V posledných rokoch intenzívne narastá a silnie mediálne pripomínanie židovských obetí nemeckého "Endlösungu" t.j. riešenia židovskej otázky počas 2. svetovej vojny, pre ktorý sa od 60. rokov minulého storočia používa ako univerzálny slogan starogrécke označenie zápalnej obete holokaust. Toto pripomínanie je oprávnené a pochopiteľné, lebo na svoje obete sa nemá zabúdať a dobrá historická pamäť je jednou zo základných podmienok na prežitie každého národa. O to neprijateľnejšie a nebezpečnejšie je hlboké mlčanie o slovanských obetiach 2. svetovej vojny a o oveľa väčšom slovanskom holokauste! V uvedenej vojne, ktorá stála celkovo 50 miliónov obetí na celom svete, stratila napríklad Veľká Británia 370 000 obyvateľov, USA 300 000 obyvateľov a Nemecko ako hlavný agresor 13 miliónov obyvateľov.
Slovanské národy mali však zo všetkých bojujúcich národov najväčšie straty na ľudských životoch, pričom z desiatich padlých nemeckých vojakov, osem našlo svoj hrob na východnom fronte. Zahynulo pritom vyše 8 miliónov občanov Poľska a bývalej Juhoslávie a vyše 27 miliónov Rusov, Ukrajincov a Bielorusov. Na Ukrajine, v Bielorusku a Rusku zničili nemeckí fašisti 1 700 miest, 70 000 dedín (z toho napríklad 186 bieloruských dedín bolo spálených do tla aj s ich obyvateľmi), mesto Minsk bolo zničené na 96 percent a boli zavraždené 3 milióny Bielorusov - každý štvrtý občan štátu.
Po druhom víťazstve NSDAP v parlamentných voľbách sa Adolf Hitler stal 30.1.1933 ríšskym kancelárom Nemecka a takmer ihneď sa odohrali dva nevídané zázraky: okamžite boli k dispozícii miliardy domácich i zahraničných mariek na bleskové oživenie hospodárstva, na nevídané zbrojenie i na okamžitú stabilizáciu nacistického režimu a štátu a priamo pred očami víťazných a mnohonásobne silnejších západných spojencov nacistické Nemecko okamžite začalo likvidovať všetky svoje záväzky a povinnosti z Versaillskej mierovej zmluvy. A hoci západní Spojenci mali podľa mierovej zmluvy právo i povinnosť zasiahnuť (a mali na to aj všetky vojenské, ekonomické a politické sily!), bez akéhokoľvek zásahu tolerovali nacistickému Nemecku takéto brutálne porušenia mierových podmienok a vymedzení: úplné zastavenie splácania vojnových reparácií (17.2.1933), uzákonenie koncentračných táborov pre komunistov, sociálnych demokratov a odborárov (28.2.1933), zbavene ríšskeho snemu legislatívnych právomocí (19.10.1933), pripojenie Sárska k Nemecku (13.1.1934), obnovenie všeobecnej brannej povinnosti (16.3.1934), neobmedzené budovanie armády a vojenského letectva a mohutný rozmach zbrojárskeho priemyslu (1934), vojenské obsadenie demilitarizovaného Porýnska (7.3.1936) a násilné pripojenie Rakúska k Nemecku (12.3.1938).
Ako sa to mohlo stať? Nuž tak, že nemeckí nacisti dostávali mohutnú finančnú podporu nielen od domáceho i zahraničného veľkokapitálu, ale mali aj veľkú zahraničnú politickú podporu "demokratov" pod zámienkou "boja proti boľševizmu" (napríklad anglický kráľ Eduard VIII., americký diplomat Allan Dulles, britský premiér Neville Chamberlain, atď., atď.). Bolo to logické. Adolf Hitler totiž už vo svojej Druhej knihe (Zweites Buch) z roku 1926 vyhlásil: "Rusko je hlavným cieľom nemeckej politiky v zmysle perspektívneho získania životného priestoru pre nemecký národ (Lebensraum). Hlavným problémom perspektívneho rastu a rozvoja nemeckého národa je dostatok Lebensraumu a ten sa dá získať iba dobytím území na Východe a ich osídlením Nemcami. Aj slovanské územia, bohaté na surovinové a prírodné zdroje, ktoré nemecký národ potrebuje na svoj ekonomický rozvoj, ležia na východ od Nemeckej ríše a musia byť dobyté - s perspektívou až po Kaukaz a Kaspické jazero." Tieto zámery zopakoval Hitler znova už na tretí deň po svojom nástupe do funkcie ríšskeho kancelára vo svojom prvom prejave k veliteľom nemeckej armády 3. februára 1933: "Zahraničnopolitickým cieľom Nemecka je získanie životného priestoru na Východe a bezohľadné ponemčenie tamojšieho obyvateľstva".
