"V tomto svete nie sú žiadne pravidlá a ja v ňom žijem bez domova, bez strechy, ako taký nomád." OLIVER STONE nebol práve v nálade, keď išiel poskytnúť rozhovor denníku SME. Na festival do Karlových Varov prišiel predstaviť jednu časť zo svojho desaťdielneho seriálu Nevypovedaná história Spojených štátov. Po prvých stretnutiach s novinármi pochopil, že je so svojimi názormi a ostrou kritikou amerických politikov osamotený. Napriek tomu ich neustále opakoval, aj neskôr na tlačovej konferencii, aj počas filmovej lekcie, ktorú hodinu viedol. Už niekoľko desaťročí je veľkou postavou svetového filmu a rešpektovaným režisérom, doma má tri Oscary. A dnes za svoju veľkú úlohu považuje vyvažovať "zlé stredoškolské učebnice dejepisu". Sériu dokumentov nakrútil preto, lebo "kedysi vymývali v škole mozog jemu a teraz ho už vymývajú aj jeho synovi".
Hovoríte, že ste sa rozhodli vyrozprávať nevypovedanú históriu Spojených štátov. Čo keď vás niekto obviní, že ste urobili niečo ilegálne?
"Nebolo by to pre mňa nič nové, v takej pozícii som už bol. Obviňovali ma, že môj film Takí normálni zabijaci podnietil ľudí, aby vraždili. Bohužiaľ. Evidentne ho nepochopili. Ja som násilie nepropagoval, ja som sa mu vysmieval. Ironizoval som spôsob, akým sa ním médiá živia a ako na ňom zarábajú. Áno, moji dvaja hrdinovia zabili päťdesiatpäť ľudí, ale koľko zla spôsobila skorumpovaná polícia a justícia? To si vtedy nikto nevšímal. A čo sa stalo potom? Filmári prevzali štýl Takých normálnych zabijakov, dnes ho bežne napodobňujú aj televízie."
Otázka skôr smerovala k tomu, či sa vo vašich dokumentoch náhodou neobjavujú citlivé informácie.
"Ja nie som ako Snowden, nie som občiansky aktivista. Som iba filmár, dramatik v službách príbehu, ktorý sa predo mnou otvára. Na druhej strane, americká vláda môže všetko - a ak sa rozhodne, že som nebezpečný, budem nebezpečný. Vyhlási ma za takého. Ale v tejto mojej sérii dokumentárnych filmov nie je žiadny fakt, ktorý by sme si neoverili. S historikom Peterom Kuznickom sme na tom robili päť rokov a keď sme si niečím neboli istí, nevyslovili sme to. Na žiadnom fakte ma nenachytáte, všetky sú v poriadku. Polemizovať môžete len s tým, ako tieto fakty interpretujem."
Vravíte, že o mnohých veciach z histórie Američania netušia. Ako je to možné v krajine Woodwarda a Bernsteina? V krajine, kde novinári odhaľujú škandály a vynucujú si rezignáciu prezidenta?
"V krajine Woodwarda a Bernsteina? Robíte si žarty, však? Woodward a Berstein, to je príbeh zo sedemdesiatych rokov. Odvtedy sa strašne veľa zmenilo. Zo Spojených štátov je krajina posadnutá národnou bezpečnosťou a všetko tomu podriaďuje."
Čo sa teda zmenilo?
"Veci sa začali meniť už koncom druhej svetovej vojny, keď Spojené štáty zhodili bombu na Hirošimu a Nagasaki. Veľa ľudí s tým vtedy nesúhlasilo, ale potom si osvojili názor, že to bolo nevyhnutné. Že japonskí generáli by sa nikdy nevzdali a nás by to stálo veľa životov. Je to výmysel, zakladajúci mýtus amerického impéria. V skutočnosti sa Spojené štáty chceli predviesť pred Sovietskym zväzom. Dovtedy to bola nevinná krajina, od druhej svetovej vojny ju prepadol strach z komunistov a nastúpila paranoja, strach o vlastnú bezpečnosť. Ale ja si myslím, že vy dobre poznáte odpoveď na túto otázku. Kladiete ju tak naivne, lebo viete, že ma ňou vyprovokujete. Je Slovensko v NATO?"
Je.
"Vidíte. George Bush Gorbačovovi sľúbil, že NATO sa nebude rozširovať. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa mohla skončiť studená vojna, ale Clinton aj Bush mladší pokračovali v Reaganovej politike zastrašovania. Európa ich v tom nasledovala, veľmi ma sklamala. A teraz je NATO aj tu v Česku, aj na Slovensku. Nemôžem tomu uveriť. Stali ste sa ovcami, stali ste sa všetci Američanmi. Počul som názor, že s Američanmi je lepšie ako s komunistami. Ale to naozaj nie je iná cesta?"
puerto_rico_oliver_stone-aca4b78edd53400_r5553_res.jpeg
V čom vás Európa sklamala?
