Začnime brať extrémizmus vážne - tak nazvala svoj článoček skupinka krajnej ľavice platenej finančníkmi. A ajhľa, ľud Slovenska výnimočne vypočul ich prosbu, začal brať extrémizmus vážne a vážne zvolil pána inžiniera magistra Mariána Kotlebu za župana banskobystrického kraja.
Úprimne gratulujeme.
Nebudeme tu teraz robiť rozsiahle rozbory tohto fenoménu, len upozorním na jeden fakt.V druhom kole dostal Kotleba o 50 000 hlasov viac, ako v prvom (v druhom kole dostal okolo 70 000 hlasov). Znači to, že sa tu prejavil efekt prekonania bariéry. Ľudia do určitého momentu nedávajú svoje hlasy, pretože neveria v úspech, ale neskôr, keď je pravdepodobné, že ich hlasy neprepadnú a nestratia sa, volia aktívne a vo väčšom počte. V tomto prípade v druhom kole išli voliť a volili zmenu, pretože videli, že každý hlas sa bude počítať ako víťazstvo slobodnej vrstvy národa.
Už prvé kolo bolo prerazením určitej bariéry, ale druhé je takým jednoznačne.
Samozrejme, hneď začali hazbaristi špekulovať, ako nového župana politicky izolovať. Tu treba pripomenúť, že prerazená bariéra hlavne otvára dvere celej Ľudovej strany Naše Slovensko pri najbližších voľbách do Slovenského Parlamentu. Rovnako ako do Európskeho parlamentu nabudúci rok. V tom je najväčší dosah týchto volieb. Podľa mňa by ľudia mali celkom stratiť obavu z "extrémizmu", mali by prestať veriť negativistom a mali by brať národný realizmus naozaj vážne. Mali by ho brať ako v tomto období prakticky jedinú serióznu šancu na pokojnú zodpovednú zmenu v politike a obnovenie hodnôt v spoločnosti.
http://nadhlad.com/content/zacnime-brat-extremizmus-vazne
Najnovším pľuvancom a výsmechom do tváre občanov Slovenska je menovanie Pavla Mešťana - vlastným menom Marmorsteina - do Rady vlády pre ľudské práva jej predsedom Miroslavom Lajčákom. Minister zahraničia a zároveň predseda Rady, absolvent špiónskej boľševickej prípravky v Moskve a kovaný komunista, dosadil do Rady ďalšieho bývalého súdruha - súčasného riaditeľa Múzea židovskej kultúry, bývalého hlavného ideológa normalizácie na Slovensku a pedagóga na Vysokej straníckej škole ÚV KSS v Bratislave. Myslím, že tam zapadne dobre. Vedľa exkomunistu a ministra práce Jána Richtera, súkmeňovca Tomáša Boreca, v súčasnosti ministra spravodlivosti (ten nebol v KSS zrejme iba vďaka svojmu nízkemu veku), vedľa exkomunistu Dušana Čaploviča, ministra školstva, vedľa exkomunistu Mareka Maďariča. A to sú len podpredsedovia Rady. Zloženie Rady vlády pre ľudské práva.
Je hanbou, že v Rade pre ľudské práva sedia osoby, ktoré programovo a vedome, v mene svojej ideológie, potláčali ľudské práva. Ešte väčšou hanbou je to, že žiadna politická strana, žiadna vládna ani mimovládna organizácia, proti tomuto menovaniu neprotestovala. Jediný, kto sa postavil proti, bol ďalší člen Rady - Miroslav Kusý - bývalý člen ÚV KSS a prednášajúci marxisticko-leninskej filozofie, ktorý na protest proti menovaniu Mešťana z Rady vystúpil. Jeho výhrady boli ale typicky komunistické. Kusému nevadí, že Mešťan bol komunista, ale že bol komunista ortodoxný, Stalinského razenia. Na rozdiel od reformovaného - liberálneho komunistu Kusého. Je známe, že tieto dve skupiny boľševikov sa nikdy nemali radi a ich vzájomná nevraživosť pretrvala až dodnes.
Je až smiešne, ako sa títo dvaja poprední boľševickí aparátčici vzájomne osočujú z členstva v komunistickej strane a z toho, kto bol väčší dogmatik. Mešťan má však v tomto súboji silnejší kaliber. Keď to vyzeralo na remízu, prišiel s hasbara taktikou a vytiahol na Kusého - antisemitizmus. Mešťan o antisemitizme niečo vie - veď od tzv. "revolúcie" v 1989 ani nič iné neštudoval. A pred rokom 1989 konal rovnako - len z opačných dôvodov. Ako bol pred rokom 1989 veľkým bojovníkom proti sionizmu, tak sa po roku 1989 stal jeho nadšeným obdivovateľom.
Snáď len na Slovensku sa môže stať jeden z najtvrdších komunistických ideológov "ochrancom ľudských práv". Len na Slovensku sa môže stať, že proti tomu protestuje iný komunistický aparátčik a demagóg. Len na Slovensku sa môže stať, že im to obom prejde a nikto sa nepozastaví nad tým, čo si to obaja dovoľujú. Ukazuje to však jedno - akí sú si istí v tom, že im to prejde a že sa vlastne nič zvláštne nedeje. Veď sa vlastne ani nič zvláštne nedeje - dvaja komunistickí bossovia sa hádajú o koryto štvrť storočia po revolúcii rovnako, ako štvrť storočia pred revolúciou. Som zvedavý, dokedy im to bude ešte slovenský národ trpieť. A ako dlho bude národu trvať, kým príde na to, ako sa ešte dajú využiť stĺpy pouličného osvetlenia…
http://www.protiprudu.org/hanba-slovenska/
