V roku 1626 priviedla manželka židovského kšeftára, ktorý nahonobil slušné imanie ako zástupca anglického obchodného domu v Turecku, na svet syna, ktorý dostal otcovo priezvisko Zevi a krstné, pardon u Židov nekrstia, teda prvé meno Sabbetai, pretože sa narodil v sobotu. Tak, ako všetci Židia tejto doby, študoval horlivo Talmud, ale vynikal aj v iných oblastiach, najmä hudbe. Bol to mimoriadny fešák a mal očarujúci, podmanivý hlas, teda kombinácia ako u dnešnej rockovej hviezdy. A rovnako ako orgiastický boh vína a ničím neobmedzeného súloženia Dionýzios, aj Sabbetai pochádzal z Malej Ázie. K tomu všetkému dostal Sabbetai do vienka mániodepresívne sklony, ktoré sám bral a prezentoval, ako mystické vlohy. Keď sa práve viezol na vlne mánie, cítil sa ako superman, keď sa rochnil v bažine depresie, pochyboval sám o sebe. Sabbetai doma dychtivo počúval historky, ktoré jeho otec nosil z Anglicka, posadnutého v tej dobe mileniaristickým vyčíňaním iného mániodepresívneho a krvilačného arcilotra - Olivera Cromwella. Štúdiom kabaly, ktorá bola vtedy v kruhoch takzvaných intelektuálov rovnako populárna ako je v ich kruhoch dnes pornografia, sa len utvrdil v presvedčení, že je Božím Pomazaným. Hanebná revolúcia, ktorú si užívali Angličania, Chmielnického pogromy v Poľsku a zástupy Židov putujúcich Európu v snahe nájsť svoj raj presvedčili aj starších a rozvážnejších rabínov, že koniec sveta klope na dvere. Blázon ako Shabettai sa musel týmito zvesťami zákonite utrhnúť z reťaze.
Po vyhnaní Židov zo Španielska sa veľa z nich uchýlilo ku knihe Zohar, v ktorej hľadali vysvetlenie všetkého toho trápenia a tá ich priviedla ku apokalyptickej kabalistike Izáka Luriu ben Solomona. Ten pred takmer sto rokmi vypracoval podivnú teológiu, ktorá sa Židom, alchymistom, okultistom a rôznym podivínom stala novým Písmom svätým. Luria tvrdil, že Boh stvoril veľké nádoby, v ktorých uzavrel všetko svetlo poznania. V zápätí sa ukázalo, že si to napriek svojej vševedúcnosti a všemohúcnosti zle spočítal, nádoby popraskali a svetlo uniklo do sveta, kde zostalo uväznené v hmote. Poslaním človeka je tiqqun - vyliečiť svet, čo znamená pozbierať všetky iskierky tohoto svetla a zhromaždiť ich opäť na jednom mieste. Diaspora, vnímana cez prizmu tohto blábolu, je potom pochopiteľná, vyvolený národ vyrazil pozbierať roztratené svetlo. Keď sa svetlo podarí zozbierať, objaví sa mesiáš. Spása je teda nie dielom výhradne Božím, ale dielom človeka a histórie, čo nás vedie k Heglovi a Marxovi. Ale späť k príbehu.
Sabbetai sa pod vplyvom tohto apokalyptického blúznenia začal správať veľmi zvláštne. V roku 1648 sa oženil, ale zdá sa že manželstvo nenaplnil, o čom svedčí žiadosť o rozvod, ktorú podala jeho manželka ešte v tom istom roku a ktorej sa on nevzpieral. Zevi trpel od mladosti istou sexuálnou patáliou, ktorú Gershom Scholem opísal ako "diabla zrodeného z masturbácie". Vo veku 20 rokov si v Smyrne svojím fešáckym zjavom a magickým hlasom vytvoril krúžok fanúšikov. Zevi často počul vnútorný hlas šepkajúci: "ty si spasiteľ Izraela!" Oklamaný Zohar považoval skutočnosť že je mesiášom za jediné prijateľné vysvetlenie všetkých udalostí o ktorých počúval a ktorých bol svedkom a v prítomnosti svojich obdivovateľov začal vyslovovať tetragramaton, vec, ktorú žiadny zbožný Žid nikdy neurobí. Fakt, že tak urobil, mala znamenať koniec jednej éry.
Zevi predsa prišiel zrušiť Mojžišov zákon - inšpirácia v katolicizme je zrejmá - a najlepší spôsob ako ukázať, že už neplatí, je robiť to, čo zákon prísne zakazuje. Netrvalo dlho a Zevi začal hlásať svoje nové učenie: rob dobro tým, že hrešíš. Hoci aj istý doktor Martin, mimoriadne populárny v Nemecku 16. a 17. storočia zvykol nabádať k usilovnému hrešeniu, ak človek mocno verí, Sabbetai, to bola úplne iná liga - nebol to ani rovnaký šport. Po tetragramatone sa pustil do bravčového mäsa a následne nato sa sám oddával a svojich učeníkov nábadal k sexuálnemu styku takého druhu, ktorý tóra zakazuje, čo sa zdá boli, vtedy aj medzi Turkami populárne, sodomitské radovánky. Hoci sa židovskí historici snažia zahrať do outu význam Zeviho protoapokalyptickej jednotky, skutočnosť že boli v roku 1651 poslaní do vyhnanstva pre nepokoje, ktoré spôsobovali naznačuje, že úplne bezvýznamná nebola. Najskôr zamierili do Saloniky v Grécku, kde bola najväčšia židovská komunita v ottomanskej ríši a potom ako banda potulných rock and rollových spevákov cestovali po východnom stredozemí so svojimi piesňami a revolučnými ideálmi.
