Slovenské súdnictvo sa úspešne integruje do neomarxistických európskych štruktúr. S pravou osvieteneckou bravúrou pochopilo, že v súdnom procese nie je dôležitá pravda a spravodlivosť, ale ideologický aspekt sporu. Naposledy to pocítil bývalý trnavský arcibiskup Sokol, ktorý bol taký neosvietený, a natoľko nepochopil volanie doby, že si dovolil žalovať časopis .týždeň a obviniť ho zo zavádzania a lži.
Všetci osvietení však vedia, že časopis .týždeň je avantgardou liberalizmu, tolerancie, multikulturalizmu, ekumenizmu a trockistického neo-marx-konzervativizmu, ergo je neodsúditeľný, pretože jeho spoločenská funkcia rozleptávača kresťanských radov je z hľadiska cechu murárskeho a predplatiteľov lóží, neodoceniteľná. Kamarila ideového gulášu, držaného pohromade zásmažkou liberalizmu a sionizmu (s nepostrádateľnou sweet sweet music, utlmujúcou to pilulkou pre degenerované pop-generácie, samozrejme) nám vytiahla pred časom do boja proti zlému nacionalistovi Sokolovi, obhájcovi Tisa (nad slnko jasný to príznak zlosynstva). V domnení, že antické heslo: "papier znesie všetko" stále platí (a ono platí, ako dobre vieme a ako sme sa presvedčili na súde), rozhodli sa celo.týždňoví strážcovia demokracie na plný úväzok, zatočiť so Sokolom raz a navždy. Vyfabulovali príbeh o finančnej sprenevere a tureckom bašovaní arcibiskupa Sokola v jeho diecéze. Nehynúce tváre slovenskej tolerancie sa predbiehali v obviňovaní, nevynímajúc ani Františka Mikloška, neúnavného to šíriteľa infantilného humoru na pôde všetkých parlamentov, počnúc federálnym, cez slovenský až po maďarský a večného ospravedlňovača za hriechy slovenského národa i Cirkvi .
Po, dlho sa tiahnúcom, procese (aj keď na slovenské pomery možno expresnom), v rámci ktorého si nešťastný František Mikloško poplakal, že také škaredé vypočúvanie, aké s ním predviedol Ján Čarnogurský ml., Sokolov obhajca, mu pripomína časy výsluchov na ŠtB (čo v preklade z newspeaku znamená: nevedel som vydokladovať svoje tvrdenia), sa nakoniec ukázalo, že tvrdenia v časopise .týždeň nie sú založené na dôkazoch ale na želaniach a dojmoch "élity" slovenskej spoločnosti, rozumej: časopisu .týždeň, jeho kamarátov, mimovládnych organizácii a širšieho okolia. Skrátka, bol to blábol.
To ale nezastrašilo neohrozenú samosudkyňu, ktorá nakoniec žalobu zamietla, napriek tomu, že sa jasne ukázala neadekvátnosť obvinení. Pravda nie je dôležitá, dôležitá je v krásnom novom svete politická korektnosť a tá je jednoznačne na strane liberálnej kamarily z .týždňa a okolia. Ergo, .týždeň nič platiť nebude. Zacitujme zo zdroja:
"Samosudkyňa sa v zdôvodnení rozsudku odvolala na slobodu prejavu, zakotvenú v Dohode o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Európsky súd pre ľudské práva priznáva slobode prejavu kľúčovú úlohu pre fungovanie demokratickej spoločnosti. "Médiá majú v spoločnosti kľúčovú úlohu, lebo sú tzv. strážnym psom spoločnosti," uviedla sudkyňa."
