kult predkov
jedna z najstarších foriem náboženského kultu, založená na uctievaní duchov a duší významných predstaviteľov rodu alebo kmeňa (náčelníci, čarodejníci, otcovia či matky rodu). Je spojený s vierou v existenciu záhrobia a posmrtného života. Pocta mŕtvemu po smrti istým spôsobom zodpovedá jeho postaveniu zaživa. Uctievanie mŕtvych predkov a viera v ich nadprirodzené schopnosti (manizmus) boli rozšírené v najrozličnejších kultúrach; u Slovanov majú indoeurópske črty. Stopy kultu predkov sú v tradičnej kultúre Slovenska prítomné vo svedomitom vykonávaní predpísaného pohrebného obradu, aby sa dosiahla úplná spokojnosť a stav vyrovnanosti mŕtveho, v obradových úkonoch spojených s domom a jeho časťami (pec, prah, kultový kút), s ohňom, sadzami a spaľovaním rozličných predmetov ako obetí predkom. Jeho súčasťou je vykonávanie početných obradov na počesť mŕtveho v individuálnych a výročných spomienkových dňoch a odráža sa i v rodinných a kalendárnych obyčajoch (pri štedrovečernom stole sa nechávalo miesto pre zomretých predkov a podobne).
jedlo pre zomretých
jedlá a nápoje, ktoré sa voľne alebo v nádobách vkladali do hrobu pri pohrebe, alebo sa v určený čas prichystali pre dušu mŕtveho v dome či na hrobe. Súviseli s pretrvávaním predkresťanskej viery v posmrtný život duše, v potrebu pravidelného kŕmenia a napájania mŕtveho či jeho duše; ich výskyt v hroboch dokázali archeologické nálezy datované do stredoveku. U Slovanov sa konávala na hrobe spoločná hostina spojená s obeťami zvierat. Ohlasy tohto javu obsahuje aj etnografický materiál zo Slovenska. Verilo sa, že mŕtvy sa príde posilniť v prvé tri noci po pohrebe, na Štedrý večer alebo Troch kráľov. Pripravoval sa preňho na stôl chlieb, voda a podobne. Mladšou formou je predstava o nehmotnej duši, ktorá sa v určený čas posilní vodou a po stole rozsypanou múkou a zanechá v nej stopy svojej prítomnosti blahodarne vplývajúcej na hospodársku prosperitu. V niektorých oblastiach (okolie Trnavy) sa rodina mŕtveho na siedmy, deviaty alebo štrnásty deň zišla na posedenie spojené s obradným pohostením, alebo sa v týchto termínoch podával obed pre žobrákov (okolie Trnavy).
obetiny
odborné pomenovanie predmetov, ktoré sa dávali ako obete nadprirodzeným silám a bytostiam, alebo ich symbolom. Vyjadrovali kultový vzťah: prosbu o splnenie a vďaku za dosiahnutie cieľa, ale i prosbu o uzmierenie. Pri rodinných, výročných, pracovných a iných príležitostiach sa dávali démonom, mŕtvym, zvieratám, stromom, vode, zemi (na západnom Slovensku odlievanie niekoľkých kvapiek vína z pohára na zem pred napitím sa), ohňu (v okolí Pukanca zvyk hodiť do ohňa štipku z každého jedla, na Horehroní kúsok cesta, podpalok, pred pečením chleba, inde trochu múky) i vetru (na juhozápadnom Slovensku pri silnom víchre vyhodili do povetria hrsť múky, aby ho utíšili). Boli súčasťou rôznych liečebných praktík: pri studničkách s liečivou vodou nechávali chorí kusy plátna alebo košele; na miesto, kde epileptik dostal prvý záchvat, kládli vajíčko. Pevnou súčasťou obradných hostín boli pôvodne obetné pokrmy: počas fašiangov bravčové mäso a pečivo, na svadbe, krstinách či kare hydina, počas zimného slnovratu pečivo. Vplyvom kresťanstva sú v slovenskej tradičnej kultúre obetinami i kňazom posvätené predmety - voskové sviece, potraviny a prúty, ale i účasť na kresťanských púťach.