Počas svojho pobytu v Morei si získal veľký počet priaznivcov. Mal "nádherný hlas, bol vysoký a statný, neprestajne červenolíci, hudba ho napĺňala nadšením a on ho vedel odovzdávať ďalej." V roku 1663 sa mu zažiadalo tepla, odcestoval do Káhiry, kde stretol, sponzora a producenta, v osobe bohatého židovského bankára Rafaela Chelibiho. Našiel tam tiež ďalšiu, v poradí už tretiu manželku Sáru, ktorú si zobral v roku 1664. Tá utiekla pred Chmielnického pogromom z Poľska do Amsterdamu, kde ju mal možnosť spoznať rabín Jakob Sasportas, ktorý ju opísal ako "ženu, ktorej chýba všetok rozum" a "ktorá tvrdí, že si zoberie mesiáša a kráľa." Rabíni ju z Amsterdamu vyhnali, následne sa usadila v Leghorne, kde si vybudovala reputáciu svojou ohromnou krásou a svojou mimoriadnou promiskuitou. Zevi sa v Káhire dozvedel o prednostiach tejto dámy a nechal po ňu poslať a ani v najmenšom mu nevadilo, že sa živila ako štetka, pretože rovnako Ozeáš (1:2) si musí aj mesiáš zobrať smilnú ženu. Jej radodajnosť a to nie je vôbec prekvapujúce, so sobášom nepominula. Ba zdá sa, že ju Zevi v štýle moderných tajných služieb nasadil, aby zbraňou, ktorou on s pochopiteľného biologického dôvodu nedisponoval, získavala nových prívržencov a odzbrojovala protivníkov. Spomína sa udalosť, keď Zevi priviedol mladého Žida do manželkinej izby dúfajúc, že ho zvedie. Keď mladík utiekol, Zevi si povzdychol, že mladík mohol vykonať veľký tiqqun. Sárine sexuálne avantíry prezentoval Zevi v súlade s kabalistickým pojmom tiqqun olam - liečenie sveta, čo chcel dosiahnuť systematickým prestupovaním zákona - tetragramaton, bravčové, sexuálne orgie, rušil pôsty a svoje narodeniny urobil náboženským sviatkom. Zevi predbehol svoju dobu o stáročia a podobal sa na Freuda, ktorý sa skutočne považoval za Zeviho avatara. S Chelibiho peniazmi a Sárinou sexuálnou virtuozitou začal splietať plán na cestu späť do Smyrny. Životospráva zložená najmä z vína a piesní akcelerovala jeho bipolárne správanie. Vo februári 1665 ho opäť zdrapila mánia a krátko na to nasledovala depresia. Keďže v čase depresie o sebe pochyboval, vyhľadal známeho kabalistu Náthana z Gazy s obavou, že ho označí ako duševne chorého. Na prekvapenie všetkých, Náthan pred ním padol v úcte na zem a prosil o odpustenie, že hneď nespoznal mesiáša. Zvyčajne vizionár, alebo tomto prípade mesiáš, potrebuje uznanie nejakej všeobecne akceptovanej autority. To sa dostalo chudákovi Sabbetaiovi v Náthanovi a do tej chvile sa zvykne datovať počiatok sabatiánskeho hnutia. Bez Náthanovho impulzu by nikdy nevzniklo, ale keď ho certifikoval za mesiáša, ostatní rabíni sa začali stavať do radu. V Gaze dostal Zevi akronym AMIRAH, čo je skratka hebrejského Adoneinu Malkeinu Yarum Hodo - Nech je zvelebený náš Pán a Kráľ. Netrvalo dlho a oponovať Zevimu začalo byť nebezpečné.
Na jeseň 1665 sa konečne do Smyrny vrátil a jeho reputácia vyvolala medzi miestnymi výbuchy radosti. Bláznovstvo Židov v Smyrne nemalo hraníc. Delírium zachvátilo malých aj veľkých, ženy, dievčatá aj deti upadali do extázy a prevolávali Sabattaia slovami Zohar za pravého vykupiteľa. V očakávaní konca sveta pozhadzovali zo svojich domov strechy, ženili a vydávali desaťročné deti, aby mohli duše, ktoré sa ešte nenarodili, priviesť na svet a tak odstrániť každú prekážku nástupu času milosti. Muži a ženy tancovali ako maniaci na uliciach, oddávali sa sexu a zdravý rozum dočista opustil pole. Obavy skeptikov sa utopili v karnevalovom nadšení. Keď rabín Áron del Papa kritizoval mesiášsku mániu, vylúčili ho zo synagógy a vyhnali z mesta. Keď Chayim Penya, bohatý a vážený Žid protestoval, besniaci zástup ho takmer roztrhal na kúsky. Mánia sa postupne rozšírila mimo Smyrnu, ba i za hranice ottomanskej ríše k diaspore v Európe. V novembri novinky dorazili do Amsterdamu a kongregáciu Talmud a Tóra zachvátil ošiaľ. Iná kongregácia z Amsterdame napísala Zevimu list, v ktorom žehná, klania sa, pomáha, slúži, chváli a zvelebuje nášho pána veľkého kráľa, Sabbetaia, pomazaného pánovho, mesiáša, syna Dávidovho, mesiáša kráľa, mesiáša spasiteľa, mesiáša vykupiteľa, nášho mesiáša spravodlivého. Pepys hovorí, že stávky v Londýne na Sabbetaia sa uzatvárali v kurze 10:1. Vrchný rabín v Istanbule ho vyhlásil za očakávaného spasiteľa, ktorý obnoví kráľovstvo Izraela. Nastúpila tlačená propaganda, ktorej technológiu si Židia osvojili, keď kolaborovali s protestantmi v Nemecku. Samuel Primo, Zeviho tajomník sa staral, aby sa správy o sláve mesiáša dostali ku všetkým Židom v zahraničí. K tomu skvelo poslúžila židovská obchodná sieť, anglické a holandské kupecké domy v Turecku. Pamflety zaplavili Londýn, Hamburg, Amsterdam, väčšina z pera Náthana z Gazy. Koniec sveta bol naplánovaný na rok 1666, keď "Zevi porazí tureckú veľmoc bez vojny" . Spevom si podrobí svet a obnoví kráľovstvo Izraela a "všetky národy mu budú podrobené." Židia v Nemecku, ktorí často počúvali počas noci zlomyseľné trúbenie rozpustilej mládeže, museli cítiť mohutné zadosťučinenie keď čítali: "nebude žiadne prelievanie krvi medzi neobrezanými, okrem nemeckých krajín."
