V auguste roku 2008 prebehla médiami správa, že snáď najvýznamnejší ruský spisovateľ 20. storočia, Alexandr Isajevič Solženicyn, zomrel. V správach o Solženicynovi, nositeľovi Nobelovej ceny za literatúru, bolo vždy uvádzané jeho najvýznamnejšie dielo Súostrovie GULAG a tiež jeho najkontroverznejšie dielo Dvěstě let pospolu. Práve čítaním tohto diela som strávil niekoľko zimných týždňov.
Dvěstě let pospolu predstavuje dvojdielnu knihu s podtitulmi Dejiny rusko-židovských vztahů v letech 1795-1916 a 1917-1955 (druhý diel).
Oba diely obsahujú kapitolu "Pro objasnění", v ktorej autor operuje s otázkami "Kto je Žid? Koho máme považovať za Žida?" a uvádza na ne odpovede a interpretácie rôznych autorov. Vlastnú formuláciu už necháva na čitateľovi. Oba diely obsahujú vysvetlivky k českému vydaniu. Druhý diel tiež obsahuje menný register oboch dielov.
Dej prvého dielu začína v druhej polovici 18. storočia, keď pred ruskou vládou vyvstala otázka riešenia problému s niekoľkomiliónovou židovskou komunitou, ku ktorej sa po rozdelení Poľska pridali ešte poľskí židia.
Čitateľ sa dozvedá o neľahkom život na ruskom vidieku, o tom s akými obmedzeniami sa Židia stretávali (pásmo osídlenia, percentuálna norma židovských študentov na univerzite) ale aj o tom ako s každou vládou menil postoj k Židom a ako postupne získavali rovnoprávnosť. Prvý diel sa sústreďuje aj na opis protižidovských pogromov a udalosťami po vypuknutie prvej svetovej vojny a účasť židovských vojakov počas bojov. Tu prvý diel končí a začína druhý diel, ktorý pokračuje udalosťami po októbrovej revolúcii, medzivojnovým obdobím, obdobím Stalinizmu až po nedávnu minulosť 90tych rokov.
Informačne ide o skutočne rozsiahle dielo nielen historického ale aj kultúrneho charakteru. Autor pri písaní využil množstvo archívnych záznamov a literárnych diel, pričom citované diela uvádza v poznámkach pod čiarou.
Solženicyn sa v práci často odvoláva na práce ruských/sovietskych autorov, kultúrne a politické osobnosti a udalosti, ktoré však drvivej väčšine neruských čitateľov nepovedia takmer vôbec nič, čím sa stráca istý kontext. Pre mňa to bol najmä prípad prvého dielu, keď som sa musel niektorými pasážami doslova prehrýzať. Naopak druhý diel, je veľmi cenný náhľadom do vládnuceho režimu v Sovietskom zväze, na vzájomné súperenie a čistky vo vlastných radoch straníckeho aparátu ale aj medzi bežnými občanmi.
Konrtoverzná stránka diela Dvěstě let pospolu tkvie v Solženicynovom opise Židov a v ich úlohe v ruských dejinách. V prvom diele Židov opisuje ako neprispôsobivý národ, ktorý často neovládal ruský jazyk (a sa ho ani nechcel učiť), žili z úžerníctva a výroby alkoholu na úkor bežných Rusov.
Hlavná vlna kritiky sa však zdvihla kvôli priamemu spájaniu ruského židovstva s komunistickými zverstvami. Autor venuje židovskej účasti na fungovaní sovietskeho režimu veľkú časť knihy a opisy priamej účasti Židov na terore voči ruskému ľudu, vzbudzujú občas pocit antisemitizmu. Odsudzuje, že veľká časť židovsky najmä vzdelaných ľudí poskytla svoje služby boľševikom. Treba však uviesť, že rovnako ako Solženicyn kritizuje židovských socialistov, tak naopak s obdivom píše o židovských umelcoch a ich dielach, o ich vlastenectve a tiež, že množstvo ruských židov pochopili zvrátenosť komunizmu a bojovali proti nemu.
