť medzigeneračný. Plno mladých študuje na vysokých školách disciplíny, ktoré sú absolútne nepoužiteľné v podmienkach zmenšujúcej sa ekonomiky. Absolventov vysokých škôl bez uplatnenia budú desiatky tisíc. Rodičia začnú mať pocit, že ich deti sú "lúzri", lebo od nich očakávali veľkú kariéru. Začnú trpieť, že ich deti sú napriek vysokej škole neúspešné, a pre mladých to bude psychologicky veľmi zložité.

Podľa mňa je pred nami dlhý zostup. Neprežívame cyklickú krízu, ale štrukturálnu krízu civilizácie. Niečo, ako bol zánik Rímskej ríše, ale v planetárnom meradle. Zvyšok našich životov a možno aj zvyšok životov našich detí bude v znamení zmenšujúcej sa ekonomiky.

Nemyslím si. Konzumná spoločnosť už bola, budeme žiť skromnejšie. Jedna éra sa skončí a pre Zem je to dobré.

Ja ho ani nenútim "konvertovať". Ale pomôže mu, keď si uvedomí, že ak sa stane to, čo predpovedám, bude trpieť dovtedy, kým nezmení svoju životnú filozofiu. Hodnota ľudského života predsa nespočíva v tom, čo máme, ale v tom, čo dokážem dať iným. Podľa mňa bude priemerný človek o 50 rokov z hľadiska materiálneho pohľadu oveľa chudobnejší než my dnes. Ale to neznamená, že musí byť nešťastnejší. Záleží, ako dokáže stráviť pokles. Naši starí rodičia spotrebúvali šesťkrát menej ako dnes my a žili úplne spokojne.

Ťažké časy majú pred sebou tí, čo nebudú vidieť hodnotu svojho života inak ako cez konzum. Prejdú obdobím depresií a chvíľu potrvá, kým si každý nájde nové umiestnenie v spoločnosti. Dnes si dôstojnosť v spoločnosti vytvárame umelo cez materiálne vlastníctvo - som niekto, lebo mám drahé červené auto bez strechy. Ľudia si medzi sebou porovnávajú, kto má viac a kto je teda v spoločnosti vyššie. Ak je niečia identita v luxusnom aute, ale o niekoľko rokov ho nebude mať, tak príde o identitu, dôstojnosť a bude nešťastný. No človek, ktorého sebaúcta sa opiera o to, ako dokáže pomôcť priateľom, aký je partner, ako sa stará o deti, ten nebude mať takýto problém.

Čiastočne áno. Pre nás Európanov si viem predstaviť aj optimistický scenár, že časom sa spoločnosť zhumanizuje, menej sa bude plytvať na hlúposti, viac sa dokážeme koncentrovať na kvalitu života, zdravia a nebudeme merať ľudskú dôstojnosť tým, že máme viac áut a väčší televízor než sused. Môže to byť fascinujúce obdobie. Hlbokému materiálnemu poklesu sa nevyhneme, premena spoločnosti a vznik novej bude ťažký pôrod - ale nemusí to byť tragický koniec našej civilizácie. Ak si dokážeme zachovať chladnú hlavu, rozvahu a nadhľad, môžeme to zvládnuť. Inde vo svete - v Afrike, južnej Ázii, arabskom svete - bude vývoj omnoho horší, skutočne monumentálne tragický, pretože tamojšie ekosystémy nedokážu dlhodobo uživiť také obrovské populácie ľudí. Ak sa Európa neprepadne do násilia a vojen - ako optimista dúfam, že sme sa z 20. storočia poučili - a ak zmeny klímy nezničia aj poľnohospodárstvo v miernom klimatickom pásme, potom naše deti a ich deti prežijú zaujímavé a dlhé životy.