Po víťazstve nad sultánom mal Zevi pochodovať na Jeruzalem, kde mal objaviť tajný oltár na ktorom prinesie obeť, hoci chrám už vybudovať nemal. Nato mal kráčať na východ k rieke Sambatyon, cez ktorú možno prejsť len v sobotu, lebo vtedy netečie. Na jej druhom brehu objaví stratené kmene Izraela, odtiaľ sa vráti sediac na nebeskom levovi a pred zrakom národov sa mu budú koriť všetci králi sveta. Potom vykoná posledný tiqqun a zhromaždí božie iskry a esencie na príslušnom mieste. A nastane nebo na zemi. Zevi je podľa Náthana inkarnáciou Bar Kochbu, hoci on sám si nebol istý či sa chce hrať na Kochbu, alebo na Krista, ktorého sa snažil stále viac napodobňovať. Počas Hanukky 1665 upadol do tranzu na konci ktorého ho zástup nevzdelaných Židov prevolal kráľom Izraela. Zevi slávnostne oznámil deň vykúpenia na 15. sivan 5426 (1666). Poslal do Istanbulu spolupracovníkov, aby mu pripravili cestu. Opäť štedro udeľoval dišpenzy zo zákona, vykrikoval Božie meno na ulici, jedol bravčové a horlivo praktikoval sexuálne vykúpenie. Tento spasiteľ nebol výsledkom starostlivo pripraveného plánu, bola to erupcia iracionálnych elementov zhromaždených v čase a priestore. "Blahoslavený je ten, čo vám dovolil robiť zakázané veci!" Vyhliadka na dokonalé sexuálne uspokojenie, ktoré svojím učeníkom sľuboval, fungovala ako účinný stimulant k vstupu do hnutia. Deti kvetov zo San Francisca by o tom vedeli rozprávať. Inokedy pozorné turecké úrady nechali sabettiánov vystrájať takmer bez povšimnutia. Či to bol zámer, alebo nie nevieme, každopádne koncom roka 1665 vyslali istanbulskí židia delegáciu vystrojenú sultánovým rozkazom Zeviho zatknúť. Keď sa vylodili v Smyrne, Zevi už bol na ceste do hlavného mesta. Keď prirazil k brehu, turecká polícia vtrhla na loď a v železách ho vyviedla na breh. Židia, ktorí prišli s palmovými listami vítať mesiáša sa v strachu rozpŕchli. Tí ktorí zostali dostali nakladačku od tureckých drábov, eskortujúcich vykupiteľa za mreže. Historky o tom ako vykupiteľa poslúcha more a vietor sa zrazu nezdali také vierohodné. Vezír Ahmed Koprulu, ktorý dostal rozkaz upokojiť židovských vzbúrencov, zvládol situáciu bravúrne. Tri dni po zatknutí Zeviho privliekli na výsluch pred Divan kde vykladal dojemnú rozprávku o tom, že je len chudobný židovský Chacham ktorého poslali vybrať almužny pre chudobných a že nemôže za bláznivé správanie jeho nasledovníkov. Mustafa Paša, ktorý mesiáša v Istanbule privítal poriadnou fackou ho okamžite odsúdil k pobytu s plnou penziou a mrežovaným výhľadom, vo väzení pre, prepytujem, židovských dlžníkov. Dva týždne po uväznení sa synagóga v Hamburgu rozhodla vyslať emisárov, aby vzdali hold kráľovi Izraela. Stovky Židov z celej Európy sa zdvihli a putovali vzdať poctu kráľovi a spasiteľovi. Počet pútnikov bol tak veľký, že hrozil nedostatok jedla v meste a rapídne stúpli jeho ceny. Stovky žien sa zhromaždili na brehu Bosporu uchvátené a vo vytržení prorokovali veľké veci, čo prídu na konci sveta. Turci však nezmýšľali práve ekumenicky a svoje staršie sestry vo viere priviedli k rozumu korbáčmi a palicami. Koprulu si dobre uvedomoval, že Zevi je nebezpečný aj v base. Pretože Porta plánovala vojnu s Krétou, nepotrebovali doma židovské povstanie, ku ktorému by Zeviho poprava bezpečne viedla. Vymyslel preto lepší plán. Transportoval Zeviho do väzenia s minimálnou ostrahou v pevnosti Abydos. Zevi dorazil do svojho nového domu, ktorí jeho vyznávači nazvali Migdal Oz - Veža moci, v prípravný deň pred veľkou nocou. Dovolili mu zarezať baránka, ktorého však z pochopiteľných dôvodov jedol tak ako Mojžiš zakázal - aj s tukom. Po veľkej noci začal Zevi roztáčať koleso frašky vyššou rýchlosťou. Príjmal Židov z celého sveta sediac v purpure na tróne, v ruke držal zvitok rovnako odetej tóry. Steny cely boli pokryté zlatými kobercami, podlaha bola vystlaná zlatými a striebornými pokrovcami. Zevi sedel za stolom zo striebra a zlata a písal listy. Pero si namáčal do kalamára zdobeného diamantmi, všetko čo jedol alebo pil prinášali mu na zlatom alebo striebornom riade, zdobenom drahými kameňmi. Ak nespieval a neoslavoval, oddával sa sexuálnym radovánkam. Ešte aj v base ho Židia pozdravovali ako vykupiteľa, lebo v base dosiahol to, po čom všetci túžia - nebo na zemi. Návštevníkov ustavične nabádal aby porušovali Mojžišov zákon, zrušil spomienkový pôst na výročie zničenia Chrámu. Keď sa zdráhali, upokojil ich svedomie prísľubom - "urobím z vás kráľov zeme, budete kráľmi a kniežatami predo mnou." Veliteľ väznice zdvojnásobil taxu za návštevu a prišiel si tak na slušný majetok.
