Pôdne eldorádo

Slovensko pripomína paralyzovaného hraboša, ktorý strnulo hľadí do očí bruselskej zmije a čaká, čo urobí s jeho norou aj pôdou.

Uvádza sa to v razantnom vyhlásení SNS, ktorá bije na poplach: slovenská pôda sa môže trestuhodne lacno a úplne legálne dostať do rúk cudzincov.

Prvého mája sa totiž skončilo prechodné obdobie dohodnuté s EÚ a slovenskú pôdu môžu voľne kupovať aj zahraničné fyzické osoby.

Vláda sa teraz rýchlo snaží predísť katastrofe návrhom pôdneho zákona, ktorý predkladá NR SR na schválenie v zrýchlenom konaní, a ktorý má požiadavky na cudzích kupcov špecifikovať, ale s účinnosťou až od júna.

"Vláda pripustila, aby bolo na Slovensku mesačné pôdne eldorádo," uvádza sa vo vyhlásení, podpísanom prvým podpredsedom SNS Rafaelom Rafajom, ktorý návrhu kabinetu ďalej vyčíta: "Nepochopiteľné je paragrafové mlčanie o verejnom záujme k pôde ako legitímnemu prostriedku na zabezpečenie potrieb spoločnosti.

Úplne neprijateľná je zmena statusu a terminológie z ,poľnohospodárskej pôdy' na komerčne chápaný ,poľnohospodársky pozemok' ."

Lenže "pôda ako tovar je zakotvená už v prístupových dohodách SR a EÚ z roku 2004," bráni sa minister pôdohospodárstva Ľubomír Jahnátek.

Po pokútnom predaji strategických podnikov tak pred očami verejnosti po desiatich rokoch dozrievajú ďalšie plody ovocia "proslovenských" bojovníkov dzurindovsko-figeľovskej kamarily v Bruseli.

"Pôda patrí len a len národu, ktorý na nej tisíce rokov žije, tvorí buduje, a aj na nej umiera," pripomína Rafaj.

Ostáva veriť, že sa nenaplní ani hrozivé konštatovanie z jeho vyhlásenia: "Teraz môžeme len smutne konštatovať, že rozširovanie únie o strednú Európu bolo pre Západ biznisom storočia."

Podmienkou vstupu do únie však bolo otvorenie hospodárskeho priestoru.

Dôsledkom toho ako prvé skolabovali poľnohospodárske a potravinárske podniky, ktoré neboli schopné konkurovať dotovaným potravinovým prebytkom zo starých členských štátov.

Bez súhlasu občanov
Transformácia hospodárstva na podmienky EÚ priniesla postupné zatváranie všetkých významných textilných, sklárskych, elektrotechnických či obuvníckych fabrík.

V kolabujúcej ekonomike sme potom z našich daní museli zachraňovať slovenské banky, ktoré po ozdravení Dzurindova vláda rozdala za symbolickú korunu zahraničným finančným domom.

Vrcholom rabovačky bola "privatizácia"štátnej energetiky, telekomunikácií a plynovodu za smiešne ceny do rúk bohatých európskych investičných spoločností, po ktorej sme sa stali banánovou republikou v strede Európy.

Podmienkami spoločného hospodárskeho priestoru nám únia nadiktovala svoje ceny energií, potravín, tovarov aj služieb. Nadnárodné spoločnosti potom rýchlo využili nezamestnanosť a biedu ľudí.

Dali našim pracujúcim troj- až štvornásobne nižšie mzdy ako svojim zamestnancom v starých štátoch únie. Poučky "renomovaných" ekonómov o tom, že výška mzdy je odrazom produktivity práce, sa ukázali ako jalové.

Veď produktivita práce našich ľudí v pobočkách nadnárodných spoločností (či už sú to automobilky, obchodné reťazce, banky alebo potravinárske podniky) je často vyššia ako v zahraničných prevádzkach, platy sú však niekoľkonásobne nižšie.

Je jasné, že tieto prevažne európske nadnárodné spoločnosti našich ľudí mzdovo diskriminujú a okrádajú o oprávnený podiel na obrate. Vysoké zisky z našej lacnej práce si potom ulievajú domov.

Na pomoc bankrotujúcim štátom EÚ venovala vláda SR bez súhlasu občanov 660 miliónov eur z našich peňazí a zaviazala sa poskytnúť ešte ďalších 5,1miliardy eur na požiadanie.

Celková výška úverov, záruk a Slovenskom nakúpených dlhopisov vyplývajúcich z členstva v ECB, EFSF, EFSM a MMF (spojených so záchranou eurozóny) dnes predstavuje približne 13,5 miliardy eur, čo je záväzok na každého občana (aj dôchodcov či malé deti) vo výške takmer 3-tisíc eur.

Naše vklady, pôžičky a záruky únii už prevyšujú sumu, ktorú máme dostať na vyrovnávanie životnej úrovne z európskych fondov do roku 2020. Celková bilancia členstva v Európskej únii je teda pre nás už teraz nevýhodná.

Zdieranie pokračuje
Európskej únii to však nestačí. Od júla 2013 pracuje pod záštitou Európskej komisie pracovná skupina vedená Gertrudou Tumpel-Gugerellovou, ktorej úlohou je pripraviť projekt fondu na splácanie dlhov a tzv. eurobondov vrátane príslušných právnych ustanovení, finančnej architektúry a doplnkových rozpočtových rámcov.

Zovzájomnenie, t. j. prenesenie dlhov bankrotujúcich štátov na nás sa má zrealizovať podľa modelu Nemeckej hospodárskej rady odborníkov navrhujúcej prenesenie všetkých dlhov presahujúcich hodnotu 60 percent HDP do spoločného fondu.

Na jeho umorení sa budú podieľať všetky štáty EÚ, teda aj my. Inak povedané, na štáty, ktoré ako Slovensko zodpovedne hospodária, prenesie Brusel splácanie dlhov presahujúcich 60 percent HDP zo všetkých krajín EÚ.

Ak sa pozorne pozrieme na výšku dlhov jednotlivých štátov EÚ, zistíme, že Slováci tak budú zaviazaní splácať nielen štátne dlhy Grékov, Portugalcov či Írov, ktorým sme už poskytli desiatky miliárd nenávratných pôžičiek.

Z našich biednych platov budeme musieť splácať aj štátne dlhy bohatých Nemcov, Rakúšanov, Belgičanov, Holanďanov, Francúzov, Britov, Španielov, Talianov, ba aj Orbánových Maďarov!

Nehoráznosť, poviete si, musíme sa brániť! Ale ako, keď práve tí naši zástupcovia zo Smeru, KDH, SDKÚ aj SMK, ktorých si ľud zvolil, aby ho v Európskom parlamente zastupovali pri vážnych rozhodnutiach, hlasovaním o správe v decembri 2013 v Gualtieri vyzvali Európsku komisiu, aby nás podľa tohto návrhu začala zdierať.

Sami sa preto musíme zastať svojich práv! Prísť voliť a vlastným hlasovaním zastaviť pokračujúce okrádanie krajiny aj našich ľudí. Protestujme hlasovaním.