Pred siedmimi desaťročiami sa vo varšavskom gete začala druhá intifáda. K prvej, málo známej došlo o pár mesiacov skôr, v januári 1943 a trvala štyri dni. Následne začali príslušníci poľskej Armady krajówej pašovať do geta veľké množstvo zbraní ako prípravu na druhé povstanie. Povstaniam predchádzala údajná samovražda Adama Czerniakówa, šéfa Judenratu - Židovskej rady, obdoby Palestínskej samosprávy v koncentračnom tábore, v ktorom židia už desaťročia držia stotisíce Palestínčanov. Ale o tom neskôr. Adam Czerniaków, inteligentný a kultivovaný pán sa snažil o to, aby varšavskú štvrť - známu ako Muranów, v ktorej si židia vytvorili svoju enklávu - neovládli židovskí extrémisti. Po jeho náhlej smrti sa o moc začali biť komunistická Židovská bojová organizácia, vedená Mordechajom Anielewiczom a menšia, ale agresívnejšia Židovská vojenská únia, ktorá zastrešovala revizionistov. Moc nakoniec prevzal komunista Mordechaj Anielewicz. V preľudnenom gete, ktoré trpelo vysokým prírastkom obyvateľstva aj prisťahovalcami, ktorých lákalo poľské veľkomesto, nastala ťažká militarizácia, pri ktorej zohrávali kľúčovú rolu Poliaci, pašujúci do geta zbrane. Preto bolo pre Poliakov ponížením, keď Varšavská židovská komunita jedovato odmietla pamätník, ktorý mal v priestoroch bývalého geta vzniknúť práve pri príležitosti 70. výročia povstania neďaleko novo otvoreného Múzea histórie poľských židov a pripomínať pomoc, ktorú dostali židia od Poliakov. Slina do tváre Poliakov bola namierená presne: Poľsko je dosť veľké a široké.Nech varšavské geto zostane nedotknutým miestom, venovaným pamiatke židov.Týchto pár ulíc a námestí má pripomínať židovské utrpenie, nie poľský heroizmus. Pod toto zlostné odmietnutie s jasným etnocentrickým odkazom, ktoré vyvoláva dojem, že zas a znovu ide niekto vyvoleným niečo brať a robiť im zle, sa podpísali šéf Varšavskej židovskej komunity Piotr Kadlcik, šéf Poľskej mládežníckej židovskej organizácie Jan Spiewak a ďalší vyvolení papaláši žijúci v Poľsku.
Nech už akokoľvek, nám môžu byť poľsko-židovské ťahanice egál. Zaujímavejší je majsterštyk, ktorý pri príležitosti jubileé priliala do podkarpatskej mediálnej žumpy smetiareň. Jeho autor je zamknutý v rafinovanom cenzorskom systéme s názvom Piano (autor je zrejme totožný s blbom, ktorý vymyslel pre plynovod názov Nabucco), rovnako ako je tam zamknutá podstatná časť textu. Pre tých, ktorí nemienia cenzorský systém (akože trhový mehanizmuš - my ti dáme prepytujem kontent a ty nám zaplatíš) podporovať ani vindrou, však zostalo k dispozícii dosť na to, aby sa nad ním pozastavil. Podivný je už samotný titulok. Na horiacich Židov bol najkrajší pohľad z kolotoča. Horiaci židia - to tu ešte nebolo, to je nóvum isto pri príležitosti výročia, treba ho niečím ozvláštniť. Čím ďalej od udalosti, tým sú v prípade bohom uebermenschnutých príbehy kvetnatejšie, uebermenschi tyranizovanejší a okolie ukrutnejšie.
Kolotočová pointa je dostupná len predplatiteľom, pre nás ostatných však zostalo vyvaleného von dosť. Napríklad hneď na úvod jedna po pysku slovenskej svoloči: Namiesto diskrétnej smrti v plynových komorách sa rozhodli umierať priamo na verejnosti, v uliciach a kanáloch svojho mesta: poľský Žid začal klásť odpor. Táto nevídaná udalosť dala Poliakom dôležitú lekciu, aká slovenskej historickej pamäti nástojčivo chýba.
Rozumie tomu niekto? Ja nie. Mimochodom, v uliciach a kanáloch Muranówa sa umieralo bežne aj bez intifády - v preľudnenom priestore uprostred centra hlavného mesta, kde sa tiesnilo 400 tisíc ľudí separujúcich sa svojou etnicko-náboženskou vyvolenosťou od ostatného obyvateľstva vládla tradične taká bezohľadnosť a cynizmus voči spoluobčanom, že sa stali symbolom dehumanizácie. O tom sa však v ideologicky správne naformátovanej spoločnosti mlčí.