Zevi očakával príchod Náthana, s ktorým mal započať svoju vládu nad svetom. Mesiace si žil vo väzení ako kráľ čakajúc na svoju apoteózu, ktorá mala s Náthanovým príchodom nastať. Lenže chyba lávky, do Istanbulu prikvitol iný prorok z inej krajiny a ten škrtol zápalkou pod sudom s prachom. V septembri 1666 sa z Poľska doterigal rabín Nehemiáš ha-Cohen. Na prvý pohľad sa ničím nelíšil od iných poľských Židov dychtivých vidieť nového Dávida a nič netušiaci Zevi mu udelil súkromnú audienciu. Počas nej Nehemiáš vyhlásil, že aj jemu sa dostalo pomazania Božieho a žiadal, aby sa Zevi s ním podelil o mesiášsku česť. Pre dvoch židovských mesiášov naraz, je ale táto planéta primalá a Zevi ho samozrejme poslal kade ľahšie, za čo sa mu Nehemiáš odvďačil vskutku kráľovsky. Rozžeravený do biela utŕženou potupou sa zvrtol, odkráčal do Adrianopolu a bez okolkov nabonzoval pašovi, že Sabbetai pripravuje povstanie, štátny prevrat a usiluje o sultánov život. Aby rozptýlil akúkoľvek stopu nedôvery, bez váhania pašovi odprisahal, že sa stane mohamedánom. 5. septembra skutočne vyznal že Alah je jediný boh a Mohamed je jeho prorok a vrátil sa do Poľska. Tam ale turban zahodil a svoj čin údajne trpko ľutoval. Zevi to však už mal spočítané.
15. septembra ho štyria vojaci vyzdvihli a neslávne zatvoreného v krytom voze previezli na sultánov dvor do Adrianopolu. Mydlová bublina pozemského raja praskla a chudák veliteľ väznice si od žiaľu zo straty sliepky, čo znáša zlaté vajcia, určite trhal svoju tureckú šticu. Židia, ktorí snáď mali v úmysle lemovať cestu a mávať spasiteľovi na pozdrav, boli korbáčmi vykázaní do patričnej vzdialenosti. Tak či onak, presvedčenie, že Zevi je vykupiteľ, sa natoľko vrylo do židovských hláv, že plesali nad nastávajúcou hodinou triumfu, kedy sa pomazaný Pánov pomstí na pohanoch a za spevu hymnov a oslavných piesní si položí na hlavu korunu. Kaplán na francúzskej ambasáde v meste napísal, že sa Židia usilovali porozprestierať koberce v uliciach mesta a keď sa v hostinci, kde býval, odvážil pochybovať o rozumnosti tohto počínania, hostinský mu povedal: "Len sa neposmievaj, nepotrvá dlho a mocou mesiáša z vás budú otroci !" Infinitum est stultorum numerus.
Turci nestratili nič zo svojej prefíkanosti. Vedeli, že Zeviho smrť vyvolá vzburu, ktorá mala Armagedonu podľa židovských predstáv predchádzať. Našiel sa však, ako to už býva zvykom vždy a všade, istý dobrý radca, alebo ak chcete zradca. Sultánov osobný lekár, odpadlý Žid Mustafa Fawzi Hayati Zade im poradil onakvejší kúsok. Zeviho privliekli pred Divan a vyzvali ho, aby dokázal že je mesiáš. Vyzliekli ho donaha, priviazali k bráne háremu a ukážkovo zoradený oddiel lučištníkov založil šípy na tetivy. Ak je Zevi naozaj mesiáš, šípy ho nezrania. Ale ak si náhodou nie je istý a má obavu skúšku podstúpiť, bola by tu aj iná možnosť. Nech sa stane moslimom.
Netrvalo dlho a Zevi si spočítal dve a dve. Tridsať skúsených lučištníkov predstavovalo dostatočne presvedčivý argument o nezmyselnosti jeho židovského náboženstva a naopak o hlbokej a neotrasiteľnej pravde islamu. Padol na kolená a prosil sultána o milosť. Sňal si svoju židovskú čiapku, hodil ju na zem dôkladne podupal a popľul a aby ukázal úprimnosť svojej konverzie dušoval sa, že židovské náboženstvo znesväcuje meno Božie a on už s ním nechce nič mať. Potom spustil na svojich niekdajších spolubratov veľkolepú tirádu osočovania, výsmechu a kritiky. Zeviho svätý zápal sultánovi vskutku zaimponoval, milostivo mu dal meno Mohamed Effendi a dokonca mu udelil mesačný plat vo výške 150 piastrov a urobil z neho vrátnika pri palácovej bráne. Aby Zevi, pardon Mohamed, definitívne potvrdil že je skutočný moslim, vzal si jednu z palácových otrokýň za ďalšiu manželku. Sáre to zdá sa nevadilo, tá mala koniec koncov tiež skúsenosť s vyznávaním iného náboženstva už z mladosti z Poľska. Po vzore svojho muža konvertovala a prijala meno Fatima Cadin. Zevi potom putoval po synagógach a kázal islam a jeho misionárske úspechy boli obrovské. Leyb ben Ozer hovorí, že v priebehu dvoch mesiacov obrátil tristo Židov.
Podľa Židovskej encyklopédie, bola apostáza muža, ktorého väčšina európskych synagóg označila za pravého spasiteľa, najväčšou katastrofou od zničenia Chrámu. Vďaka zdržaniu, s akým vtedy putovali správy po svete, ešte mesiac po konverzii dostával Mohamed Effendi pozdravné listy a na dvere mu klopali pútnici z Európy dychtiví skladať pocty vykupiteľovi. Zevi, tak ako každý zbabelec, zvalil vinu na iného: "Boh zo mňa spravil Izmaelitu." Židia v Európe sa už dlhší čas vyhrážali pomstou kresťanom, ktorí mali zaplatiť za všetko spôsobené príkorie otroctvom či životmi. Keď prišla správa, že židovský mesiáš sa stal Turkom, stali sa Židia po Európe terčom najrozličnejších vtipov a nevyberaného posmechu, aký na tomto svete náleží dôverčivým hlupákom. Po úspešnom vyradení Zeviho z hry, sultán odmenil niekoľko desiatok tureckých rabínov smrťou a zjednal na svojom území poriadok. Rabíni z istanbulskej synagógy, ktorá pred časom Zeviho uznala za spasiteľa hrozili vyobcovaním každému, kto by sa jeho meno len odvážil spomenúť. Sabbetai však bol nie len mizerný Žid, bol aj mizený moslim. Viac krát upadol do podozrenia, že mieša židovské a moslimské zvyky dokopy, až v roku 1674 však Turkom došla trpezlivosť. Sultán nechal Zeviho zatvoriť v pevnosti Dulcigno v Albánsku. Pridala s k nemu aj Sára a pokúsili sa opäť vybudovať raj na zemi, aký si užívali v Abyde, ale v Albánsku neboli takmer žiadni Židia a ak sa Zevi zmietal medzi mániami a depresiami bez publika. V septembri 1676, na desiate výročie svojej konverzie zomrel.