"Kedysi sa vedela postaviť za svoje názory, vedela kritizovať Spojené štáty americké. Kde je dnes Nemecko? Ekonomicky vyhralo druhú svetovú vojnu, čoho sa bálo? A kde je Francúzsko? Jacques Chirac sa síce skúsil postaviť vojne v Iraku - ale čo sa stalo? Dovoľte mi pripomenúť, že aj Francúzi tam šli. Prepáčte, že urážam vaše krajiny, ale mali by ste sa Spojeným štátom postaviť. Nedovoľte im, aby úplne ovládli svet. Svet potrebuje byť vyvážený."
Pred tromi rokmi ste nakrútili dokument South of Border, kde chválite krajiny Južnej Ameriky. V New York Times vám venovali tri strany, na štvrtej ste mali obrovskú fotku, ale váš film nepochválili.
"Ten článok sa mi vôbec nepáčil. A ten veľký priestor mi venovali len preto, aby môj film znemožnili a bagatelizovali. A ľudia im uverili, v tom New York Times odviedli dobrú robotu. Stali sa Spojené štáty mŕtvymi, odolnými voči iným názorom? Voči kritike? Juhoamerickému regiónu sme sa vždy vysmievali, a nevšimli sme si, že medzičasom sa z neho stal najprogresívnejší región. Čakal by som, že Snowdenovi poskytnú azyl Francúzi, ale ochotní boli len v Južnej Amerike."
Kedy ste začali mať takéto protiamerické názory?
"Vyrástol som v konzervatívnej rodine a šiel som aj do Vietnamu. Vtedy som tej vojne ešte veril. Vo Vietname som však videl veľa násilia, videl som, ako jedno zranenie môže poznamenať celý váš život a najmä som vtedy pochopil, že naša krajina nejde po správnej ceste. Tak sa odvtedy snažím ísť progresívnejšou cestou."
O Vietname ste nakrúcali aj filmy, ale trvalo vám to niekoľko rokov. Čata vyšla až v roku 1986. Čo si myslíte o filmoch o Iraku, ktoré doteraz Američania nakrútili?
"Aj Smrť číha všade, aj Tridsať minút po polnoci poslúžili najmä na to, aby opísali hrdinstvo Američanov. Inak by na to nezohnali žiadne peniaze. Čo mi však na nich najviac prekáža, je, že v sebe nenesú žiadny morálny postoj. Vidíte len nejakých chlapíkov, ktorí si robia svoju robotu, robia si ju možno dobre. Ale akoby bolo jedno, či si ju robia v Texase, alebo v Afganistane, či Iraku. A to má potom aký zmysel? Mám sa tešiť, že ľudia z filmu Tridsať minút po polnoci si odviedli svoju robotu? Mám ich chváliť? Veď čo je to za robotu? Vtrhol si do cudzích krajín, ubližoval si tam cudzím ľuďom - máš z toho dobrý pocit? Tieto filmy nevypovedajú o ničom, nezaznamenávajú žiadne dôsledky a sú teda úplne vzdialené od skutočnosti. Filmári sa k nej boja priblížiť, lebo tá skutočnosť je tvrdá."
Ako sa majú teda k Iraku postaviť, aby boli presní?
"Ja som o Vietname nakrútil film takmer až po dvadsiatich rokoch. Mohli by ste namietať, že som ho teda nemohol zobraziť taký, aký v skutočnosti bol. Že sa mi už veľa vecí vytratilo z pamäti. Ale niekedy sa na vojnu treba pozrieť s odstupom. Naháňanie aktualít, to prosto vo filme nefunguje."
spain_san_sebastian_film_festival-48065b_r3680_res.jpeg
Pred časom ste sa znovu vrátili k veľkofilmu Alexander Veľký a prestrihali ste ho. Je pre vás jednoduchšie venovať sa historickým témam ako nakrúcať o súčasných prezidentoch? Už ste urobili Kennedyho, Nixona, Busha - príde čas aj na Obamu?
"Medzi Obamom a Alexandrom je veľký rozdiel. Alexander bol inšpirujúcou osobnosťou a vrátil som sa k nemu preto, že som chcel zvýrazniť to, ako mu život ovplyvnili rodičia, obaja veľmi silné osobnosti. Prvý raz sa mi to celkom nepodarilo, tentoraz som vytvoril paralelné príbehy medzi Alexandrovou minulosťou a jeho dobyvateľskou súčasnosťou. A Obama - ten ma nezaujíma. Veľmi ma sklamal. Sklamal veľa ľudí a možno aj sám seba. Mohol byť z neho veľký muž, veľký čierny muž ako Martin Luther King. Lenže hneď ako nastúpil do úradu, začal robiť kompromisy. Hovorím o tom v poslednom diele našej dokumentárnej série: Bush a Obama: Vek teroru."
