Politik s maskou serióznosti

V poslednom čase, najmä v súvislosti s kauzou Gorila, sa konečne začalo hovoriť o politikovi, ktorého život a práca boli pre médiá tabu. Mohli by sme povedať, že bolo až podozrivé, že v čase všemocného bulváru a senzácií si tohto mocného a najvplyvnejšieho politika z SDKÚ nikto nevšímal.

Nikto si nevšimol ani najmenšiu chybičku na tomto robotovi, ktorý nemal srdce a neprejavoval ani minimum emócií. Muž s kamennou tvárou a maskou serióznosti bez mihnutia oka chladnokrvne dával voľný priestor zdieračským bankám a nadnárodným spoločnostiam, aby mohli zdierať slovenský národ.

Ivan Mikloš sa stal nočnou morou strednej vrstvy a všetkých ľudí, ktorí pracujú a žijú z jedných najnižších platov v krajinách Európskej únie. Ľahkomyseľne sa vždy postavil na stranu monopolov a zdražovanie cien plynu a elektrickej energie dokázal obhájiť naoko serióznymi a vedeckými argumentmi. Protiľudové a antisociálne opatrenia dokázal zaobaliť do šatu makroekonomickej teórie. Úmyselne argumentoval stroho odbornými faktami z makroekonómie, ktorým väčšina laickej verejnosti nemohla rozumieť. Takto prezentované fakty so šmrncom serióznej odbornosti a vedeckosti boli prezentované ako jedinečné spôsoby riešenia ekonomických problémov Slovenskej republiky. S pomocou manipulovaných médií si vybudoval imidž jediného ekonomického experta, bez ktorého by hospodárstvo Slovenskej republiky skolabovalo. Zaujímavé boli aj diskusné relácie s týmto politikom a ekonomickým "expertom". S určitou dávkou aristokratickej nadutosti a s monopolom na jediné správne riešenia dokázal degradovať svojich protivníkov. V poslednom čase mu ale dochádzali argumenty a aj trpezlivosť. Postupne prechádzal k detinským argumentom typu : "Opýtajte sa Fica!" To už asi tušil, že fakty zo spisu Gorila sa dostali na svetlo sveta a imidž seriózneho politika s kamennou tvárou mu asi dlho nevydrží.

Jeho osobný život bol zámerne tabuizovaný a veľmi sa ponášal na život politika Galoviča z Mňačkovho románu Ako chutí moc. Aj Mikloš vystupoval podobne ako Galovič seriózne, s kamennou tvárou, bez škandálov, s maximálnou utajenosťou súkromia. Takpovediac si vybudoval povesť ničím nezaujímavého politika, ktorý nemá milenky, je slušný, má kultivovaný prejav. Svojou stereotypnosťou až fádnosťou dokázal odrážať záujem médií a žil utajeným spôsobom života. Skutočne podozrivé. Vyhýbali sa mu humoristi a robiť si žartíky z jeho osobnosti bolo nevhodné. Keď sa pomýlil pri zostavovaní štátneho rozpočtu o niekoľko miliárd korún, médiá to nechali takmer bez povšimnutia. Iný politik by na to doplatil svojou hlavou a mal by to na slovenskej politickej scéne zrátané. Miklošovi sa nič nestalo. Vo funkcii zostal ďalej a doplatili na to jednoduchí ľudia, ktorí jeho faux pas museli vyrovnať z rodinných rozpočtov. Ak niekedy spoločensky žil, zúčastňoval sa snobských bálov v plesovej sezóne. Tu sa tváril seriózne ako nejaký poloboh. Vždy uhladený, naoko seriózny, galantný. Laicky povedané, typický suchár bez zmyslu pre humor. Dokonca ani v zábavných reláciách typu Večery Milana Markoviča nebol schopný sa odľahčiť. Vždy si strážil svoju kamennú tvár bez emócií. Poukazoval na iných, ale sám patrí medzi najbohatších mužov Slovenska. Ani tu sa o jeho majetok médiá nezaujímali. Kým majetkové pomery Vladimíra Mečiara či Jána Slotu médiá rozoberali až do podrobností a takmer pomaly každý vedel, čo uvedení politici vlastnia, o Miklošovi

médiá mlčali. Tváril sa, akoby patril k najchudobnejším politikom a na pripomienky o jeho majetkových pomeroch reagoval trestnými oznámeniami.

Konečne však nastala doba, keď si musí tento elegán a aristokrat s maskou serióznosti a odbornosti priznať svoje chyby a opustiť politickú scénu Slovenskej republiky. Vývoj na politickej scéne ukázal, že od roku 1998 sú ľudia s maskou elegantnosti a serióznosti oveľa viac nebezpečnejší a zákernejší ako prostorekí a expresívni politici, ktorí sa stávajú stredobodom záujmu médií. Doba Ivana Mikloša sa končí a Slovensko je šťastné, že už tento politik nebude sadomasochistickými opatreniami ničiť životy pracujúcich ľudí v našej krajine.

humor: