Na Ukrajine hrozí hlad - Koho a prečo podporil Lipšic na Ukrajine

7.februára 2014 usporiadalo vedenie NOVA tlačovú besedu, ktorá mala byť zasvätená návšteve troch predstaviteľov strany (Lipšic, Kollár, Droba) na Ukrajine, kde vyjadrili podporu ukrajinským opozičným silám.

Na začiatok zdôrazníme, že podporujeme právo ukrajinských občanov na vyjadrenie svojho nesúhlasu s krokmi vlády. Nejdem skúmať, kto použil, či nepoužil silu ako prvý. Taktiež nikto nespochybňuje dôvody pre demonštrácie. Je samozrejmé, že Janukovič "sprivatizoval" obrovskú časť ukrajinskej ekonomiky. Ale toto sa predsa už dlhodobo vie. Prečo sa to vytiahlo až teraz? Nepripomína vám to niekoho, kto na Slovensku zvykne ťahať von staré kauzy, o ktorých vždy veľmi dobre vedel a medializuje ich len účelovo, aby sa dostal k moci?

Chceli sme sa reálne pozrieť na tých, koho Lipšic podporil a preto sme sa spoločne s blogerom Adamom Keménym vybrali na Ukrajinu. Vďaka Adamovým kontaktom sa nám podarilo dostať sa až tam, kde by sa Lipšic v živote neodvážil. Boli sme priamo v "dave" radikálnych demonštrantov. Videli a počuli sme veci, nad ktorými ostával rozum stáť.

Protestné akcie na Ukrajine sa začali 21.novembra 2013, keď vedenie štátu pozastavilo prípravy pre podpis Asociačnej dohody s Európskou úniou. Strety radikálnych demonštrantov s políciou a príslušníkmi Vnútorných vojsk Ministerstva vnútra Ukrajiny sa začali od 19.januára 2014. V súčasnosti je výsledkom celého Majdanu, že tú REÁLNU a najväčšiu moc si získalo ukrajinské radikálne zoskupenie "Pravicový sektor".

Ide o neformálnu pravicovo-extrémistickú skupinu, ktorá spája aktivistov ukrajinských nacionalistických radikálnych organizácií. Stala sa známou vďaka krvavým stretom s jednotkami ministerstva vnútra a obsadzovaniu budov štátnych mocenských orgánov v mnohých ukrajinských regiónoch. Za lídra skupiny sa považuje Dmitrij Jaroš.

Je zaujímavé, že už od prvých dní trvania protestov sa prejavilo rozdelenie demonštrantov na hlavnú masu (tzv. nenásilných demonštrantov) a "Pravicový sektor", pre ktorý predstavuje Majdan len dôvod na začiatok "národnej revolúcie". Napriek tomu, že opoziční lídri sa snažili od radikálov dištancovať, práve "Pravicový sektor" predstavuje "jadro" Majdanu, plní ochranné funkcie. Lídri sektoru sa dlho držali v tieni, vysvetľuje sa to tým, že na začiatku predstavovala skupina umelé zjednotenie tých najrôznejších síl, medzi ktorými sú bežné násilné konflikty. Na Majdane ich spojili dva faktory - radikalizmus a podľa všetkého spoločné financovanie.

Práve títo militanti sa stali hlavnou silou pri útokoch na policajné kordóny vo vládnej štvrti Kyjeva 1.decembra 2013. 19.januára 2014 militanti z "Pravicového sektora" začali s pouličnými bojmi na ulici Gruševského a Európskeho námestia, keď sa pokúšali preraziť si cestu do vládnych budov a Najvyššej rady Ukrajiny.

V súčasnosti sa už "Pravicový sektor" prezentuje ako nezávislá verejno-politická sila. Súčasťou "Pravicového sektora" sú nasledovné organizácie.

Celý názov "Trizub Stepana Banderu". Organizácia vznikla v roku 1993 ako silové krídlo KUN (Kongres ukrajinských nacionalistov). V tom čase vznikalo veľa militarizovaných nacionalistických organizácií a Trizub bola jednou z nich. V podstate všetky sa vtedy na seba podobali - militaristická estetika, vášeň pre uniformu a pochodovanie ako aj nacionalistické heslá.

Revolučná a vlastenecká rétorika Trizubu plne vychádzali z historických reálií 40-50 rokov 20.storočia. Nehľadiac na získanie Ukrajinou nezávislosti v 90.rokoch, vládnuci režim (najprv prezident Kravčuk, neskôr Kučma) bol naďalej považovaný za "protinárodný". Neskôr sa rozšíril termín "vnútorná okupácia", ktorý dnes využívajú nielen radikálni nacionalisti, ale aj ich umiernení pravicoví "kolegovia". Podľa názoru prívržencov organizácie je nevyhnutné zvrhnúť okupantský režim počas národnej revolúcie a dosiahnuť vytvorenie štátu podľa praktík Stepana Banderu.

Dnešnú Ukrajinu aktivisti organizácie TRIZUB považujú za prechodnú etapu od štádia "moskovskej kolónie" k "národnému"štátu. V roku 1999 sa Trizub oddelila od Kongresu ukrajinských nacionalistov a začala fungovať ako samostatná organizácia na čele so samozvaným plukovníkom Dmitrijom Jarošom. Prezidentské voľby v roku 1999 podstatne naštrbili povesť Trizubu. Vtedy organizácia podporila Leonida Kučmu a motivovala to nevyhnutnosťou čeliť komunistickej hrozbe, personalizovanej v osobe Petra Simonenka. Toto nešlo dokopy s "antinárodnou podstatou vládnuceho režimu" a Trizub si pohnevala mnohé iné radikálne organizácie. Blízkosť Kučmu a organizácie sa prejavila aj v roku 2001.

Počas oranžovej revolúcie (2004) organizácia "Trizub" nezohrala dôležitú úlohu keďže nepodporila žiadnu zo strán. V roku 2006 však podporili Júliu Timošenkovú, keď prišla o kreslo predsedu vlády a zvolala "Majdan - 2". Vtedy však násilie neeskalovalo, aktivisti organizácie LEN vyzývali na útok na vládne budovy.

V roku 2010 (po podpise charkovských dohôd o Čiernomorskej flotile) sa to zopakovalo. Mnohí členovia organizácie boli v minulosti obvinení z terorizmu, vandalizmu a prechovávaní zbraní.

Pri analýze ideológie Trizubu padne do očí jej historická orientácia. Rétorika, ako aj terminológia pochádza zo 40-50 rokov 20 storočia a dnešné reálie sa berú do úvahy len minimálne. Súčasný režim je poevažovaný za priameho dediča "moskovských" okupantov, čiže ZSSR a predtým Ruského impéria. Absentujú rasistické, ako aj paneurópske heslá. Trizub deklaruje spoluprácu so všetkými "antiimperiálnymi" silami, vrátane čečenských islamistov. Dôležitú úlohu tu zohráva náboženstvo - kresťanstvo, boj o kresťanské hodnoty v podaní Trizubu vedie k radikálnej homofóbii. V svojich deklaráciách organizácia vyzýva k trestnej zodpovednosti za "propagandu" satanizmu, ateizmu, ako aj pornografie. Okrem náboženskej sa aktívne používa aj sociálna a umiernená antikapitalistická rétorika pripomínajúca programy európskych fašistických organizácií prvej polovice 20.storočia.

Organizácia Trizub sa líši od iných radikálnych pravicových organizácií tým, že sa vôbec nepokúša byť "módnou" a získavať si záujem nového "publika".

Pre viac informácií o organizácii Trizub si pozrite nasledovné videá:

Organizácia vznikla 30.júna 1990 a založil ju disident Jurij Šuchevič. V tom čase mala názov Ukrajinské medziparlamentné zhromaždenie (UMZ) a išlo o dobrovoľné zjednotenie sa niekoľkých ukrajinských nacionalistických strán a občianskych združení.

Na jar 1991 vedenie UMZ čoraz viac tlačilo myšlienku, aby sa organizácia transformovala na plnohodnotnú politickú stranu. Z tohto dôvodu z UMZ vystúpili Ukrajinská národná strana a Ukrajinská národno-demokratická strana. Následne (8. Septembra 1991) bolo UMZ premenované na Ukrajinské národné zhromaždenie (UNZ alebo UNA) a prezentovala sa ako politická strana. Oficiálne zaregistrovaná však v tom čase nebola.

Stranícke vedenie UNA vyzvalo na vytváranie ukrajinských vojenských formácií s cieľom pripravenia sa na útok zo strany "pučistov" v súvislosti s pokusom o puč proti Gorbačovovi zo strany konzervatívnych sovietskych komunistov v auguste 1991. S vytváraním vojenských oddielov súhlasili len tí členovia UNA, ktorí slúžili v Sovietskej armáde. Tieto oddiely získali názov Ukrajinská národná sebaobrana (UNS alebo UNSO) a UNA začala disponovať vlastným militarizovaným krídlom.

Hneď po vzniku jednotiek UNSO ich členovia uskutočnili niekoľko akcií, ktoré k nim pritiahli pozornosť. Sem môžeme zahrnúť masové bitky s prorusky orientovanými skupinami v Kyjeve, demontáž komunistickej symboliky, proukrajinskú nacionalistickú propagandu.

V roku 1992 počas Podnesterského konfliktu UNSO vytvorila dobrovoľnícku jednotku a vyslala ju do Podnesterska bojovať proti moldavským vojskám. V roku 1993 bola podobná jednotka vyslaná do Abcházska, kde bojovala na strane Gruzínska. Štrnásť dobrovoľníkov UNSO bolo gruzínskym prezidentom vyznamenaných.

29.decembra 1994 bola UNA-UNSO zaregistrovaná Ministerstvom spravodlivosti Ukrajiny. V tom čase už predsedom strany nebol Jurij Šuchevič, ale Oleg Vitovič. Podľa slov samotného Šucheviča sa dobrovoľníci z UNA-UNSO zúčastnili prvého rusko-čečenského konfliktu (1994 - 1996), keď bojovali na strane čečenských separatistov proti ruským vojskám.

Aktívni boli aj na území Ukrajiny, kde zrealizovali niekoľko provokatívnych nacionalistických akcií. Tieto akcie mali za následok to, že 6.septembra 1995 Ministerstvo justície zrušilo registráciu UNA-UNSO a organizácia prešla do ilegality. Toto obdobie trvalo okolo dvoch rokov. Následne bola 29.septembra 1997 opäť zaregistrovaná.

Parlamentné voľby v roku 1998 boli pre UNA-UNSO neúspešné (0,37 % oprávnených voličov).

V roku 1999 získala organizácia nového predsedu - Andreja Škiľa. Dobrovoľníci organizácie boli účastníkmi kosovského konfliktu, kde bojovali na strane srbských jednotiek.

V zime 2000 - 2001 sa UNA-UNSO aktívne podieľala na akciách "Ukrajina bez Kučmu". Výsledkom bolo zatknutie 18 členov organizácie, ktorí boli pustení z väzenia až v októbri 2004.

V parlamentných voľbách v roku 2002 bola UNA-UNSO opäť neúspešná - získala 0,04 % oprávnených hlasov. V dôsledku sa strana rozdelila na niekoľko samostatných skupín.

Počas Oranžovej revolúcie v roku 2004 rôzne formácie UNA-UNSO podporovali kandidatúru Viktora Juščenka v prezidentských voľbách.

V roku 2005 sa UNA-UNSO začala postupne obnovovať. 15.októbra 2005 sa uskutočnil zjazd UNA-UNSO, kde bol za staro/nového predsedu zvolený zakladateľ organizácie Jurij Šuchevič.

Posledným vojenským "ťažením" organizácie bola účasť jej dobrovoľníkov vo vojne v Južnom Osetsku (2008) na strane Gruzínska, kde bojovali proti ruským armádnym jednotkám.

Video 1, Video 2, Video 3, Video 4, Video 5, Video 6

Organizácia vznikla v roku 1996 a za jej zakladateľa sa považuje Andrej Parubij (v súčasnosti vojenský veliteľ Majdanu). V roku 2008 sa PU stala zakladateľom a jadrom Sociálno-nacionalistického zhromaždenia (SNA). PU pomerne často bývala súčasťou "čiernej" kroniky.

V auguste 2011 príslušníci Služby pre bezpečnosť Ukrajiny zadržali niekoľkých aktivistov PU pre podozrenie z prípravy teroristického aktu. V médiách rezonoval aj prípad konfliktu medzi novinárom a aktivistami PU, ktorý sa udial 23.augusta 2011 v sídle PU. Výsledkom bola hospitalizácia novinára s bodnými ranami a otvoreným lebečno-mozgovým zranením. Bolo začaté trestné stíhanie pre pokus o vraždu.

11.januára 2014 boli traja aktivisti PU odsúdení na 6 rokov za terorizmus.

Video 1, Video 2

Táto organizácia vznikla v septembri 2012 a pozostáva z členov, ktorí majú silne nacionalistické názory. Jej prvými akciami sa stali "pogromy" hazardných salónov pri Kyjeve.

Video 1, Video 2, Video 3, Video 4, Video 5

Ukrajinská ilegálna mládežnícka extrémistická organizácia, ktorej cieľom je boj proti existujúcej moci za využitia akýchkoľvek prostriedkov.

Koncom januára 2014 sa v sociálnych sieťach objavili informácia tvrdiace, že zodpovednosť za útok 24.januára 2014 na políciu v Golosejevskom okrese Kyjeva zobrala na seba opäť aktívna Ukrajinská povstalecká armáda. Tá vznikla pôvodne v roku 1942, operovala prevažne na Západnej Ukrajine a bojovala ako proti Sovietskej armáde, tak aj proti nemeckým vojskám. Jedným z hlavných iniciátorov jej vzniku bol líder organizácie ukrajinských nacionalistov Stepan Bandera. Organizácia sa taktiež vyznamenala masovým vyvražďovaním poľského obyvateľstva na západnej Ukrajine.

Elitu na Majdane tvorila / tvorí radikálna organizácia "Biely mlat". Aktivistov tejto organizácie spájajú myšlienky neonacizmu, nenávisť voči "židom" a "čiernym" (myslí sa Kaukaz a Str. Ázia). Tejto skupine sa napr. znepáčilo, že na Majdane oficiálne vystupujú predstavitelia židovských organizácií. Dokonca na tieto osoby aj fyzicky zaútočili. Až po nátlaku iných radikálnych organizácií (pokyny Klička, Jaceňuka a iných "opozicionárov" ignorovali) sa aktivisti "Bieleho mlatu" umúdrili a prestali dočasne podnikať fyzické útoky na predstaviteľov židovskej komunity.

Zaujali nás aj radikálne jednotky "Poltava" a "Morozko". Tieto pozostávajú z aktivistov organizácie Trizub.

Všetky tieto jednotky nekonali spontánne. Ich činnosť bola koordinovaná z Koordinačného centra (tu sa nezaobišli bez zahraničných poradcov). Práve z tohto centra mal vyjsť pokyn na vraždy policajtov na Gruševského ulici s cieľom eskalácie konfliktu. Toto centrum podľa rečí radikálov, ako i publikácií v sociálnych sieťach, sídlilo na adrese Kyjev, ul. Mazepu 6a.

Chybou niektorých aktivistov "Pravicového sektora" je to, že keď si vypijú (nehovoriac o drogách), priveľa rozprávajú. Takto sme sa dostali aj k verifikácii zverejnených informácií o financovaní radikálnych skupín Majdanu. Líder každej skupiny dostával 200 USD za každého člena skupiny / denne a doplnkovo 500 USD, pokiaľ skupinu tvorilo viac než 10 osôb. Koordinátori akcií mali inkasovať 2 000 USD za deň akcií (útokov proti predstaviteľom štátnej moci). Tieto financie mali ísť z Veľvyslanectva nemenovanej veľmoci priamo do sídiel VO "Sloboda" a VO "Baťkivšina". Podľa výrokov priamo z "Pravicového sektora", malo ísť o čiastku cca. 20 mil. USD / týždeň. "Niekto" lídrom radikálnych pravicových skupín tiež garantoval okamžitú evakuáciu z Ukrajiny v prípade potreby do ktorejkoľvek krajiny EÚ.

Vieme a tvrdíme, že na Majdane nebolo nič spontánne. Každý krok bol precízne naplánovaný. Náhodou nie je ani to, že radikalizácia protestov nastala v čase olympiády v Soči. Ak už nie sú "režisérom" sväté ani olympijské ideály, tak je to potom veľmi smutné.

Lipšic bol podporiť tých, kto násilne demonštroval proti legitímne zvolenej moci. Podporil ultra radikálne nacionalistické skupiny s cieľom zvrhnúť legitímnu vládu štátu. Ich ideológia je pritom blízka fašistickej.

Čo však urobil s ľuďmi, ktorí naozaj len protestovali proti chorému systému (antigorilie protesty)? V zime 2012? Nechal ich zbiť, použil pritom vodné delá. Pritom medzi demonštrantmi neboli nebezpečné elementy ako na Ukrajine.

Tu je niekoľko písomných sťažností od ľudí, ktorých nechal Lipšic zmlátiť. Boli adresované priamo na Lipšica v rámci chatu na FB:

alebo

alebo

alebo

Stačilo. Toto je však len jedna stránka Lipšicovej chorej osobnosti a dôkaz jeho dvojtvárnosti.

Tvrdíme, že návšteva Lipšica na Ukrajine bola naplánovaná. Ale určite nie ním… Kým? Predtým, než to napíšeme, pozrite si čitatelia nasledovné články, ktoré obsahujú aj dôkazy:

A teraz sme na rade my. Ale ešte Vás čitatelia chvíľu ponapíname. Radšej sa opýtame priamo Daniela Lipšica. Položme mu priamu otázku:

Dáme mu nejaký čas a potom odpovieme my… Samozrejme aj s relevantnými dôkazmi…