V moderných časoch má vplyv masmédií na verejnú mienku mimoriadne rozmery. Nikdy predtým neexistovali také technické vymoženosti, ktoré by napomáhali rozširovaniu spravodajstva a publicistiky. S takým vplyvom je však nepochybne spojená aj obrovská zodpovednosť. Najmä v takých prípadoch, kedy pôjde o postoj k vojnám či iným ozbrojeným konfliktom. Tieto myšlienky ma viedli k rozhodnutiu pozrieť sa s odstupom takmer dvanástich rokov na to, ako sa na Slovensku písalo a hovorilo o vojne v Iraku v roku 2003, kedy vypukla.
Vojna v Iraku oficiálne začala 20. marca 2003 inváziou vojsk USA a niekoľkých spojencov bez predchádzajúceho vyhlásenia vojny. Jej koniec, aj keď invázia úspešne skončila 1. mája 2003 zničením Saddámovho režimu, sa datuje k 18. decembru 2011, kedy boli formálne všetky vojská USA z Iraku stiahnuté. Vojna tak trvala viac ako 8 rokov a 8 mesiacov. V Iraku boli od augusta 2003 až do decembra 2007 aj slovenskí vojaci ako súčasť koalície USA.
Hlavným dôvodom vojny bola údajná prítomnosť zbraní hromadného ničenia (chemických, biologických alebo dokonca jadrových) a akútna hrozba ich použitia. Takéto zbrane pred vojnou však nedokázali nájsť inšpektori OSN a po vojne ani príslušníci armády USA. A je tomu tak až do dnešného dňa.
Konflikt si však podľa štúdie z roku 2011 vyžiadal približne 500 000 obetí na životoch ako priamy následok vojny. Ďalším negatívnym dôsledkom je destabilizácia krajiny. V dobe písania tohto článku je časť krajiny ovládaná teroristickou organizáciou Islamský štát, ďalšia časť irackými Kurdami a iba niečo vyše polovice štátu kontroluje iracká vláda. I obete týchto konfliktov sú pretrvávajúcim následkom vojny v Iraku, prípadne iných prejavov zahraničnej politiky USA.
Podľa organizácie Human Rights Watch mal režim Saddáma Husajna za 24 rokov na svedomí asi štvrť milióna obetí, aj keď ide o veľmi problematické odhady. Väčšina týchto obetí prišla o život pri udalostiach, ktoré sa odohrali dlhé roky pred inváziou v Iraku. Niet tu teda súvisu a vojna tak nemala charakter humanitárnej intervencie.
Z pohľadu medzinárodného práva vojna začala bez potrebného mandátu od Bezpečnostnej rady OSN, v ktorej sa o vojenskom zásahu ani nehlasovalo. Vtedajší generálny tajomník OSN Kofi Annan vyhlásil, že vojna v Iraku bola nelegálna a v rozpore s Chartou Organizácie spojených národov. Vojna v Iraku teda bola v rozpore s medzinárodným právom a jej hlavný dôvod sa ukázal ako nepravdivý. Ale čo na to v roku 2003 hovorili mnohí tunajší dodnes aktívni novinári a politici?
Napriek príslovečnej zahranično-politickej opatrnosti politických strán na Slovensku sa viacerí politici vyjadrili jednoznačne. Podľa vtedajšieho podpredsedu parlamentu Bélu Bugára (dnes poslanec za Most-Híd) Irak vtedy vyvíjal a vyrábal zbrane hromadného ničenia, o čom mali byť "jasné dôkazy". Podpredseda vlády Daniel Lipšic si bol istý tiež a vyhlásil: "Režim Saddáma Husajna vlastní zbrane hromadného ničenia" Vojnu v Iraku oficiálne podporil (a stále si za tým stojí) aj premiér Mikuláš Dzurinda.
Z politických strán najhlasnejšie kričala trpaslíčia OKS (dnes personálne aj v stranách SaS a Most-Híd). Jej podpredseda František Šebej (dnes poslanec za Most-Híd a predseda Zahraničného výboru NR SR) povedal, že Irak "vlastní zbrane hromadného ničenia aj biologické zbrane a pracuje na vývoji nukleárnych zbraní". Preto OKS podporovalo "dôvody na zmenu režimu v Iraku" a preto chcelo "pomôcť Spojeným štátom túto hrozbu odstrániť".
Toto vyhlásenie OKS ešte z augusta 2002 bolo doplnené karikatúrou Martina Shooty Šútovca (dnes Denník N), na ktorej je Saddám Husejn zobrazený s bombou, asi atómovou, pod pazuchou:
Karikaturista Shooty vedel Saddámovi Husajnovi zbrane hromadného ničenia aspoň nakresliť.
Svojej povesti neostal nič dlžný ani známy novinár Štefan Hríb (dnes šéfredaktor .týždňa). V časopise Domino fórum (DF) v dobe začiatku invázie do Iraku napísal článok spolu s Danielom Bútorom (syn Martina B., dnes poradcu prezidenta SR), v ktorom chvália rozhodnutie amerického prezidenta, ktorý sa "rozhodol vziať na seba zodpovednosť za celý slobodný svet". A hoci výsledok "nie je istý, ale po 11. septembri nikto s lepším riešením neprišiel" (DF, č. 12/03, s. 2).