Uvedené hlavné zahraničnopolitické ciele nacistického Nemecka zrejme vôbec neboli v rozpore so záujmami vtedajších politických predstaviteľov demokratického Francúzska a Veľkej Británie - tak, ako nie sú zrejme s nimi v rozpore ani ciele terajších "nadnárodných globalizátorov" strednej a východnej Európy. A tak premiér Veľkej Británie Neville Chamberlain, namiesto ráznych opatrení proti nemeckej rozpínavosti, vyhlásil 28.5.1937 voči nacistickému Nemecku "plán mieru a vyrovnania" (Appeacement policy) a 15.9.1938 v Bertechsgadene a potom opakovane v dňoch 22. - 24. 9.1938 v Bad Godesbergu viedol tajné dohovory s Hitlerom, ktorých výsledkom bola Mníchovská dohoda z 29. 9.1938, znemožňujúca Československu akúkoľvek sebaobranu a umožňujúca Hitlerovi začať jeho Drang nach Osten. Za vidinu porážky sovietskeho komunizmu boli západní "demokrati" ochotní zaplatiť nacistickému Nemecku slovanskými územiami a životmi! Potom je už len logické, že po mníchovskom diktáte proti Československu uzavrelo Francúzsko s Nemeckom 6. 12.1938 Pakt o neútočení! A je rovnako logické, že na nemecký vojenský vpád do Poľska 1. 9.1939 reagovali západní Spojenci len "vojnou po sediačky", čiže vojenským ničnerobením (Sitzkrieg). Pravda, tento ich Sitzkrieg potom ukončil nacistický Wehrmacht ráznym vpádom do Francúzska a jeho vojenskou porážkou.
Vo svetle uvedených exaktných skutočností je dnešné západné mlčanie o obrovských obetiach slovanských národov iba primitívnym maskovaním západnej podpory a nasmerovania nacistického Nemecka do agresie proti Slovanom v 2. svetovej vojne, čiže priamej podpory nacistického holokaustu slovanských národov zo strany západných "demokratických"štátov. Toto mlčanie je však aj priamym varovným signálom, že nacizmus nemusí prebiehať vždy len pod symbolom hákového kríža a že ďalší chystaný holokaust slovanských národov môže prebehnúť aj pod hviezdami či hviezdičkami. Na túto skutočnosť by sme nikdy nemali zabúdať!
http://voltaire.netkosice.sk/index2.html
Slovanské národy mali však zo všetkých bojujúcich národov najväčšie straty na ľudských životoch, pričom z desiatich padlých nemeckých vojakov, osem našlo svoj hrob na východnom fronte. Zahynulo pritom vyše 8 miliónov občanov Poľska a bývalej Juhoslávie a vyše 27 miliónov Rusov, Ukrajincov a Bielorusov. Na Ukrajine, v Bielorusku a Rusku zničili nemeckí fašisti 1 700 miest, 70 000 dedín (z toho napríklad 186 bieloruských dedín bolo spálených do tla aj s ich obyvateľmi), mesto Minsk bolo zničené na 96 percent a boli zavraždené 3 milióny Bielorusov - každý štvrtý občan štátu.
Po druhom víťazstve NSDAP v parlamentných voľbách sa Adolf Hitler stal 30.1.1933 ríšskym kancelárom Nemecka a takmer ihneď sa odohrali dva nevídané zázraky: okamžite boli k dispozícii miliardy domácich i zahraničných mariek na bleskové oživenie hospodárstva, na nevídané zbrojenie i na okamžitú stabilizáciu nacistického režimu a štátu a priamo pred očami víťazných a mnohonásobne silnejších západných spojencov nacistické Nemecko okamžite začalo likvidovať všetky svoje záväzky a povinnosti z Versaillskej mierovej zmluvy. A hoci západní Spojenci mali podľa mierovej zmluvy právo i povinnosť zasiahnuť (a mali na to aj všetky vojenské, ekonomické a politické sily!), bez akéhokoľvek zásahu tolerovali nacistickému Nemecku takéto brutálne porušenia mierových podmienok a vymedzení: úplné zastavenie splácania vojnových reparácií (17.2.1933), uzákonenie koncentračných táborov pre komunistov, sociálnych demokratov a odborárov (28.2.1933), zbavene ríšskeho snemu legislatívnych právomocí (19.10.1933), pripojenie Sárska k Nemecku (13.1.1934), obnovenie všeobecnej brannej povinnosti (16.3.1934), neobmedzené budovanie armády a vojenského letectva a mohutný rozmach zbrojárskeho priemyslu (1934), vojenské obsadenie demilitarizovaného Porýnska (7.3.1936) a násilné pripojenie Rakúska k Nemecku (12.3.1938).