Zdroje:
Po vyhnaní Židov zo Španielska sa veľa z nich uchýlilo ku knihe Zohar, v ktorej hľadali vysvetlenie všetkého toho trápenia a tá ich priviedla ku apokalyptickej kabalistike Izáka Luriu ben Solomona. Ten pred takmer sto rokmi vypracoval podivnú teológiu, ktorá sa Židom, alchymistom, okultistom a rôznym podivínom stala novým Písmom svätým. Luria tvrdil, že Boh stvoril veľké nádoby, v ktorých uzavrel všetko svetlo poznania. V zápätí sa ukázalo, že si to napriek svojej vševedúcnosti a všemohúcnosti zle spočítal, nádoby popraskali a svetlo uniklo do sveta, kde zostalo uväznené v hmote. Poslaním človeka je tiqqun - vyliečiť svet, čo znamená pozbierať všetky iskierky tohoto svetla a zhromaždiť ich opäť na jednom mieste. Diaspora, vnímana cez prizmu tohto blábolu, je potom pochopiteľná, vyvolený národ vyrazil pozbierať roztratené svetlo. Keď sa svetlo podarí zozbierať, objaví sa mesiáš. Spása je teda nie dielom výhradne Božím, ale dielom človeka a histórie, čo nás vedie k Heglovi a Marxovi. Ale späť k príbehu.
Sabbetai sa pod vplyvom tohto apokalyptického blúznenia začal správať veľmi zvláštne. V roku 1648 sa oženil, ale zdá sa že manželstvo nenaplnil, o čom svedčí žiadosť o rozvod, ktorú podala jeho manželka ešte v tom istom roku a ktorej sa on nevzpieral. Zevi trpel od mladosti istou sexuálnou patáliou, ktorú Gershom Scholem opísal ako "diabla zrodeného z masturbácie". Vo veku 20 rokov si v Smyrne svojím fešáckym zjavom a magickým hlasom vytvoril krúžok fanúšikov. Zevi často počul vnútorný hlas šepkajúci: "ty si spasiteľ Izraela!" Oklamaný Zohar považoval skutočnosť že je mesiášom za jediné prijateľné vysvetlenie všetkých udalostí o ktorých počúval a ktorých bol svedkom a v prítomnosti svojich obdivovateľov začal vyslovovať tetragramaton, vec, ktorú žiadny zbožný Žid nikdy neurobí. Fakt, že tak urobil, mala znamenať koniec jednej éry.
Zevi predsa prišiel zrušiť Mojžišov zákon - inšpirácia v katolicizme je zrejmá - a najlepší spôsob ako ukázať, že už neplatí, je robiť to, čo zákon prísne zakazuje. Netrvalo dlho a Zevi začal hlásať svoje nové učenie: rob dobro tým, že hrešíš. Hoci aj istý doktor Martin, mimoriadne populárny v Nemecku 16. a 17. storočia zvykol nabádať k usilovnému hrešeniu, ak človek mocno verí, Sabbetai, to bola úplne iná liga - nebol to ani rovnaký šport. Po tetragramatone sa pustil do bravčového mäsa a následne nato sa sám oddával a svojich učeníkov nábadal k sexuálnemu styku takého druhu, ktorý tóra zakazuje, čo sa zdá boli, vtedy aj medzi Turkami populárne, sodomitské radovánky. Hoci sa židovskí historici snažia zahrať do outu význam Zeviho protoapokalyptickej jednotky, skutočnosť že boli v roku 1651 poslaní do vyhnanstva pre nepokoje, ktoré spôsobovali naznačuje, že úplne bezvýznamná nebola. Najskôr zamierili do Saloniky v Grécku, kde bola najväčšia židovská komunita v ottomanskej ríši a potom ako banda potulných rock and rollových spevákov cestovali po východnom stredozemí so svojimi piesňami a revolučnými ideálmi.