Kniha na mňa spravila veľký dojdem, aj keď kvôli povinnostiam som ju čítal po etapách. Je to jednoznačne ostré odsúdenie komunistického režimu a všetkých jeho prisluhovačov.
Solženicyn pri písaní tejto knihy nenechal na ruskom národe a ruských židoch jedinú nitku suchú, za čo ho postihla silná vlna negatívnych kritík. Zároveň však splnil to čo si pri písaní predsavzal; ukázať, že národy a štáty sa musia najprv zbaviť svojich "kostlivcov v skrini" aby vzájomnému pochopeniu nebránili čierne miesta dejín národov.
Dvěstě let pospolu predstavuje dvojdielnu knihu s podtitulmi Dejiny rusko-židovských vztahů v letech 1795-1916 a 1917-1955 (druhý diel).
Oba diely obsahujú kapitolu "Pro objasnění", v ktorej autor operuje s otázkami "Kto je Žid? Koho máme považovať za Žida?" a uvádza na ne odpovede a interpretácie rôznych autorov. Vlastnú formuláciu už necháva na čitateľovi. Oba diely obsahujú vysvetlivky k českému vydaniu. Druhý diel tiež obsahuje menný register oboch dielov.
Dej prvého dielu začína v druhej polovici 18. storočia, keď pred ruskou vládou vyvstala otázka riešenia problému s niekoľkomiliónovou židovskou komunitou, ku ktorej sa po rozdelení Poľska pridali ešte poľskí židia.
Čitateľ sa dozvedá o neľahkom život na ruskom vidieku, o tom s akými obmedzeniami sa Židia stretávali (pásmo osídlenia, percentuálna norma židovských študentov na univerzite) ale aj o tom ako s každou vládou menil postoj k Židom a ako postupne získavali rovnoprávnosť. Prvý diel sa sústreďuje aj na opis protižidovských pogromov a udalosťami po vypuknutie prvej svetovej vojny a účasť židovských vojakov počas bojov. Tu prvý diel končí a začína druhý diel, ktorý pokračuje udalosťami po októbrovej revolúcii, medzivojnovým obdobím, obdobím Stalinizmu až po nedávnu minulosť 90tych rokov.
Informačne ide o skutočne rozsiahle dielo nielen historického ale aj kultúrneho charakteru. Autor pri písaní využil množstvo archívnych záznamov a literárnych diel, pričom citované diela uvádza v poznámkach pod čiarou.
Solženicyn sa v práci často odvoláva na práce ruských/sovietskych autorov, kultúrne a politické osobnosti a udalosti, ktoré však drvivej väčšine neruských čitateľov nepovedia takmer vôbec nič, čím sa stráca istý kontext. Pre mňa to bol najmä prípad prvého dielu, keď som sa musel niektorými pasážami doslova prehrýzať. Naopak druhý diel, je veľmi cenný náhľadom do vládnuceho režimu v Sovietskom zväze, na vzájomné súperenie a čistky vo vlastných radoch straníckeho aparátu ale aj medzi bežnými občanmi.
Konrtoverzná stránka diela Dvěstě let pospolu tkvie v Solženicynovom opise Židov a v ich úlohe v ruských dejinách. V prvom diele Židov opisuje ako neprispôsobivý národ, ktorý často neovládal ruský jazyk (a sa ho ani nechcel učiť), žili z úžerníctva a výroby alkoholu na úkor bežných Rusov.
Hlavná vlna kritiky sa však zdvihla kvôli priamemu spájaniu ruského židovstva s komunistickými zverstvami. Autor venuje židovskej účasti na fungovaní sovietskeho režimu veľkú časť knihy a opisy priamej účasti Židov na terore voči ruskému ľudu, vzbudzujú občas pocit antisemitizmu. Odsudzuje, že veľká časť židovsky najmä vzdelaných ľudí poskytla svoje služby boľševikom. Treba však uviesť, že rovnako ako Solženicyn kritizuje židovských socialistov, tak naopak s obdivom píše o židovských umelcoch a ich dielach, o ich vlastenectve a tiež, že množstvo ruských židov pochopili zvrátenosť komunizmu a bojovali proti nemu.
