Tlak na ceny v eurozóne narastá

Tlak na rast inflácie je v krajinách eurozóny na vzostupe a zvyšuje sa predovšetkým v Nemecku, Taliansku a Španielsku. Ukazuje to index budúceho vývoja inflácie v eurozóne (EZFIG), ktorý zverejňuje Inštitút pre výskum hospodárskeho cyklu (ECRI).

ECB od konca minulého roka v dvoch vlnách napumpovala do bankového systému eurozóny viac ako bilión eur, a to vo forme lacných trojročných úverov. Pomohla tým upokojiť situáciu na finančných trhoch a zrejme aj prispela k rastu cien akcií. Čerstvá štatistika ale ukazuje, že k zvýšeniu úverovej aktivity tento krok nepomohol toľko, ako centrálna banka dúfala.

Najostrejšie prebiehala inflácia v Nemecku. Objem obeživa postupne vzrástol až 31. decembra 1923 dosiahol astronomickú sumu 496 kvintiliónov mariek. Proporcionálne s vzrastom obehu klesla i hodnota mariek. Na konci vojny predstavoval kurz dolára 8 mariek, na začiatku roku 1920 - 100, na konci roku 1921 - 184, za rok už 7350 a na jeseň 1923 - 14 miliónov. Zvlášť prudký priebeh mala inflácia roku 1923, toto obdobie nazývame hyperinfláciou.

Hoci otrokárstvo ako systém založený na využívaní práce otrokov už od konca 19. storočia je oficiálne vo vyspelých krajinách zakázané, nemusíme polemizovať, že jeden spôsob otroctva bol vlastne nahradený iným systémom otroctva - ekonomickým. Keď koloniálne mocnosti zistili, že nemôžu vládnuť svetu, ktorého je mnohopočetne viac, tak vymysleli nový spôsob. Spôsob, kde peniaze ako sprostredkovateľ bude vládnuť prirodzene za nich.

Možno sa to vyvinulo náhodne, možno vedome, ťažko povedať, nik by sa nepriznal. Realitou však je, že dlhy, ktoré sa v posledných rokoch stali témou číslo jedna, hádžu tieň podozrenie na centrálne banky a systém bánk, že takouto nezodpovednou politikou nalievania peňazí slúžia vyšším cieľom. Okrem nich zároveň svetové organizácie, nadnárodné korporácie, ktoré podľa jednej štúdie vlastnia už teraz viac ako 60 percent svetového bohatstva a sú riadené úzkou skupinou vyvolených.

Ťažko povedať, čo je pravda , kto komu slúži a čo sú iba domnienky či dohady. V každom prípade je pre bežného smrteľníka ako ja záhadou, prečo existuje úzka skupina neúmerne bohatí držiacich opraty smerovania sveta v rukách a na druhej strane drvivá väčšina chudobných pracujúcich na zväčšovanie bohatstva sa bohatých cez neúmerné úroky.

Pred štúdiami ekonómie som sa domnieval, že keď je niekto veľmi zadlžený, tak sa mu znižuje percento úročenia dlhu, aby ho bol schopný splatiť. Počas štúdií ma učili, že to nemôže byť tak z dôvodu, že investor, či veriteľ podstupuje vysoké riziko, že sa mu dlh nesplatí a tak musí toto riziko zahrnúť do úročenia dlhu, aby sa mu strata vykryla, plus musí tam zarátať mieru inflácie, čiže znehodnotenia svojej investície. Keď som chcel skonči školu musel som to akceptovať ako všetci okolo mňa a predstierať, že je to prirodzené, aj keď s prirodzenosťou to nemá nič spoločné.

Myslel som si, že ekonómia je exaktná veda ako matematika, lebo pri nej musíte stále niečo vyčísľovať. Ale viete, že v skutočnosti nie je? Samozrejme, že nie je, neriadi sa totiž princípmi logiky, ale princípmi kapitalistickej chamtivosti. Prečo by sa inak mohlo stať, že Grécko spláca už 80 rokov dlh, ktorý vlastne už niekoľkokrát splatilo cez úroky, ale stále ho nemôže splatiť? Prečo bankári a iní investori tak radi požičiavajú veľké sumy? Aby nemuseli neskôr do konca života nič robiť. V čom je kapitalistická ekonómia odlišná od zákonov divokých zvierat? Sme my zvieratá? Podľa mňa sme ľudia a preto by sme sa mali chovať humánne.

Z môjho osobného pohľadu riziková prirážka ani inflačná prirážka, ktorá úrok neúmerne zvyšuje, neobstoja. Riziková preto, že nakoniec sama spôsobuje ťažkosť dlžníkovi splatiť pôžičku. Pri inflačnej by som použil ten istý argument, plus to, že práve úrok v najväčšej miere spôsobuje infláciu, čo je v konečnom dôsledku úplne proti logike. V súčasnej kapitalistickej ekonómii nájdete mnoho takýchto chybných súdov, ktoré nás vždy privedú do stavu, kde bohatí je jediný so slobodou a pod ním sa nachádza nespočetný zástup dlžníkov = ekonomických otrokov, ktorí musia pracovať viac, aby splatili úrok a dlh mocipánovi.

Viem, budete argumentovať, veď nik nechce, aby ste si požičali. Áno nemuseli. Nemuseli skočiť na ľúbivé slová. Odpoviem len toľko, prečo v médiách vidíme toľko podprahových aj nadprahových vnemov od reklám bánk na hypotekárnu pôžičku, kde ani po podpísaní často neviete, koľko budete musieť splatiť, vábivé reklamy na produkty, ktoré nikto nepotrebuje ku šťastiu a zahraničné filmy ukazujúce bohatstvo a šťastie ľudí žijúcich v ďalekých krajinách, ktoré majú tak málo spoločné s pravdou? Sami si skúste odpovedať na túto otázku, či je to náhoda, alebo veľký diabolský plán na zotročenie človeka.

V 89 sme boli naivní a verili sme krásnym obrazom a rečiam. Máme dnes otvorenejšie oči ako vtedy, keď sme sa za 20 rokov nezbavili posluhovačov kapitalizmu.

Môj názor je jasný. Systém, v ktorom teraz žijeme nie je demokracia, ale kapitalizmus.