Páska z Prahy

Martin Dugas

Noví nájomníci tu našli len čudesný telefónny zoznam s priamymi spojeniami na vtedajšieho amerického prezidenta Georgea Busha seniora, britskú premiérku Margaret Thatcherovú, pápeža Jána Pavla II., nemeckého kancelára Helmuta Kohla, generálneho tajomníka ÚV KSSZ Michaila Gorbačova, generálneho tajomníka NATO Manfreda Wörnera a budúceho československého prezidenta Václava Havla.

Na konci menoslovu bola ceruzou dopísaná poznámka: Fedor Gál - nemá telefón.

Tento útly zošitok priniesol len zostručnenú tiráž pod scenárom, podľa ktorého sa odvíjali prvé dni, týždne a mesiace udalosti s ligotavým označením nežná revolúcia.

Notes bol nielen svedectvom, ale aj svedkom krokov vtedajšieho legendárneho herecko-kuričského tandemu Milan Kňažko a Ján Budaj, sociológov Fedora Gála a Martina Bútoru či disidentov Jána Langoša a Miroslava Kusého.

Jeho prítomnosť v koordinačnom centre prezrádza, že museli vedieť o svojom poslaní v súkolesí dobre naplánovaného a nezvratne rozbehnutého svetového pohybu s cieľom preskupiť moc a majetok štátu do kokpitu a depozitárov nového svetového establišmentu cez ruky jeho domácich adlátusov.

Vladimír Mináč v kultovej knihe Návraty k prevratu prirovnal vtedajšie udalosti v Poľsku, Maďarsku, bývalej NDR, na Balkáne, v Prahe i Bratislave k prameňom, ktoré sa zliali do mohutnej rieky globálneho podvodu.

Páska z Prahy
Osemnásteho novembra priniesol Kňažko z Prahy pásku, na ktorej boli nahraté pohnuté výjavy z tamojšieho Realistického divadla.

Záznam hovoril o krvavo potlačenej študentskej manifestácii v centre Prahy a dominoval mu plamenný trúchlospev nad smrťou študenta Martina Šmída, ktorého mali zabiť osobitné policajné jednotky.

Tento precízne vykalkulovaný bluf vypustil do éteru vtedajší disident, pražský spravodajca agentúry Reuters a neskorší Havlov hovorca Michael Žantovský, no aj po jeho odhalení ho bez hanby omieľala stanica Slobodná Európa, aby zdesaťnásobila davy na námestiach.

Mimochodom, Rumlova parlamentná komisia na vyšetrenie udalosti 17. novembra prešla vo svojej záverečnej správe ponad Šmída skromným mlčaním.

"Efekt zabitého študenta v pravej chvíli posunul pohyb do inej roviny, do bodu, odkiaľ už nebolo návratu," píše Mináč.

Navyše pomohol vykresať plamienok revolty aj na Slovensku, kde Kňažko už síce nemohol otvorene klamať o mŕtvom Šmídovi, ale aj pokrytecké "17. novembra 1939 zabili fašisti študenta Jana Opletala. 17. novembra 1989 opäť tiekla krv" stačilo na naplnenie priestranstiev.

Námestie SNP v centre Bratislavy potom od pondelka 20. novembra žilo návalmi demonštrantov v réžii novodobých hrdinov z Jiráskovej.

Tu vznikne VPN - už zakrátko premenená na prvé demokratické politbyro a v susedstve oproti sa rozhostí centrum študentského hnutia ako pridružená výroba s distribúciou plagátov a verbovacie ústredie zásobujúce námestia novými vysokoškolskými dušami.

Kladkostroj "revolúcie"
Študentské hnutie bolo neodmysliteľnou súčasťou konštruujúceho sa kladkostroja tzv. revolúcie.

Ustupujúci blud o zabitom i nafúknuté fakty o zbitých poslucháčoch zdvihli v celom štáte vlnu nenávisti, k deťom sa pridávali rodičia, postupne išlo o vec všetkých.

Hnutie sa vyvesilo do organizačných pántov "Celoslovenského koordinačného štrajkového výboru študentov vysokých škôl" (ďalej KV), hoci prvé dni v jeho sídle v budove VŠVU sprevádzali ešte rozpaky, obavy a nervozita.

Revolucionárov vyplašila hliadka vtedajšej Verejnej bezpečnosti, aj keď príslušníci si tam prišli len po "propagačné materiály".

Postupne však bolo jasné, že nijaká slovenská Vendée ani gilotíny sa konať nebudú. Na Jiráskovej sa rozdávali trikolóry, po ktoré si tam čoraz smelšie húfne chodili noví bojovníci.

Obe hniezda - seniorskú centrálu i juniorskú pobočku - obliehali skupiny nových nadšencov i starých trpiteľov, ktorých boom nastal začiatkom decembra, po zrušení ústavného článku o vedúcej úlohe strany vo vtedajšom federálnom parlamente. Prichádzali tam kňazi, študenti teológie aj marxizmu a ich učitelia.

Mnohí si Jiráskovu pomýlili s krčmou, keď sa tam snažili roztrhať svoje stranícke knižky.

Jiráskova sa stala bútľavou vŕbou dávnych i nedávnych krívd, dobrovoľným očistcom, dezinsekčným zariadením na politické odvšivavenie, prezliekarňou politických kabátov a úradom Najvyššieho prievozníka do nových mocenských štruktúr.

