Parížsky denník Le Monde objavil v Košiciach „najväčšie geto v Európe“

Redaktorka Elise Vincentová tu v lete zdvihla trikolóru a v štýle revolucionárov z roku 1789 Bastilu prišla povaliť "protirómsky múr". V rozsiahlom článku označila sídlisko za najväčšie geto v Európe.

Hlavou proti múru
"Stena v tamojšej mestskej časti Západ bráni Rómom v prechode cez sídlisko," vyťahuje autorka prvú zásadnú krivdu. "Otázkou je, či tento škaredý múr je skutočne protirómskym," zamýšľa sa v reportáži a vzápätí si odpovedá: "Záznamy o územnom plánovaní mesta tento názor posilňujú."

Magistrát totiž múr, ktorý spontánne a v zúfalstve postavili frustrovaní obyvatelia okolitých štvrtí, dodatočne legalizoval. Ba čo viac, "ani výzvy na zbúranie múru zo strany Bruselu na postoji mesta nič nezmenili", žasne Vincentová nad neposlušnosťou slovenskej samosprávy.

Vzápätí farbisto vykresľuje situáciu za múrom, demokraticky opomínajúc niektoré otázky: "Polovica okien zmizla" (sama? - pozn. autora), "múry sú čierne od požiarov" (samovznietenie?), "odpadky niekde dosahujú výšku prvého poschodia", (sopečná erupcia?), čo spôsobuje nedýchateľný zápach, dodáva novinárka, všímajúc si aj zápach ekonomický: "Mnoho rómskych rodín je zadlžených a neznášanlivosť proti nim rastie."

Nato sa pohoršuje nad nezodpovednosťou bielych: "Nerómske obyvateľstvo sa postupne odsťahovalo a zanechalo za sebou celé rómske triedy."

Autorka napokon privádza francúzskych čitateľov k záveru: "Košický múr odráža to, že na Slovensku vyhrala v tejto otázke mrzutosť a povzdychy."

Reportáž sa končí dojímavým pohľadom na múr: "Na betónové dosky, brániace prístupu do štvrte Západ, raz prišla jedna malá anonymná ruka napísať veľkými bielymi písmenami PREPÁČTE." Takže francúzskej žurnalistke je zrejmé, kto sa má komu ospravedlňovať.

Rómovia vlastniaci mobily majú čísla ľudskoprávnych mimovládiek zväčša uložené v adresároch rýchlej voľby. Pokojne by si ich mohli doplniť kontaktom na Le Monde. Galský kohút by spoľahlivo zakikiríkal.

"Segregovaná pospolitosť"
Ale ešte predtým by sa mohol rozhliadnuť po vlastnom smetisku. Rovnako ako Vincentová by sa mohla začudovať, prečo "celým triedam detí" nevie pomôcť samotný demokratický Brusel inak ako brožúrkami a podporou rôznych ľudskoprávnych organizácií.

Napríklad, prečo túto "segregovanú pospolitosť" nepozve včleniť sa - ak to už nevedia ponúknuť nezodpovedné slovenské úrady - priamo do európskej spoločnosti, priamo do srdca EÚ - Bruselu, či do samotného Francúzska.

Naopak, prečo Rómov do tohto raja zavítavších okamžite zavracajú ako lačné zvieratá, nebezpečné pre poslušné ovečky v európskom košiari, a na vlastné náklady pošlú prvým lietadlom späť do rodných "get".

Veď pravým multikulturalizmom by mohli nasiaknuť práve v mešitami posiatom Francúzsku, kde sa v rôznych getách "vykreovalo" takmer päť miliónov moslimov, ktorí tvoria asi osem percent populácie, a kde v niektorých mestách medzi mladými prevyšuje ich pomer šesťdesiat percent.

Konflikty medzi domácimi a udomácnenými "Francúzmi" ročne vyšľahnú do plameňov, v ktorých zhoria tisíce životov, desaťtisíce áut a na ruiny sa zmenia stovky budov.

Zdá sa, že Le Monde sa v súvislosti s rasovou segregáciou a integráciou má priamo pod nosom nad čím rozvášňovať. Najnovšie sa však vychytil ponúkať multikulturalizmus do Košíc a hodnotiť situáciu s nesmiernou zasvätenosťou.

Mimochodom, erudovanosť francúzskych novinárov v zahraničí si všimol už ruský spisovateľ Alexander Solženicyn.

V románe V kruhu prvom opisoval celonočné zatýkanie tisícov nešťastníkov, pre kamufláž prevážaných v zásobovacích vozidlách s nápisom "mäso", ktoré sa ráno vyrojili na moskovských uliciach.

Solženicyn končí dramatický román postrehom novinára z Le Monde: "Takých áut som tu videl neúrekom. Treba uznať, že zásobovanie v Moskve funguje skvele."