Kniha na mňa spravila veľký dojdem, aj keď kvôli povinnostiam som ju čítal po etapách. Je to jednoznačne ostré odsúdenie komunistického režimu a všetkých jeho prisluhovačov.
Solženicyn pri písaní tejto knihy nenechal na ruskom národe a ruských židoch jedinú nitku suchú, za čo ho postihla silná vlna negatívnych kritík. Zároveň však splnil to čo si pri písaní predsavzal; ukázať, že národy a štáty sa musia najprv zbaviť svojich "kostlivcov v skrini" aby vzájomnému pochopeniu nebránili čierne miesta dejín národov.
http://forum.valka.cz/viewtopic.php/t/79569
Za těch padesát let, co jsem pracoval na dějinách ruské revoluce, jsem mnohokrát narazil na problém vzájemných rusko-židovských vztahů. Ty neustále zasahovaly jako klín do událostí, do psychologie lidí, a vyvolávaly divoké vášně.
Stále jsem doufal, že se objeví autor, který o tomto žhavém klínu důkladně a klidně pohovoří, že nám ho osvětlí z obou stran. Většinou však slýcháme výtky jednostranné: buď že se Rusové vůči Židům provinili, nebo že my Rusové jsme odjakživa zkažení. Nebo z druhé strany - pokud někdo z Rusů o tomto vzájemném problému psal, pak většinou podrážděně a zaujatě, protože zkrátka nechtěl uznat, že by mohl druhé straně připsat nějaké zásluhy.
Ne že by nebylo dost publicistů - zvlášť mezi ruskými Židy je jich mnohem, mnohem víc než mezi Rusy. Přestože chytrých hlav a schopných per je víc než dost, dodnes nikdo nevylíčil, neosvětlil naše vzájemné dějiny tak, aby to uspokojilo obě strany.
download:
http://www.vzdelavaci-institut.info/?q=system/files/Dve_ste_let_pospolu_1-Alexandr_Solzenicyn.pdf
Židovský prvek v Rusku byl poměrně výrazný, zvláště v době, o níž pojednává Solženicynova knížka. Kde se tam vzal? Především bychom museli jít směrem na západ a uviděli bychom, že Židé více méně nedobrovolně opustili německou oblast, přesouvali se do Polska a pak pod tlakem do Ruska. Zde bylo jejich přesidlování směrováno na nucenou zónu osídlení a ke konci carského období dosáhlo počtu několika milionů osob. Jak Židé získávali stále více a více možností vzdělávání a sbližovali se s ruským obyvatelstvem, ovlivňovali postupně i celý ruský živel. Solženicyn by sám dobře mohl vyjmenovat, kolik spisovatelů "židovského původu" obohatilo přímo ruskou literaturu. Byla mezi nimi tak známá a slavná jména jako Pasternak, Mandelštam, Erenburg, Bagrickij, Babel a celá plejáda Židů z Oděsy.
Ač se můžeme na Dvě stě let pospolu dívat v lecčem kriticky, jak ostatně zaznělo i z ruského prostředí, jedno musíme uznat - že se Solženicyn dotkl významných momentů života a situace v Rusku. Autor se ke kritikům, vytýkajícím mu antisemitismus, vyslovuje takto: "Ani na okamžik jsem neměl pocit, že by to bylo vůči Židům nenávistné... Účelem mé knihy, jak se zračí i v názvu, je právě toto: musíme si navzájem porozumět, musíme se vzájemně vcítit do své situace. Touto knihou chci podat ruku k vzájemnému porozumění - na celou naši budoucnost. Ale musí být vzájemné!"
download:
http://www.vzdelavaci-institut.info/?q=system/files/Dve_ste_let_pospolu_2-Alexandr_Solzenicyn.pdf