Zajtra je 4. júla. Ako oslávite Deň nezávislosti?
"Tým, že budem nažive. A dúfam, že to nebude vo väzení."
Hovoríte, že ste sa rozhodli vyrozprávať nevypovedanú históriu Spojených štátov. Čo keď vás niekto obviní, že ste urobili niečo ilegálne?
"Nebolo by to pre mňa nič nové, v takej pozícii som už bol. Obviňovali ma, že môj film Takí normálni zabijaci podnietil ľudí, aby vraždili. Bohužiaľ. Evidentne ho nepochopili. Ja som násilie nepropagoval, ja som sa mu vysmieval. Ironizoval som spôsob, akým sa ním médiá živia a ako na ňom zarábajú. Áno, moji dvaja hrdinovia zabili päťdesiatpäť ľudí, ale koľko zla spôsobila skorumpovaná polícia a justícia? To si vtedy nikto nevšímal. A čo sa stalo potom? Filmári prevzali štýl Takých normálnych zabijakov, dnes ho bežne napodobňujú aj televízie."
Otázka skôr smerovala k tomu, či sa vo vašich dokumentoch náhodou neobjavujú citlivé informácie.
"Ja nie som ako Snowden, nie som občiansky aktivista. Som iba filmár, dramatik v službách príbehu, ktorý sa predo mnou otvára. Na druhej strane, americká vláda môže všetko - a ak sa rozhodne, že som nebezpečný, budem nebezpečný. Vyhlási ma za takého. Ale v tejto mojej sérii dokumentárnych filmov nie je žiadny fakt, ktorý by sme si neoverili. S historikom Peterom Kuznickom sme na tom robili päť rokov a keď sme si niečím neboli istí, nevyslovili sme to. Na žiadnom fakte ma nenachytáte, všetky sú v poriadku. Polemizovať môžete len s tým, ako tieto fakty interpretujem."
Vravíte, že o mnohých veciach z histórie Američania netušia. Ako je to možné v krajine Woodwarda a Bernsteina? V krajine, kde novinári odhaľujú škandály a vynucujú si rezignáciu prezidenta?
"V krajine Woodwarda a Bernsteina? Robíte si žarty, však? Woodward a Berstein, to je príbeh zo sedemdesiatych rokov. Odvtedy sa strašne veľa zmenilo. Zo Spojených štátov je krajina posadnutá národnou bezpečnosťou a všetko tomu podriaďuje."
Čo sa teda zmenilo?
"Veci sa začali meniť už koncom druhej svetovej vojny, keď Spojené štáty zhodili bombu na Hirošimu a Nagasaki. Veľa ľudí s tým vtedy nesúhlasilo, ale potom si osvojili názor, že to bolo nevyhnutné. Že japonskí generáli by sa nikdy nevzdali a nás by to stálo veľa životov. Je to výmysel, zakladajúci mýtus amerického impéria. V skutočnosti sa Spojené štáty chceli predviesť pred Sovietskym zväzom. Dovtedy to bola nevinná krajina, od druhej svetovej vojny ju prepadol strach z komunistov a nastúpila paranoja, strach o vlastnú bezpečnosť. Ale ja si myslím, že vy dobre poznáte odpoveď na túto otázku. Kladiete ju tak naivne, lebo viete, že ma ňou vyprovokujete. Je Slovensko v NATO?"
Je.
"Vidíte. George Bush Gorbačovovi sľúbil, že NATO sa nebude rozširovať. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa mohla skončiť studená vojna, ale Clinton aj Bush mladší pokračovali v Reaganovej politike zastrašovania. Európa ich v tom nasledovala, veľmi ma sklamala. A teraz je NATO aj tu v Česku, aj na Slovensku. Nemôžem tomu uveriť. Stali ste sa ovcami, stali ste sa všetci Američanmi. Počul som názor, že s Američanmi je lepšie ako s komunistami. Ale to naozaj nie je iná cesta?"
puerto_rico_oliver_stone-aca4b78edd53400_r5553_res.jpeg
V čom vás Európa sklamala?
"Kedysi sa vedela postaviť za svoje názory, vedela kritizovať Spojené štáty americké. Kde je dnes Nemecko? Ekonomicky vyhralo druhú svetovú vojnu, čoho sa bálo? A kde je Francúzsko? Jacques Chirac sa síce skúsil postaviť vojne v Iraku - ale čo sa stalo? Dovoľte mi pripomenúť, že aj Francúzi tam šli. Prepáčte, že urážam vaše krajiny, ale mali by ste sa Spojeným štátom postaviť. Nedovoľte im, aby úplne ovládli svet. Svet potrebuje byť vyvážený."