kar
pohrebná hostina. V tradičných vidieckych spoločenstvách na Slovensku sa kar usporiadal po pohrebe v dome zosnulého pre smútočných hostí. Pohostenie na kare bývalo často len symbolické. Stačilo podať chlieb a pálenku. Jedenie chleba na kare bolo typické najmä v oblastiach horského a podhorského charakteru, kde bol vzácnou potravinou. Na kare sa chlieb nesmel krájať, iba lámať. V prosperujúcich, nížinných oblastiach Slovenska sa na kare zvyklo podávať ku chlebu údené mäso, klobásy alebo slanina. V oblasti západného a východného Slovenska sa jedli i koláče alebo iné pečivo. Podobne, ako na tradičných svadobných hostinách, aj na kare sa konzumovali mliečne výrobky, napríklad tvaroh alebo bryndza. Bohatšie pohrebné hostiny sa poriadali keď zomrel mladý človek. Vtedy sa podávali jedlá ako na svadobnej hostine. K tradičným prvkom na kare patrilo podávanie alkoholických nápojov, najmä pálenky (hrobová, karová pálenka) a vína, ktorými si pozostalí pripíjali na pamiatku zosnulého. Na východnom Slovensku, najmä u obyvateľstva pravoslávneho vyznania bolo zvykom poriadať pohrebnú hostinu priamo na cintoríne, na hrobe. Hostina sa na hrobe robila aj po niekoľkých týždňoch, prípadne mesiacoch od úmrtia a počas sviatkov Veľkej noci. Podľa ľudovej viery sa tým zabraňovalo neželanému návratu duše zosnulého. Z toho istého dôvodu bolo v niektorých lokalitách zvykom, že sa od úmrtia až do pohrebu v dome zosnulého nevarilo a jedlo na kar sa pripravilo u susedov, pričom sa dbalo na to, aby každé jedlo malo nejakú chybu a duša zosnulého nemala chuť sa kvôli jedlu vracať. Etnografické záznamy dokumentujú, že na Slovensku pretrvali až do 20. storočia aj zvyky obetovať na kare jedlo alebo nápoj duši zosnulého. Pohárik s pálenkou sa položil za okno a nechal sa tam tri dni, aby si zosnulý mohol z neho upíjať alebo v deň pohrebu sa nechal na stole kus chleba a pohárik pálenky, pretože ľudia verili, že sa zosnulý vráti poďakovať za pohreb.
V druhej polovici 20. storočia sa tradičný charakter karov začal postupne meniť. Kary, podobne, ako svadobné hostiny sa poriadajú mimo domu, v rôznych pohostinských zariadeniach, kde sa podávajú pre smútočných hostí náročnejšie jedlá.
jedna z najstarších foriem náboženského kultu, založená na uctievaní duchov a duší významných predstaviteľov rodu alebo kmeňa (náčelníci, čarodejníci, otcovia či matky rodu). Je spojený s vierou v existenciu záhrobia a posmrtného života. Pocta mŕtvemu po smrti istým spôsobom zodpovedá jeho postaveniu zaživa. Uctievanie mŕtvych predkov a viera v ich nadprirodzené schopnosti (manizmus) boli rozšírené v najrozličnejších kultúrach; u Slovanov majú indoeurópske črty. Stopy kultu predkov sú v tradičnej kultúre Slovenska prítomné vo svedomitom vykonávaní predpísaného pohrebného obradu, aby sa dosiahla úplná spokojnosť a stav vyrovnanosti mŕtveho, v obradových úkonoch spojených s domom a jeho časťami (pec, prah, kultový kút), s ohňom, sadzami a spaľovaním rozličných predmetov ako obetí predkom. Jeho súčasťou je vykonávanie početných obradov na počesť mŕtveho v individuálnych a výročných spomienkových dňoch a odráža sa i v rodinných a kalendárnych obyčajoch (pri štedrovečernom stole sa nechávalo miesto pre zomretých predkov a podobne).
jedlo pre zomretých
jedlá a nápoje, ktoré sa voľne alebo v nádobách vkladali do hrobu pri pohrebe, alebo sa v určený čas prichystali pre dušu mŕtveho v dome či na hrobe. Súviseli s pretrvávaním predkresťanskej viery v posmrtný život duše, v potrebu pravidelného kŕmenia a napájania mŕtveho či jeho duše; ich výskyt v hroboch dokázali archeologické nálezy datované do stredoveku. U Slovanov sa konávala na hrobe spoločná hostina spojená s obeťami zvierat. Ohlasy tohto javu obsahuje aj etnografický materiál zo Slovenska. Verilo sa, že mŕtvy sa príde posilniť v prvé tri noci po pohrebe, na Štedrý večer alebo Troch kráľov. Pripravoval sa preňho na stôl chlieb, voda a podobne. Mladšou formou je predstava o nehmotnej duši, ktorá sa v určený čas posilní vodou a po stole rozsypanou múkou a zanechá v nej stopy svojej prítomnosti blahodarne vplývajúcej na hospodársku prosperitu. V niektorých oblastiach (okolie Trnavy) sa rodina mŕtveho na siedmy, deviaty alebo štrnásty deň zišla na posedenie spojené s obradným pohostením, alebo sa v týchto termínoch podával obed pre žobrákov (okolie Trnavy).