Staré maniere nových tvárí
Čoraz ťažšie bolo dobyť sa priamo ku Kňažkovi či Budajovi, pohrúžených do onakvejšej misie - organizovať denné bakchanálie demokracie na Námestí SNP a predovšetkým rozhodovať, koho vyhlásenie prečítajú a komu sa pošťastí dostať sa na piedestál nežnorevolučnej tribúny.

Jiráskova mala totiž pod kuratelou nielen kádrovanie tribúny, ale aj cenzúru príspevkov. Najmä však bolo treba vyrábať heslá.

"Ak by si mal občan v súkromí citovať heslá, sám pred sebou by sa zahanbil a neveril by, že to všetko mohol s nadšením a do zachrípnutia vrieskať," pozastavuje sa Mináč.

Populárne bolo najmä Dolu s nymy! a Njé sme ako ony! Ale skutočne neboli? Postupne si protagonisti tribún osvojovali maniere papalášov, ktorým dav odštrngal kľúčikmi. Už onedlho Jiráskovu opantá prvá nežná podlosť - vypudenie Jána Budaja.

"Odstránili ho nie preto, že by proti nemu niečo našli: našli niečo proti nemu, aby ho mohli odstrániť," píše Mináč o politickej poprave smutného a odvtedy ešte viac zakomplexovaného Janka.

Druhým podfukom bol Mikloško ako trójsky kôň KDH vo VPN, ďalej sa už podlosti nebudú rátať.

Nehovoriac o ekonomických, povedané dnešným jazykom, pochybeniach. Nie, vtedy sa ešte Langošova polovička nešpacírovala po Prahe s miliónmi v kabelke, ešte nehodili kocky v privatizačnej ruvačke o nesmierny majetok štátu.

Financovanie Jiráskovej však bolo zaujímavé. Kasu tvorili igelitové vrecká peňazí zozbieraných na námestiach a prinesených priamo do centrál.

Pripomínalo to staré krčmárske truhlice, odkiaľ sa na revolučné aktivity vyplácalo bez registračných pokladní aj bez podpisu, priamo na ruku.

ZMENA mimo scenára
Po takýto grant si prišli aj študenti žurnalistiky, ktorí sa na Jiráskovej ocitli takpovediac mimo scenára. A boli vyslyšaní. Založili vlastné noviny - študentskú ZMENU, ktorá sprvoti vychádzala vo forme letákov.

Už po niekoľkých číslach však narazili na cenzúru KV, ktorý sa promptne pasoval do pozície akéhosi novodobého ÚV SZM a vyplašene reagoval na kratučký a nevinný príspevok redaktora Vladimíra Mohoritu.

"Urbánek, pouč sa od Krenza," glosoval udalosti pri výmene moci vo vedeniach komunistických strán vtedajšej ČSSR a NDR, čím sa podľa KV dopustil "paralely".

Redakciu poctil návštevou vtedy rozrušený a dnes nebohý člen KV Sveťo Bombík, ktorý nariadil celý náklad na nádvorí VŠVU "spáliť tak, aby z ohňa nestúpal dym". Novodobí komsomolci sa zrejme nazdávali, že pre nich okrem legislatívnych zákonov neplatia ani prírodné.

Napriek tomu hŕstka poslucháčov novinárstva dosiahla niečo, čo sa nepodarilo ich predchodcom od roku 1948 - začať oficiálne vydávať nezávislé noviny vo vlastnej správe a s vlastnou distribúciou.

Po kritike vtedy všemožnej VPN sa rýchlo dostali do nemilosti vtedajšieho čerstvého rektora Univerzity Komenského Miroslava Kusého aj prodekana FF UK a nesmierneho demokrata Valéra Mikulu.

Redakcia, ktorá sa z VŠMU a VŠVU presťahovala do UK, sa tak musela porúčať z alma mater, ale mocným tohto sveta pri odhaľovaní pozadia novembrových nežností ležala ešte roky v žalúdku.

Preto keď sa v najbližších dňoch rozozvučia salvy a rozsvietia siene slávy s pompéznou pripomienkou 25. výročia novembrových udalostí, v zápalistých prejavoch zmienku o ZMENE nečakajte.

Ani o zabitom Šmídovi, ani o Mináčovi. V lepšom prípade sa dozviete o konšpiračných teóriách, čo je univerzálne zaklínadlo nezvratných a pravdivých faktov.

Naopak, rôzni Kusí, Mikulovia, Leškovia, Hríbovia i Schutzovia nám budú s vážnou tvárou tvrdiť, že v štáte, kde politická polícia vedela o každej tínedžerskej garážovej kapele, deti spontánne zvrhli vládu, že boli hýbateľmi dejín. "Všetko akoby aj bolo, ale bolo len akoby," tvrdil Mináč.

Fotografie:
Predseda Slovenskej národnej rady Rudolf Schuster (vľavo) na stretnutí 11. decembra 1989 v sídle Koordinačného výboru občianskej iniciatívy Verejnosť proti násiliu na Jiráskovej ulici v Bratislave, kde sa stretol s predstaviteľmi iniciatívy a novinármi: zľava Milan Kňažko, Ladislav Snopko, Juraj Záriš a Fedor Gál.