Počas svojho pobytu v Morei si získal veľký počet priaznivcov. Mal "nádherný hlas, bol vysoký a statný, neprestajne červenolíci, hudba ho napĺňala nadšením a on ho vedel odovzdávať ďalej." V roku 1663 sa mu zažiadalo tepla, odcestoval do Káhiry, kde stretol, sponzora a producenta, v osobe bohatého židovského bankára Rafaela Chelibiho. Našiel tam tiež ďalšiu, v poradí už tretiu manželku Sáru, ktorú si zobral v roku 1664. Tá utiekla pred Chmielnického pogromom z Poľska do Amsterdamu, kde ju mal možnosť spoznať rabín Jakob Sasportas, ktorý ju opísal ako "ženu, ktorej chýba všetok rozum" a "ktorá tvrdí, že si zoberie mesiáša a kráľa." Rabíni ju z Amsterdamu vyhnali, následne sa usadila v Leghorne, kde si vybudovala reputáciu svojou ohromnou krásou a svojou mimoriadnou promiskuitou. Zevi sa v Káhire dozvedel o prednostiach tejto dámy a nechal po ňu poslať a ani v najmenšom mu nevadilo, že sa živila ako štetka, pretože rovnako Ozeáš (1:2) si musí aj mesiáš zobrať smilnú ženu. Jej radodajnosť a to nie je vôbec prekvapujúce, so sobášom nepominula. Ba zdá sa, že ju Zevi v štýle moderných tajných služieb nasadil, aby zbraňou, ktorou on s pochopiteľného biologického dôvodu nedisponoval, získavala nových prívržencov a odzbrojovala protivníkov. Spomína sa udalosť, keď Zevi priviedol mladého Žida do manželkinej izby dúfajúc, že ho zvedie. Keď mladík utiekol, Zevi si povzdychol, že mladík mohol vykonať veľký tiqqun. Sárine sexuálne avantíry prezentoval Zevi v súlade s kabalistickým pojmom tiqqun olam - liečenie sveta, čo chcel dosiahnuť systematickým prestupovaním zákona - tetragramaton, bravčové, sexuálne orgie, rušil pôsty a svoje narodeniny urobil náboženským sviatkom. Zevi predbehol svoju dobu o stáročia a podobal sa na Freuda, ktorý sa skutočne považoval za Zeviho avatara. S Chelibiho peniazmi a Sárinou sexuálnou virtuozitou začal splietať plán na cestu späť do Smyrny. Životospráva zložená najmä z vína a piesní akcelerovala jeho bipolárne správanie. Vo februári 1665 ho opäť zdrapila mánia a krátko na to nasledovala depresia. Keďže v čase depresie o sebe pochyboval, vyhľadal známeho kabalistu Náthana z Gazy s obavou, že ho označí ako duševne chorého. Na prekvapenie všetkých, Náthan pred ním padol v úcte na zem a prosil o odpustenie, že hneď nespoznal mesiáša. Zvyčajne vizionár, alebo tomto prípade mesiáš, potrebuje uznanie nejakej všeobecne akceptovanej autority. To sa dostalo chudákovi Sabbetaiovi v Náthanovi a do tej chvile sa zvykne datovať počiatok sabatiánskeho hnutia. Bez Náthanovho impulzu by nikdy nevzniklo, ale keď ho certifikoval za mesiáša, ostatní rabíni sa začali stavať do radu. V Gaze dostal Zevi akronym AMIRAH, čo je skratka hebrejského Adoneinu Malkeinu Yarum Hodo - Nech je zvelebený náš Pán a Kráľ. Netrvalo dlho a oponovať Zevimu začalo byť nebezpečné.
Na jeseň 1665 sa konečne do Smyrny vrátil a jeho reputácia vyvolala medzi miestnymi výbuchy radosti. Bláznovstvo Židov v Smyrne nemalo hraníc. Delírium zachvátilo malých aj veľkých, ženy, dievčatá aj deti upadali do extázy a prevolávali Sabattaia slovami Zohar za pravého vykupiteľa. V očakávaní konca sveta pozhadzovali zo svojich domov strechy, ženili a vydávali desaťročné deti, aby mohli duše, ktoré sa ešte nenarodili, priviesť na svet a tak odstrániť každú prekážku nástupu času milosti. Muži a ženy tancovali ako maniaci na uliciach, oddávali sa sexu a zdravý rozum dočista opustil pole. Obavy skeptikov sa utopili v karnevalovom nadšení. Keď rabín Áron del Papa kritizoval mesiášsku mániu, vylúčili ho zo synagógy a vyhnali z mesta. Keď Chayim Penya, bohatý a vážený Žid protestoval, besniaci zástup ho takmer roztrhal na kúsky. Mánia sa postupne rozšírila mimo Smyrnu, ba i za hranice ottomanskej ríše k diaspore v Európe. V novembri novinky dorazili do Amsterdamu a kongregáciu Talmud a Tóra zachvátil ošiaľ. Iná kongregácia z Amsterdame napísala Zevimu list, v ktorom žehná, klania sa, pomáha, slúži, chváli a zvelebuje nášho pána veľkého kráľa, Sabbetaia, pomazaného pánovho, mesiáša, syna Dávidovho, mesiáša kráľa, mesiáša spasiteľa, mesiáša vykupiteľa, nášho mesiáša spravodlivého. Pepys hovorí, že stávky v Londýne na Sabbetaia sa uzatvárali v kurze 10:1. Vrchný rabín v Istanbule ho vyhlásil za očakávaného spasiteľa, ktorý obnoví kráľovstvo Izraela. Nastúpila tlačená propaganda, ktorej technológiu si Židia osvojili, keď kolaborovali s protestantmi v Nemecku. Samuel Primo, Zeviho tajomník sa staral, aby sa správy o sláve mesiáša dostali ku všetkým Židom v zahraničí. K tomu skvelo poslúžila židovská obchodná sieť, anglické a holandské kupecké domy v Turecku. Pamflety zaplavili Londýn, Hamburg, Amsterdam, väčšina z pera Náthana z Gazy. Koniec sveta bol naplánovaný na rok 1666, keď "Zevi porazí tureckú veľmoc bez vojny" . Spevom si podrobí svet a obnoví kráľovstvo Izraela a "všetky národy mu budú podrobené." Židia v Nemecku, ktorí často počúvali počas noci zlomyseľné trúbenie rozpustilej mládeže, museli cítiť mohutné zadosťučinenie keď čítali: "nebude žiadne prelievanie krvi medzi neobrezanými, okrem nemeckých krajín."
