Maďarsko a jeho populisticko-nacionálny premiér Viktor Orbán sa dostali pod paľbu kritiky washingtonských politických elít. Jeho hriech? Nepodrobovanie sa často deštrukčným diktátom bruselskej Európskej komisie a pokus o definovanie maďarskej národnej identity. Ale jeho kardinálnym hriechom je jeho prehlbovanie vzťahov s Ruskom a jeho odpor voči Washingtonu pri podpísaní dohody s Gazpromom o privedení ruského plynovodu South Stream do EÚ cez Maďarsko.
Odkedy bol v roku 1998 zvolený ako druhý najmladší maďarský premiér, podstúpil samotný Orbán tŕnistú politickú cestu. Vtedy dohliadal na vstup Maďarska, popri Poľsku a Českej republike, do NATO napriek protestu Ruska, a do EÚ. Ako premiér počas omnoho prosperujúcejších čias v EÚ Orbán zoškrtal dane, zrušil univerzitné školné pre kvalifikovaných študentov, rozšíril materskú podporu a pritiahol nemecký priemysel s lacnou maďarskou pracovnou silou. Jedným z jeho neskorších amerických "poradcov" bol James Denton, spojený s washingtonskou mimovládkou Freedom House, špecialistkou na farebné revolúcie. Orbán sa zdal byť miláčikom washingtonských neokonzervatívcov. V roku 2001 mu bola udelená Cena slobody neokonzervatívneho American Enterprise Institute.
Po šiestich rokoch v opozícii sa v roku 2010 Orbán vrátil, tentoraz s výraznou väčšinou pre svoju stranu Fidesz - Maďarský občiansky zväz. Fakticky získal Fidesz 68 % kvalifikovanú väčšinu v parlamente, čím získal hlasy nevyhnutné na zmenu ústavy a schválenie nových zákonov, čo aj urobil. Ironicky, Obamova administratíva a Európsky parlament kritizovali Fidesz za svoj vlastný hriech - koncentráciu priveľkej moci vo svojich rukách. Daniel Cohn-Bendit z Európskych zelených obvinil Orbána z toho, že Maďarsko pretvára podľa vzoru Chávezovskej Venezuely. Určite nehral podľa schválenej bruselskej smernice pre politicky poslušných európskych politikov. Fidesz začali v európskych médiách démonizovať ako maďarskú verziu Zjednoteného Ruska a Orbána ako maďarského Putina. To bolo v roku 2012.
Teraz atlanticisti a ich európski nasledovníci bijú na poplach. Orbán sa vzoprel požiadavkám EÚ na zastavenie budovania dôležitého ruského plynovodu South Stream.
Ruský plynovod South Stream spolu s nemecko-ruským Nord Streamom, ktorý by obchádzal vojnu na Ukrajine, by EÚ zaručil plyn, čomu Washington zo zjavných dôvodov ostro odporuje.
V januári Orbánova vláda oznámila dohodu v hodnote 10 miliárd eur s ruskou štátnou jadrovou spoločnosťou o zmodernizovaní jedinej maďarskej jadrovej elektrárne v meste Paks, ktorá bola pôvodne postavená počas sovietskej éry s ruskou technológiou.
To vo Washingtone vzbudilo určitú pozornosť. Podobne, ako keď Orbán toto leto kritizoval Spojené štáty za ich zlyhanie v konečnom vyriešení globálnej finančnej krízy, ktoré ich banky a ich laxná regulácia spôsobili a pochválil Čínu, Turecko a Rusko ako lepšie vzory. Slovami, ktoré sa príliš neodlišujú od tých mojich vyhlásil, že západné demokracie "pravdepodobne nebudú schopné udržať si svoju globálnu konkurencieschopnosť v nadchádzajúcich desaťročiach a namiesto toho sa zmenší, pokiaľ nebudú schopné významne sa zmeniť". Navyše, Orbánovej vláde sa podarilo oslobodiť Maďarsko spod desaťročí devastujúceho poddanstva MMF. V auguste 2013 maďarské ministerstvo hospodárstva oznámilo, že vďaka "disciplinovanej rozpočtovej politike" splatilo zostávajúce 2,2 miliardy eur, ktoré boli dlhom voči MMF. Už žiadne ťažké štátne privatizácie alebo podmienky nanútené MMF. Šéf maďarskej centrálnej banky potom od MMF požadovať zatvorenie svojich úradov v Budapešti. Navyše, ako tomu bolo v prípade Islandu, štátny generálny prokurátor podal žaloby na troch predchádzajúcich maďarských premiérov kvôli kriminálnemu objemu dlhu, do ktorého uvrhli národ. To je precedens, ktorý v niektorých hlavných mestách EÚ alebo Washingtone a na Wall Street spôsobil studený pot.
Ale skutočné varovné signály zazneli, keď Orbán a jeho strana Fidesz schválili spolu so susedným Rakúskom ruský plynovod South Stream, ignorujúc tvrdenia EÚ o porušení európskych pravidiel. Orbán na mítingu s nemeckým Horstom Seehoferom v Mníchove 6. novembra vyhlásil, "Es lebe die österreichisch-ungarische Energiemonarchie" ("Rakúsko-uhorská energetická monarchia žije.")
Americké elity okamžite vyhlásili poplach. Ultraestablišmentové New York Times zverejnili úvodník "Nebezpečné skĺznutie Maďarska". Vyhlásili, "Vláda maďarského premiéra Viktora Orbána sa posúva smerom k autoritárstvu a odporuje fundamentálnym hodnotám Európskej únie - a vzďaľuje sa od nich."
Times odhalili skutočnú príčinu poplachu vo Washingtone a na Wall Street: "Najnovším maďarským vyjadrením opovrhnutia Európskou úniou je pondelkové schválenie zákona, ktorý vytvára cestu pre to, aby ruský plynovod South Stream prekročil územie Maďarska. Nový zákon je jasným porušením septembrovej výzvy Európskeho parlamentu členským štátom, aby zrušili South Stream a ekonomických sankcií voči Rusku, ktoré uvalila Európska únia a Spojené štáty po akciách Ruska na Ukrajine. Namiesto vlažného vyjadrenia obáv kvôli protidemokratickým politikám by sa Európska únia mala ubrať k uvaleniu sankcií na Maďarsko. Jean-Claude Juncker, prezident Európskej komisie, by mal uplatniť svoju moc, aby donútil pána Navracsicsa rezignovať." Tibor Navracsics bol práve vymenovaný za nového európskeho komisára pre vzdelávanie, kultúru, mládež a šport, post v Bruseli, ktorý má pravdepodobne iba veľmi málo spoločné s plynovodmi.
Nabudúce môžeme očakávať, že Národná nadácia pre demokraciu a zvyčajné mimovládky podporené americkou vládou nájdu výhovorku, aby zahájili masové opozičné protesty proti Fideszu a Orbánovi za jeho neodpustiteľný zločin v podobe pokusu o energetickú nezávislosť Maďarska v čase zúriaceho šialenstva na Ukrajine, iniciovaného z USA.
F. William Engdahl
O autorovi: F. William Engdahl je konzultant strategických rizík a lektor, vyštudoval katedru politiky na Princetonskej univerzite a je najpredávanejší autor o témach ropy a geopolitiky.