Toto duo potom v novembri reagovalo už aj na správy, podľa ktorých armáda USA po mesiacoch hľadania stále nevedela v Iraku zbrane hromadného ničenia nájsť. Hríb a Bútora vo svojej apologetike vojny nepoľavili. Veď "nenašiel sa [zatiaľ] ani Saddám, a predsa to nie je dôkaz, že neexistuje," argumentujú. Podľa nich "história ukazuje, že hoci je Amerika omylná, väčšinou býva na správnej strane." A problémy v Iraku nedokazujú nesprávnosť invázie, ale pripomínajú, "že správne veci nikdy neboli lacné - a že sloboda vždy stála život." To, či sa niekto pýtal aj "majiteľov" týchto obetovaných životov, už Hríb a Bútora neuvádzajú.
Publicista Jaroslav Daniška (dnes .týždeň) dokonca s odvolaním na článok katolíckeho teoretika Georga Weigela dochádza k záveru, že "v čase vojny proti terorizmu je potrebná nová interpretácia" doktríny spravodlivej vojny. Podľa nej pri "barbarskom"štáte so zbraňami hromadného ničenia (ako Irak) je preventívny útok nielen morálne prípustný, ale "priamo morálne" imperatívny (DF, č. 3/03, s. 8).
V hanbe neostal ani politizujúci herec Milan Lasica, ktorý prirovnával inšpektorov hľadajúcich zbrane hromadného ničenia k delegácii Červeného kríža v Terezíne. Aj on zrejme vychádzal z predpokladu, že Irak vtedy mal zbrane hromadného ničenia (DF, č. 7/03, s. 20). K podpore vojny v Iraku sa otvorene prihlásil aj Fedor Gál (DF, č. 51/03, s. 24). Známy politológ Tomáš Zálešák varoval, že Irak by mohol odovzdať zbrane hromadného ničenia teroristom (DF, č. 14/03, s. 10).
Aktívny propagátor vojny v Iraku bol aj Peter Schutz (dnes denník SME). Nadšene chválil rozhodnutie slovenského parlamentu stať sa "súčasťou protisaddámovskej koalície" ako "dobré rozhodnutie". Špeciálne chválil to, že parlament nepredpokladal "pre bojové nasadenie ďalší akt Bezpečnostnej rady OSN". Medzinárodná legalita musí podľa neho ustúpiť akejsi "morálnej kredibilite". Schutz vychádza z predpokladu, že Saddám mal zbrane hromadného ničenia a hovorí o pravdepodobnosti ich použitia (DF, č. 7/03, s. 2). Po porážke irackého režimu dokonca Schutz napísal, že medzi "porazenými" je aj Nemecko a Francúzsko, "ktoré chceli americký zákrok prekaziť" (DF, č. 19/03, s. 2).
V týždenníku Domino Fórum išli dokonca v propagácii vojny a teórie o irackých zbraniach hromadného ničenia tak ďaleko, že preberali čisto propagandistické mediálne výstupy. Napríklad z amerických masmédií preložili a prebrali rozhovor s bývalým "šéfom Husajnovho jadrového programu Khidhirom Hamzom", ktorý uisťoval západný svet, že USA určite nájde tie Saddámove zbrane hromadného ničenia, veď "priveľa ľudí vie, kde sa nachádzajú" (DF, č. 14/03, s. 9). Ako sa však vedelo už predtým, pán Hamza bol klamár a podvodník, ktorý nikdy na žiadnom jadrovom programe nepracoval.
S časopisom Domino Fórum v tom čase spolupracovali aj ďalšie dodnes známe figúrky verejného života ako Michal Hvorecký (dnes Denník N), Ján Štrasser a Peter Zajac (OKS). V redakčnej rade sedela Eva Čobejová (dnes .týždeň), Martin Hanus (dnes .týždeň), Róbert Žitňanský (politická strana NOVA), Marek Vagovič (dnes .týždeň) a ďalší. Pretože svoju spoluprácu s týmto časopisom neskončili, domnievam sa, že s propagáciou vojny v Iraku v ňom problém nemali.
Zistené údaje o tom, ktorí politici a novinári nemali problém propagovať medzinárodnoprávne nelegálnu vojnu a nepravdivú teóriu o zbraniach hromadného ničenia v Iraku, nie sú vyčerpávajúce. Ide skôr o sondu. Vojna v Iraku mala zničujúce následky, ktoré naďalej pokračujú. Pamätajme na to, že za jej rozpútanie nesú zodpovednosť okrem politikov aj mnohí novinári (hoci na Slovensku iba symbolicky). Čo s tým? Dajú sa z tejto zodpovednosti vyvodiť následky? Alebo sa vieme z toho aspoň poučiť do budúcna?