Ako sa to mohlo stať? Nuž tak, že nemeckí nacisti dostávali mohutnú finančnú podporu nielen od domáceho i zahraničného veľkokapitálu, ale mali aj veľkú zahraničnú politickú podporu "demokratov" pod zámienkou "boja proti boľševizmu" (napríklad anglický kráľ Eduard VIII., americký diplomat Allan Dulles, britský premiér Neville Chamberlain, atď., atď.). Bolo to logické. Adolf Hitler totiž už vo svojej Druhej knihe (Zweites Buch) z roku 1926 vyhlásil: "Rusko je hlavným cieľom nemeckej politiky v zmysle perspektívneho získania životného priestoru pre nemecký národ (Lebensraum). Hlavným problémom perspektívneho rastu a rozvoja nemeckého národa je dostatok Lebensraumu a ten sa dá získať iba dobytím území na Východe a ich osídlením Nemcami. Aj slovanské územia, bohaté na surovinové a prírodné zdroje, ktoré nemecký národ potrebuje na svoj ekonomický rozvoj, ležia na východ od Nemeckej ríše a musia byť dobyté - s perspektívou až po Kaukaz a Kaspické jazero." Tieto zámery zopakoval Hitler znova už na tretí deň po svojom nástupe do funkcie ríšskeho kancelára vo svojom prvom prejave k veliteľom nemeckej armády 3. februára 1933: "Zahraničnopolitickým cieľom Nemecka je získanie životného priestoru na Východe a bezohľadné ponemčenie tamojšieho obyvateľstva".
Uvedené hlavné zahraničnopolitické ciele nacistického Nemecka zrejme vôbec neboli v rozpore so záujmami vtedajších politických predstaviteľov demokratického Francúzska a Veľkej Británie - tak, ako nie sú zrejme s nimi v rozpore ani ciele terajších "nadnárodných globalizátorov" strednej a východnej Európy. A tak premiér Veľkej Británie Neville Chamberlain, namiesto ráznych opatrení proti nemeckej rozpínavosti, vyhlásil 28.5.1937 voči nacistickému Nemecku "plán mieru a vyrovnania" (Appeacement policy) a 15.9.1938 v Bertechsgadene a potom opakovane v dňoch 22. - 24. 9.1938 v Bad Godesbergu viedol tajné dohovory s Hitlerom, ktorých výsledkom bola Mníchovská dohoda z 29. 9.1938, znemožňujúca Československu akúkoľvek sebaobranu a umožňujúca Hitlerovi začať jeho Drang nach Osten. Za vidinu porážky sovietskeho komunizmu boli západní "demokrati" ochotní zaplatiť nacistickému Nemecku slovanskými územiami a životmi! Potom je už len logické, že po mníchovskom diktáte proti Československu uzavrelo Francúzsko s Nemeckom 6. 12.1938 Pakt o neútočení! A je rovnako logické, že na nemecký vojenský vpád do Poľska 1. 9.1939 reagovali západní Spojenci len "vojnou po sediačky", čiže vojenským ničnerobením (Sitzkrieg). Pravda, tento ich Sitzkrieg potom ukončil nacistický Wehrmacht ráznym vpádom do Francúzska a jeho vojenskou porážkou.
Vo svetle uvedených exaktných skutočností je dnešné západné mlčanie o obrovských obetiach slovanských národov iba primitívnym maskovaním západnej podpory a nasmerovania nacistického Nemecka do agresie proti Slovanom v 2. svetovej vojne, čiže priamej podpory nacistického holokaustu slovanských národov zo strany západných "demokratických"štátov. Toto mlčanie je však aj priamym varovným signálom, že nacizmus nemusí prebiehať vždy len pod symbolom hákového kríža a že ďalší chystaný holokaust slovanských národov môže prebehnúť aj pod hviezdami či hviezdičkami. Na túto skutočnosť by sme nikdy nemali zabúdať!
http://voltaire.netkosice.sk/index2.html