Po víťazstve nad sultánom mal Zevi pochodovať na Jeruzalem, kde mal objaviť tajný oltár na ktorom prinesie obeť, hoci chrám už vybudovať nemal. Nato mal kráčať na východ k rieke Sambatyon, cez ktorú možno prejsť len v sobotu, lebo vtedy netečie. Na jej druhom brehu objaví stratené kmene Izraela, odtiaľ sa vráti sediac na nebeskom levovi a pred zrakom národov sa mu budú koriť všetci králi sveta. Potom vykoná posledný tiqqun a zhromaždí božie iskry a esencie na príslušnom mieste. A nastane nebo na zemi. Zevi je podľa Náthana inkarnáciou Bar Kochbu, hoci on sám si nebol istý či sa chce hrať na Kochbu, alebo na Krista, ktorého sa snažil stále viac napodobňovať. Počas Hanukky 1665 upadol do tranzu na konci ktorého ho zástup nevzdelaných Židov prevolal kráľom Izraela. Zevi slávnostne oznámil deň vykúpenia na 15. sivan 5426 (1666). Poslal do Istanbulu spolupracovníkov, aby mu pripravili cestu. Opäť štedro udeľoval dišpenzy zo zákona, vykrikoval Božie meno na ulici, jedol bravčové a horlivo praktikoval sexuálne vykúpenie. Tento spasiteľ nebol výsledkom starostlivo pripraveného plánu, bola to erupcia iracionálnych elementov zhromaždených v čase a priestore. "Blahoslavený je ten, čo vám dovolil robiť zakázané veci!" Vyhliadka na dokonalé sexuálne uspokojenie, ktoré svojím učeníkom sľuboval, fungovala ako účinný stimulant k vstupu do hnutia. Deti kvetov zo San Francisca by o tom vedeli rozprávať. Inokedy pozorné turecké úrady nechali sabettiánov vystrájať takmer bez povšimnutia. Či to bol zámer, alebo nie nevieme, každopádne koncom roka 1665 vyslali istanbulskí židia delegáciu vystrojenú sultánovým rozkazom Zeviho zatknúť. Keď sa vylodili v Smyrne, Zevi už bol na ceste do hlavného mesta. Keď prirazil k brehu, turecká polícia vtrhla na loď a v železách ho vyviedla na breh. Židia, ktorí prišli s palmovými listami vítať mesiáša sa v strachu rozpŕchli. Tí ktorí zostali dostali nakladačku od tureckých drábov, eskortujúcich vykupiteľa za mreže. Historky o tom ako vykupiteľa poslúcha more a vietor sa zrazu nezdali také vierohodné. Vezír Ahmed Koprulu, ktorý dostal rozkaz upokojiť židovských vzbúrencov, zvládol situáciu bravúrne. Tri dni po zatknutí Zeviho privliekli na výsluch pred Divan kde vykladal dojemnú rozprávku o tom, že je len chudobný židovský Chacham ktorého poslali vybrať almužny pre chudobných a že nemôže za bláznivé správanie jeho nasledovníkov. Mustafa Paša, ktorý mesiáša v Istanbule privítal poriadnou fackou ho okamžite odsúdil k pobytu s plnou penziou a mrežovaným výhľadom, vo väzení pre, prepytujem, židovských dlžníkov. Dva týždne po uväznení sa synagóga v Hamburgu rozhodla vyslať emisárov, aby vzdali hold kráľovi Izraela. Stovky Židov z celej Európy sa zdvihli a putovali vzdať poctu kráľovi a spasiteľovi. Počet pútnikov bol tak veľký, že hrozil nedostatok jedla v meste a rapídne stúpli jeho ceny. Stovky žien sa zhromaždili na brehu Bosporu uchvátené a vo vytržení prorokovali veľké veci, čo prídu na konci sveta. Turci však nezmýšľali práve ekumenicky a svoje staršie sestry vo viere priviedli k rozumu korbáčmi a palicami. Koprulu si dobre uvedomoval, že Zevi je nebezpečný aj v base. Pretože Porta plánovala vojnu s Krétou, nepotrebovali doma židovské povstanie, ku ktorému by Zeviho poprava bezpečne viedla. Vymyslel preto lepší plán. Transportoval Zeviho do väzenia s minimálnou ostrahou v pevnosti Abydos. Zevi dorazil do svojho nového domu, ktorí jeho vyznávači nazvali Migdal Oz - Veža moci, v prípravný deň pred veľkou nocou. Dovolili mu zarezať baránka, ktorého však z pochopiteľných dôvodov jedol tak ako Mojžiš zakázal - aj s tukom. Po veľkej noci začal Zevi roztáčať koleso frašky vyššou rýchlosťou. Príjmal Židov z celého sveta sediac v purpure na tróne, v ruke držal zvitok rovnako odetej tóry. Steny cely boli pokryté zlatými kobercami, podlaha bola vystlaná zlatými a striebornými pokrovcami. Zevi sedel za stolom zo striebra a zlata a písal listy. Pero si namáčal do kalamára zdobeného diamantmi, všetko čo jedol alebo pil prinášali mu na zlatom alebo striebornom riade, zdobenom drahými kameňmi. Ak nespieval a neoslavoval, oddával sa sexuálnym radovánkam. Ešte aj v base ho Židia pozdravovali ako vykupiteľa, lebo v base dosiahol to, po čom všetci túžia - nebo na zemi. Návštevníkov ustavične nabádal aby porušovali Mojžišov zákon, zrušil spomienkový pôst na výročie zničenia Chrámu. Keď sa zdráhali, upokojil ich svedomie prísľubom - "urobím z vás kráľov zeme, budete kráľmi a kniežatami predo mnou." Veliteľ väznice zdvojnásobil taxu za návštevu a prišiel si tak na slušný majetok.
Zevi očakával príchod Náthana, s ktorým mal započať svoju vládu nad svetom. Mesiace si žil vo väzení ako kráľ čakajúc na svoju apoteózu, ktorá mala s Náthanovým príchodom nastať. Lenže chyba lávky, do Istanbulu prikvitol iný prorok z inej krajiny a ten škrtol zápalkou pod sudom s prachom. V septembri 1666 sa z Poľska doterigal rabín Nehemiáš ha-Cohen. Na prvý pohľad sa ničím nelíšil od iných poľských Židov dychtivých vidieť nového Dávida a nič netušiaci Zevi mu udelil súkromnú audienciu. Počas nej Nehemiáš vyhlásil, že aj jemu sa dostalo pomazania Božieho a žiadal, aby sa Zevi s ním podelil o mesiášsku česť. Pre dvoch židovských mesiášov naraz, je ale táto planéta primalá a Zevi ho samozrejme poslal kade ľahšie, za čo sa mu Nehemiáš odvďačil vskutku kráľovsky. Rozžeravený do biela utŕženou potupou sa zvrtol, odkráčal do Adrianopolu a bez okolkov nabonzoval pašovi, že Sabbetai pripravuje povstanie, štátny prevrat a usiluje o sultánov život. Aby rozptýlil akúkoľvek stopu nedôvery, bez váhania pašovi odprisahal, že sa stane mohamedánom. 5. septembra skutočne vyznal že Alah je jediný boh a Mohamed je jeho prorok a vrátil sa do Poľska. Tam ale turban zahodil a svoj čin údajne trpko ľutoval. Zevi to však už mal spočítané.