Plne veríme tvrdeniu pani samosudkyne, len s tým dodatkom, že zabudla definovať akú spoločnosť má na mysli. Jedná sa totiž o sekulárno-liberálnu spoločnosť protikresťanského typu, ako sa nám vyprofilovala za posledných cca 200 rokov. Že média typu časopisu .týždeň sú jej strážnymi psami, o tom snáď nikto nepochybuje. Tak ako nikto nepochybuje, že títo psi sa neomylne rozštekajú keď vidia čo len záchvev autentickej katolíckej kresťanskosti v modernom svete. Že to s tou slobodou prejavu, "zakotvenou" v ktovieakých vodách a trasoviskách, nebude také horúce, to sa môžeme presvedčiť hneď, akonáhle sa začnú ozývať hlasy kritizujúce ideály prezentované v časopise .týždeň. Vtedy sa odrazu táto "kotva" slobody prejavu stáva nápadne labilnou a plávajúcou po vodách. Hlavne ak je predmetom kritiky isté nedotknuteľné etnikum.
Záverečná hláška Jána Čarnogurského ml. má síce oprávnenosť aj krásurétorickej otázky: "Taký absurdný rozsudok o ochrane osobnosti som ešte v živote nepočul. Ak zákon nemá v tomto prípade chrániť arcibiskupa, tak koho má chrániť?", ale mal by už vedieť, že zákony v tolerantnej spoločnosti nie sú na to, aby chránili arcibiskupov a už vôbec nie takých, akým bol Ján Sokol. Ako vedeli už klasici marxizmu: súdnictvo je päsť robotníckej triedy. A dnes, keď tu máme liberálny neomarxizmus platí, že súdnictvo je päsťou svetovej "élity", ktorej cieľom je celosvetová multikultúrna a unifikovaná republika tolerancie a ekumeny. Každý kto jej bude stáť v ceste, bude rozdrvený. Na to by nemal zabúdať nikto. Nech je tento proces poučením pre mnohých.
Aj keď, nerobme si ilúzie: Slovensko je plné "konzervatívcov", ktorých najlepšími kamarátmi sú organizátori všelijakých pofidérnych festivalov, agnostickí popularizátori "vedy", liberálny pisálkovia z novín, členovia mimovládnych organizácii a najväčšími nepriateľmi biskupi , čo sa opovážili povedať niečo iné ako káže oficiálny murársky kódex vyjadrovania. Títo "konzervatívci" majú v povahe jeden archetyp, ktorý by sa dal zhrnúť do skratky: najprv lezú do stanu na námestí a potom sa čudujú (odhliadnuc od toho, že v zahraničí sa prezentujú ako paleo-konzervatívci a doma ako milovníci demokracie a tolerancie). Takisto sa budú čudovať, keď ich liberálny kamaráti zorganizujú pre kresťanov podobné festivaly, aké sa už organizovali v Mexiku, Španielsku a v celej východnej Európe. Ako trest za nárok kresťanov na Pravdu. Potom sa devíza zo súdu s Jánom Sokolom pretransformujeme do devízy celoplanetárnej: tolerancia je dôležitejšia ako Pravda.
http://www.topky.sk/cl/1000076/1305089/50-000-eur-nebude--spor-s--tyzden--Sokol-prehral
Po, dlho sa tiahnúcom, procese (aj keď na slovenské pomery možno expresnom), v rámci ktorého si nešťastný František Mikloško poplakal, že také škaredé vypočúvanie, aké s ním predviedol Ján Čarnogurský ml., Sokolov obhajca, mu pripomína časy výsluchov na ŠtB (čo v preklade z newspeaku znamená: nevedel som vydokladovať svoje tvrdenia), sa nakoniec ukázalo, že tvrdenia v časopise .týždeň nie sú založené na dôkazoch ale na želaniach a dojmoch "élity" slovenskej spoločnosti, rozumej: časopisu .týždeň, jeho kamarátov, mimovládnych organizácii a širšieho okolia. Skrátka, bol to blábol.