Pred tromi rokmi ste nakrútili dokument South of Border, kde chválite krajiny Južnej Ameriky. V New York Times vám venovali tri strany, na štvrtej ste mali obrovskú fotku, ale váš film nepochválili.
"Ten článok sa mi vôbec nepáčil. A ten veľký priestor mi venovali len preto, aby môj film znemožnili a bagatelizovali. A ľudia im uverili, v tom New York Times odviedli dobrú robotu. Stali sa Spojené štáty mŕtvymi, odolnými voči iným názorom? Voči kritike? Juhoamerickému regiónu sme sa vždy vysmievali, a nevšimli sme si, že medzičasom sa z neho stal najprogresívnejší región. Čakal by som, že Snowdenovi poskytnú azyl Francúzi, ale ochotní boli len v Južnej Amerike."
Kedy ste začali mať takéto protiamerické názory?
"Vyrástol som v konzervatívnej rodine a šiel som aj do Vietnamu. Vtedy som tej vojne ešte veril. Vo Vietname som však videl veľa násilia, videl som, ako jedno zranenie môže poznamenať celý váš život a najmä som vtedy pochopil, že naša krajina nejde po správnej ceste. Tak sa odvtedy snažím ísť progresívnejšou cestou."
O Vietname ste nakrúcali aj filmy, ale trvalo vám to niekoľko rokov. Čata vyšla až v roku 1986. Čo si myslíte o filmoch o Iraku, ktoré doteraz Američania nakrútili?
"Aj Smrť číha všade, aj Tridsať minút po polnoci poslúžili najmä na to, aby opísali hrdinstvo Američanov. Inak by na to nezohnali žiadne peniaze. Čo mi však na nich najviac prekáža, je, že v sebe nenesú žiadny morálny postoj. Vidíte len nejakých chlapíkov, ktorí si robia svoju robotu, robia si ju možno dobre. Ale akoby bolo jedno, či si ju robia v Texase, alebo v Afganistane, či Iraku. A to má potom aký zmysel? Mám sa tešiť, že ľudia z filmu Tridsať minút po polnoci si odviedli svoju robotu? Mám ich chváliť? Veď čo je to za robotu? Vtrhol si do cudzích krajín, ubližoval si tam cudzím ľuďom - máš z toho dobrý pocit? Tieto filmy nevypovedajú o ničom, nezaznamenávajú žiadne dôsledky a sú teda úplne vzdialené od skutočnosti. Filmári sa k nej boja priblížiť, lebo tá skutočnosť je tvrdá."
Ako sa majú teda k Iraku postaviť, aby boli presní?
"Ja som o Vietname nakrútil film takmer až po dvadsiatich rokoch. Mohli by ste namietať, že som ho teda nemohol zobraziť taký, aký v skutočnosti bol. Že sa mi už veľa vecí vytratilo z pamäti. Ale niekedy sa na vojnu treba pozrieť s odstupom. Naháňanie aktualít, to prosto vo filme nefunguje."
spain_san_sebastian_film_festival-48065b_r3680_res.jpeg
Pred časom ste sa znovu vrátili k veľkofilmu Alexander Veľký a prestrihali ste ho. Je pre vás jednoduchšie venovať sa historickým témam ako nakrúcať o súčasných prezidentoch? Už ste urobili Kennedyho, Nixona, Busha - príde čas aj na Obamu?
"Medzi Obamom a Alexandrom je veľký rozdiel. Alexander bol inšpirujúcou osobnosťou a vrátil som sa k nemu preto, že som chcel zvýrazniť to, ako mu život ovplyvnili rodičia, obaja veľmi silné osobnosti. Prvý raz sa mi to celkom nepodarilo, tentoraz som vytvoril paralelné príbehy medzi Alexandrovou minulosťou a jeho dobyvateľskou súčasnosťou. A Obama - ten ma nezaujíma. Veľmi ma sklamal. Sklamal veľa ľudí a možno aj sám seba. Mohol byť z neho veľký muž, veľký čierny muž ako Martin Luther King. Lenže hneď ako nastúpil do úradu, začal robiť kompromisy. Hovorím o tom v poslednom diele našej dokumentárnej série: Bush a Obama: Vek teroru."
Zajtra je 4. júla. Ako oslávite Deň nezávislosti?
"Tým, že budem nažive. A dúfam, že to nebude vo väzení."
http://www.youtube.com/watch?v=mhqF0Kb4wug