Nech. Čítajme v smetiarni ďalej. Štvrť Muranov je dodnes časťou centra Varšavy. (Hej, to je pravda. Poteší, že sa text drží faktov aspoň v jednej vete.) Kedysi tu však žila jedna z najväčších diaspór v Európe, akési mesto v meste. Aj to je pravda. Štvrť s neustále sa rozrastajúcim obyvateľstvom v dôsledku vysokej pôrodnosti a prisťahovalectva, ktorí sa voči majorite vyhraňovali náboženstvom a vyvolávaním nadradeného "nemeckého" dojmu - nápisy na obchodoch a veľa nemeckých mien, aj názov Židovskej rady Judenrat o niečom svedčí - musela byť zákonite zdrojom napätia, ale nechajme to tak.
Prichádza zlatý klinec: Jeho ošarpané ulice boli plné trhov a "góji" sem zablúdili, len keď naozaj museli.
A je tu obviňovanie "gójov". Svine antisemitské, nechceli zablúdiť do ošarpaných ulíc. Múdrejší vedia, že štvrte vo veľkých mestách mali svoj vlastný život - tí, čo čítali klasiku, poznajú Stínadla, ale fenomén "cudzej"štvrte, do ktorej sa nechodí, je známy aj z filmov a odráža realitu. A to fakt nešlo ani o židovskú štvrť, kde si vás ako gója nikto nepraje vidieť - stači sa nadýchať atmosféry v jeruzalemskej Mea Shearim, aby to jeden chápal, nech by bol akokoľvek naformátovaný náboženstvom holokaustu.
No a pointa: Predvojnové fotografie Muranova odhaľujú neuveriteľne exotický svet vibrujúci životom priamo v srdci strednej Európy. Odhliadnuc od toho, že táto neuveriteľná exotika bola podobná našim východoslovenským osadám, je tento text typickým slintom určeným pre Američanov. Pretože MY žijeme tu a vieme, ako to tu vyzeralo a vyzerá. Američan si prečíta, že tu, v strednej Európe vibroval životom len nejaký - nie nejaký, ale židovský, tri výkričníky - minoritný svet a ostatné bolo mŕtve, zdochliacke, barbarské a preto toto nechutné bahenné prostredie úbohým vibrantnom ťažko ublížilo. Ako som už napísala, toto je žrádlo pre Američanov, Európu im ich kultúra servíruje vďaka majiteľom médií presne takto. Vraždení primitívi a uproestred srdca Európy niečo vzácne, vibrantné.
A aké je pokračovanie príbehu? Chapci aj dievčatá zo Židovskej bojovej organizácie aj Židovskej vojenskej únie - komunisti aj revizionisti ruka v ruke, odtiahli kolonizovať Palestínu. Vyzbrojila ich Európa aj USA, zbraní bolo po vojne dosť a prečo nepokosiť nejakých palestínskych Indiánov z guľometov. O zločinoch proti ľudskosti, ktoré tam páchali (a ich potomkovia v tom veselo pokračujú podnes deň - ak práve nezabíjajú ľudí, zabíjajú aspoň zveratá) píše napríklad historik Ilan Pappé v knihe The Ethnic Cleansing of Palestine. Kto sa s ním chce porozprávať osobne o zločinoch židovských kolonizátorov z Európy (a USA) v Palestíne, od 22. do 24. apríla 2013 Ilan Pappé prednáša v Prahe.
No a tam, v židmi zmrzačenej Palestíne, opäť to isté ako v Muranówe: vibrujúci život židov, všade okolo barbarskí zdochliaci a všetci chcú židov zholokaustovať. Američania to žerú - tak ako hltajú plnotučné báchorky o veďviemektorej najhoršej udalosti v kozme a jeho širokom okolí - a na nás ostatných nezáleží.
Aby to bolo zaznamenané aspoň tu: varšavský Muranów bol od konca roka 1942 cez Anielewiczovych komunistov už úplne ovládnutý boľševikmi (snáď výraz židoboľševikmi v tomto prípade nikomu nepotrhá žily). Keby geto zrovnali so zemou Američania terorom a napalmom ako neskôr v "komunistickom" Vietname, bol by z toho hrdinský boj amerického dobra proti komunistickému zlu.
Lenže v druhej svetovej vojne boli Američania jednoznačne na strane židoboľševikov v ich programe rozbíjania konzervatívnej Európy - a preto práve im veľakrát ďakujeme za desaťročia povojnovej komunistickej magoriády, mávanie americkou vlajkou a šťastné výkriky JúEsEj, JúEsEj k tomu.