To ale nezastrašilo neohrozenú samosudkyňu, ktorá nakoniec žalobu zamietla, napriek tomu, že sa jasne ukázala neadekvátnosť obvinení. Pravda nie je dôležitá, dôležitá je v krásnom novom svete politická korektnosť a tá je jednoznačne na strane liberálnej kamarily z .týždňa a okolia. Ergo, .týždeň nič platiť nebude. Zacitujme zo zdroja:
"Samosudkyňa sa v zdôvodnení rozsudku odvolala na slobodu prejavu, zakotvenú v Dohode o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Európsky súd pre ľudské práva priznáva slobode prejavu kľúčovú úlohu pre fungovanie demokratickej spoločnosti. "Médiá majú v spoločnosti kľúčovú úlohu, lebo sú tzv. strážnym psom spoločnosti," uviedla sudkyňa."
Plne veríme tvrdeniu pani samosudkyne, len s tým dodatkom, že zabudla definovať akú spoločnosť má na mysli. Jedná sa totiž o sekulárno-liberálnu spoločnosť protikresťanského typu, ako sa nám vyprofilovala za posledných cca 200 rokov. Že média typu časopisu .týždeň sú jej strážnymi psami, o tom snáď nikto nepochybuje. Tak ako nikto nepochybuje, že títo psi sa neomylne rozštekajú keď vidia čo len záchvev autentickej katolíckej kresťanskosti v modernom svete. Že to s tou slobodou prejavu, "zakotvenou" v ktovieakých vodách a trasoviskách, nebude také horúce, to sa môžeme presvedčiť hneď, akonáhle sa začnú ozývať hlasy kritizujúce ideály prezentované v časopise .týždeň. Vtedy sa odrazu táto "kotva" slobody prejavu stáva nápadne labilnou a plávajúcou po vodách. Hlavne ak je predmetom kritiky isté nedotknuteľné etnikum.
Záverečná hláška Jána Čarnogurského ml. má síce oprávnenosť aj krásurétorickej otázky: "Taký absurdný rozsudok o ochrane osobnosti som ešte v živote nepočul. Ak zákon nemá v tomto prípade chrániť arcibiskupa, tak koho má chrániť?", ale mal by už vedieť, že zákony v tolerantnej spoločnosti nie sú na to, aby chránili arcibiskupov a už vôbec nie takých, akým bol Ján Sokol. Ako vedeli už klasici marxizmu: súdnictvo je päsť robotníckej triedy. A dnes, keď tu máme liberálny neomarxizmus platí, že súdnictvo je päsťou svetovej "élity", ktorej cieľom je celosvetová multikultúrna a unifikovaná republika tolerancie a ekumeny. Každý kto jej bude stáť v ceste, bude rozdrvený. Na to by nemal zabúdať nikto. Nech je tento proces poučením pre mnohých.
Aj keď, nerobme si ilúzie: Slovensko je plné "konzervatívcov", ktorých najlepšími kamarátmi sú organizátori všelijakých pofidérnych festivalov, agnostickí popularizátori "vedy", liberálny pisálkovia z novín, členovia mimovládnych organizácii a najväčšími nepriateľmi biskupi , čo sa opovážili povedať niečo iné ako káže oficiálny murársky kódex vyjadrovania. Títo "konzervatívci" majú v povahe jeden archetyp, ktorý by sa dal zhrnúť do skratky: najprv lezú do stanu na námestí a potom sa čudujú (odhliadnuc od toho, že v zahraničí sa prezentujú ako paleo-konzervatívci a doma ako milovníci demokracie a tolerancie). Takisto sa budú čudovať, keď ich liberálny kamaráti zorganizujú pre kresťanov podobné festivaly, aké sa už organizovali v Mexiku, Španielsku a v celej východnej Európe. Ako trest za nárok kresťanov na Pravdu. Potom sa devíza zo súdu s Jánom Sokolom pretransformujeme do devízy celoplanetárnej: tolerancia je dôležitejšia ako Pravda.
http://www.topky.sk/cl/1000076/1305089/50-000-eur-nebude--spor-s--tyzden--Sokol-prehral