Začiatkom júla 2011 maďarská vláda vedená Viktorom Orbánom kúpila 21,2 percenta akcií ropnej a plynárenskej spoločnosti MOL od ruského ropného gigantu Surguťnefťegaz. Cena bola 1,88 mld. eur a Maďarsko na pokraji hospodárskeho krachu ju uhradilo z peňazí Medzinárodného menového fondu. Je nemysliteľné, aby MMF - ktorý rozkladá štáty povinnou privatizáciou strategických sektorov - odrazu financoval nejakej vláde z ostbloku nákup akcií súkromnej energetickej spoločnosti do držby štátu. Teda pokiaľ nejde o "dobré", hoci nesolventné Maďarsko na jednej strane a "zlé" Rusko, ktorému treba odňať akcie európskych firiem. Peniaze však neboli rozhodujúce. Spoločnosť Surguťneftegaz opakovane uviedla, že akcie MOL považuje za hodnotné a nemieni ich predať. A tak Orbán často lietal do Kremľa a vyjednával a vyjednával, aby Putin primäl šéfa Surguti Bogdanova vrátiť pätinu MOLu maďarskému ľudu. I stalo sa. Keď média zasurmili túto informáciu, pýtali sa mnohí, čo za to Orbán sľúbil. Povedali sme: vyčkajte, uvidíte. Uvideli včera. Premiér Maďarska Orbán oznámil Jóbovu novinu: MOL s projektom plynovodu Nabucco v jeho súčasnej podobe skoncoval. Chvíľu trvalo, kým sa média spamätali a spustili rev. Plynovod, ktorý židoameričania tak pekne navrhli, tak vkusne pomenovali Nabucco a tak dôkladne propagovali v rámci mantry o tzv. diverzifikácii dodávok plynu, je mŕtvy.
Príbeh o zrade Nabucca sa však začal skôr. V roku 2009. Vlastne, prečo nejsť jednou vetou na úplný začiatok, do roku 1991, keď zliepaním malých firiem začal vznikať kolos MOL. Kto zo vtedajších šéfkov podnikov zlepenie nechcel, tiahol z funkcie. MOL je produkt politiky maďarských vlád, vždy mal ich absolútnu podporu, pretože v nich nesedeli pošukovia typu Mikloša a Dzurindu, ktorí by aj p...u vlastnej matere slovenskej predali zahraničnému investorovi, ak by im to vynieslo peniaze na utajené súkromné kontá. Dnes sa dá povedať, že MOL je Orbánova firma. Riadia ju jeho ľudia, rozrastá sa a plní štátnu kasu. Bolo ju však ešte nedávno treba konsolidovať, aby ju nezožrali väčší a silnejší. Konkrétne rakúsky OMV, ktorý mal v hrsi pätinu MOL. Rakúsko-uhorské ťahanice o 21,2 percentný podiel v držbe OMV vyústili v roku 2009 do predaja celého veľkého podielu OMV v MOL ruskému Surguťnefťegazu. Zo strany OMV to bol strategický manéver, aby si okrem iného zabezpečil prísun lacnej ruskej ropy cez ropovod Družba natiahnutý do Schwechatu (to je tá plánovaná prípojka "Nie ropovodu cez Žitný ostrov") a znížil výrobné náklady. MOL sa však zaťal a jeho vládna elita sa začala baranidlom dobíjať do Kremľa. Orbán vo svojich mediálnych výstupoch hral scénu "och, ako ťažko sa s Rusmi jednalo, ale nakoniec som ich presvedčil" a nikto (verejne) príliš nešpekuloval, čo sa vlastne deje. O čom sa Orbán rozprával s Putinom a Sečinom, vedeli len oni traja. Nijako ho, zdá sa, nebolelo, že v konečnom dôsledku za podiel MOLu, vyrazený späť od Surguťnefťegazu, zaplatí zradou egocentrického vybývaného Západu, od ktorého už nemôže jeden dostať nič, len vyrážky z povinnej účasti na humanitárnom bombardovaní - a dieru v mešci za povinnú účasť v židoamerickom projekte Nabucco. ,
Mimochodom, tento projekt - akýsi energetický Marshalov plán 21. storočia pre otrockú Európu - bol Európanom vždy odporný. Predpokladal totiž útok (možno jadrový) na Irán a ovládnutie iránskych ložísk s plynom. Ruka na kohútiku by viedla ku geniálnej aškenázskej hlavičke s čepičkou, ktorá by Európe odstrihnutej (pardon, diverzifikovanej) od ruských ložísk dávkovala životne dôležitý zemný plyn ako dávkuje potraviny 1,5 miliónu ľudí v open-air koncentráku Pásmo Gazy. Ako povedal Putin, Nabucco bol prvý plynovopd v histórii ľudstva, keď bola rúra - ale nebolo čo do nej. Oficiálne. Neoficiálne každý, kto čo i len trochu o tento projekt zavadil, vedel, že do neho potečie krv Iráncov.
Z energetických vojen je ešte momentálne zaujímavá Argentína. Ide zoštátniť takmer celý podiel španielskej spoločnosti Repsol v argentínskej ropnej firme YPF. Dôvod: španielsky Repsol v argentínskej firme bačoval ako doma (stav španielskej ekonomiky poznáme) a ohozil energetickú bezpečnosť Argentíny. Zaryčali všetci: Španielsko i celá EÚ, USA, NATO aj MMF. Padajú zatiaľ iba ťažkotonážne vyhrážky. Argentína však iba mrdla plecom. Zdá sa, že jej neprekáža ani to, že Španielsko prestane kupovať biopalivá a bude si ich zabezpečovať v Európe. No hrôza. Biopalivá sa nebudú presierať v tankeroch cez celý oceán a možno si ich bude Španielsko časom schopné vyrobiť aj samé. Keď bude konečne na takej úrovni ako jeho latinskoamerický rival, ktorý ho okradol o svoju vlastnú ropu.
O zábavnom programe "energia pre Izrael" dáme nabudúce.