15. septembra ho štyria vojaci vyzdvihli a neslávne zatvoreného v krytom voze previezli na sultánov dvor do Adrianopolu. Mydlová bublina pozemského raja praskla a chudák veliteľ väznice si od žiaľu zo straty sliepky, čo znáša zlaté vajcia, určite trhal svoju tureckú šticu. Židia, ktorí snáď mali v úmysle lemovať cestu a mávať spasiteľovi na pozdrav, boli korbáčmi vykázaní do patričnej vzdialenosti. Tak či onak, presvedčenie, že Zevi je vykupiteľ, sa natoľko vrylo do židovských hláv, že plesali nad nastávajúcou hodinou triumfu, kedy sa pomazaný Pánov pomstí na pohanoch a za spevu hymnov a oslavných piesní si položí na hlavu korunu. Kaplán na francúzskej ambasáde v meste napísal, že sa Židia usilovali porozprestierať koberce v uliciach mesta a keď sa v hostinci, kde býval, odvážil pochybovať o rozumnosti tohto počínania, hostinský mu povedal: "Len sa neposmievaj, nepotrvá dlho a mocou mesiáša z vás budú otroci !" Infinitum est stultorum numerus.
Turci nestratili nič zo svojej prefíkanosti. Vedeli, že Zeviho smrť vyvolá vzburu, ktorá mala Armagedonu podľa židovských predstáv predchádzať. Našiel sa však, ako to už býva zvykom vždy a všade, istý dobrý radca, alebo ak chcete zradca. Sultánov osobný lekár, odpadlý Žid Mustafa Fawzi Hayati Zade im poradil onakvejší kúsok. Zeviho privliekli pred Divan a vyzvali ho, aby dokázal že je mesiáš. Vyzliekli ho donaha, priviazali k bráne háremu a ukážkovo zoradený oddiel lučištníkov založil šípy na tetivy. Ak je Zevi naozaj mesiáš, šípy ho nezrania. Ale ak si náhodou nie je istý a má obavu skúšku podstúpiť, bola by tu aj iná možnosť. Nech sa stane moslimom.
Netrvalo dlho a Zevi si spočítal dve a dve. Tridsať skúsených lučištníkov predstavovalo dostatočne presvedčivý argument o nezmyselnosti jeho židovského náboženstva a naopak o hlbokej a neotrasiteľnej pravde islamu. Padol na kolená a prosil sultána o milosť. Sňal si svoju židovskú čiapku, hodil ju na zem dôkladne podupal a popľul a aby ukázal úprimnosť svojej konverzie dušoval sa, že židovské náboženstvo znesväcuje meno Božie a on už s ním nechce nič mať. Potom spustil na svojich niekdajších spolubratov veľkolepú tirádu osočovania, výsmechu a kritiky. Zeviho svätý zápal sultánovi vskutku zaimponoval, milostivo mu dal meno Mohamed Effendi a dokonca mu udelil mesačný plat vo výške 150 piastrov a urobil z neho vrátnika pri palácovej bráne. Aby Zevi, pardon Mohamed, definitívne potvrdil že je skutočný moslim, vzal si jednu z palácových otrokýň za ďalšiu manželku. Sáre to zdá sa nevadilo, tá mala koniec koncov tiež skúsenosť s vyznávaním iného náboženstva už z mladosti z Poľska. Po vzore svojho muža konvertovala a prijala meno Fatima Cadin. Zevi potom putoval po synagógach a kázal islam a jeho misionárske úspechy boli obrovské. Leyb ben Ozer hovorí, že v priebehu dvoch mesiacov obrátil tristo Židov.
Podľa Židovskej encyklopédie, bola apostáza muža, ktorého väčšina európskych synagóg označila za pravého spasiteľa, najväčšou katastrofou od zničenia Chrámu. Vďaka zdržaniu, s akým vtedy putovali správy po svete, ešte mesiac po konverzii dostával Mohamed Effendi pozdravné listy a na dvere mu klopali pútnici z Európy dychtiví skladať pocty vykupiteľovi. Zevi, tak ako každý zbabelec, zvalil vinu na iného: "Boh zo mňa spravil Izmaelitu." Židia v Európe sa už dlhší čas vyhrážali pomstou kresťanom, ktorí mali zaplatiť za všetko spôsobené príkorie otroctvom či životmi. Keď prišla správa, že židovský mesiáš sa stal Turkom, stali sa Židia po Európe terčom najrozličnejších vtipov a nevyberaného posmechu, aký na tomto svete náleží dôverčivým hlupákom. Po úspešnom vyradení Zeviho z hry, sultán odmenil niekoľko desiatok tureckých rabínov smrťou a zjednal na svojom území poriadok. Rabíni z istanbulskej synagógy, ktorá pred časom Zeviho uznala za spasiteľa hrozili vyobcovaním každému, kto by sa jeho meno len odvážil spomenúť. Sabbetai však bol nie len mizerný Žid, bol aj mizený moslim. Viac krát upadol do podozrenia, že mieša židovské a moslimské zvyky dokopy, až v roku 1674 však Turkom došla trpezlivosť. Sultán nechal Zeviho zatvoriť v pevnosti Dulcigno v Albánsku. Pridala s k nemu aj Sára a pokúsili sa opäť vybudovať raj na zemi, aký si užívali v Abyde, ale v Albánsku neboli takmer žiadni Židia a ak sa Zevi zmietal medzi mániami a depresiami bez publika. V septembri 1676, na desiate výročie svojej konverzie zomrel.
Zdroje:
http://dielnasj.blogspot.sk/
1. M.Jones: Jewish Revolutionary spirit
2. http://www.jewishencyclopedia.com/articles/13480-shabbethai-zebi-b-mordecai
3. http://en.wikipedia.org/wiki/Sabbatai_Zevi
1. M.Jones: Jewish Revolutionary spirit
2. http://www.jewishencyclopedia.com/articles/13480-shabbethai-zebi-b-mordecai
3. http://en.wikipedia.org/wiki/Sabbatai_Zevi