obetiny
odborné pomenovanie predmetov, ktoré sa dávali ako obete nadprirodzeným silám a bytostiam, alebo ich symbolom. Vyjadrovali kultový vzťah: prosbu o splnenie a vďaku za dosiahnutie cieľa, ale i prosbu o uzmierenie. Pri rodinných, výročných, pracovných a iných príležitostiach sa dávali démonom, mŕtvym, zvieratám, stromom, vode, zemi (na západnom Slovensku odlievanie niekoľkých kvapiek vína z pohára na zem pred napitím sa), ohňu (v okolí Pukanca zvyk hodiť do ohňa štipku z každého jedla, na Horehroní kúsok cesta, podpalok, pred pečením chleba, inde trochu múky) i vetru (na juhozápadnom Slovensku pri silnom víchre vyhodili do povetria hrsť múky, aby ho utíšili). Boli súčasťou rôznych liečebných praktík: pri studničkách s liečivou vodou nechávali chorí kusy plátna alebo košele; na miesto, kde epileptik dostal prvý záchvat, kládli vajíčko. Pevnou súčasťou obradných hostín boli pôvodne obetné pokrmy: počas fašiangov bravčové mäso a pečivo, na svadbe, krstinách či kare hydina, počas zimného slnovratu pečivo. Vplyvom kresťanstva sú v slovenskej tradičnej kultúre obetinami i kňazom posvätené predmety - voskové sviece, potraviny a prúty, ale i účasť na kresťanských púťach.
kar
pohrebná hostina. V tradičných vidieckych spoločenstvách na Slovensku sa kar usporiadal po pohrebe v dome zosnulého pre smútočných hostí. Pohostenie na kare bývalo často len symbolické. Stačilo podať chlieb a pálenku. Jedenie chleba na kare bolo typické najmä v oblastiach horského a podhorského charakteru, kde bol vzácnou potravinou. Na kare sa chlieb nesmel krájať, iba lámať. V prosperujúcich, nížinných oblastiach Slovenska sa na kare zvyklo podávať ku chlebu údené mäso, klobásy alebo slanina. V oblasti západného a východného Slovenska sa jedli i koláče alebo iné pečivo. Podobne, ako na tradičných svadobných hostinách, aj na kare sa konzumovali mliečne výrobky, napríklad tvaroh alebo bryndza. Bohatšie pohrebné hostiny sa poriadali keď zomrel mladý človek. Vtedy sa podávali jedlá ako na svadobnej hostine. K tradičným prvkom na kare patrilo podávanie alkoholických nápojov, najmä pálenky (hrobová, karová pálenka) a vína, ktorými si pozostalí pripíjali na pamiatku zosnulého. Na východnom Slovensku, najmä u obyvateľstva pravoslávneho vyznania bolo zvykom poriadať pohrebnú hostinu priamo na cintoríne, na hrobe. Hostina sa na hrobe robila aj po niekoľkých týždňoch, prípadne mesiacoch od úmrtia a počas sviatkov Veľkej noci. Podľa ľudovej viery sa tým zabraňovalo neželanému návratu duše zosnulého. Z toho istého dôvodu bolo v niektorých lokalitách zvykom, že sa od úmrtia až do pohrebu v dome zosnulého nevarilo a jedlo na kar sa pripravilo u susedov, pričom sa dbalo na to, aby každé jedlo malo nejakú chybu a duša zosnulého nemala chuť sa kvôli jedlu vracať. Etnografické záznamy dokumentujú, že na Slovensku pretrvali až do 20. storočia aj zvyky obetovať na kare jedlo alebo nápoj duši zosnulého. Pohárik s pálenkou sa položil za okno a nechal sa tam tri dni, aby si zosnulý mohol z neho upíjať alebo v deň pohrebu sa nechal na stole kus chleba a pohárik pálenky, pretože ľudia verili, že sa zosnulý vráti poďakovať za pohreb.
V druhej polovici 20. storočia sa tradičný charakter karov začal postupne meniť. Kary, podobne, ako svadobné hostiny sa poriadajú mimo domu, v rôznych pohostinských zariadeniach, kde sa podávajú pre smútočných hostí náročnejšie jedlá.
www.ludovakultura.sk/