Velvet revolution

V rýchlokurzoch o tzv. nežnej revolúcii v Československu sa prednáša o spontánnom vystúpení ľudu proti neslobode a rozhodujúcej úlohe chartistu Václava Havla.

Rýchlokurzy však málokedy presne odrážajú realitu, častejšie zjednodušene aj nepravdivo. Dnes vieme, že česká zamatová a slovenská nežná revolúcia mala vopred napísaný scenár, v ktorom boli Havel a chartisti skôr figúrkami na šachovnici ako aktérmi.

Pramene hovoria, že utajeným režisérom udalostí, ktoré sa mali začať odstránením Miloša Jakeša z čela KSČ, bol vedúci 13. oddelenia ÚV KSČ Rudolf Hegenbart. Tento muž sa za podpory ŠtB, KGB a americkej CIA priamo podieľal na príprave štátneho prevratu, ktorý vyústil do veľkej manifestácie študentov 17. novembra 1989 na Národnej triede v Prahe.

To, že ŠtB kontrolovaná KGB mala za úlohu uskutočniť zmenu politických pomerov v Československu, ozrejmil jeden z protagonistov revolúcie Ján Budaj v jednom zo svojich rozhovorov takto: "Zjavne v nej (v ŠtB pozn. autora) boli skupinky vedené KGB, aby konali v zmysle perestrojkových projektov Kremľa."

Pravdou je, že na začiatku procesu, v USA s pracovným názvom Velvet revolution, bol vznik iniciatív, v ktorých mali hlavné slovo signatári Charty 77. Činnosť tohto zoskupenia od roku 1977 finančne podporoval medzinárodný PEN-klub, financovaný CIA, Rotary-klub, Jewish Agency, Guggenheimova nadácia v USA, Masarykova nadácia pri Masarykovom múzeu v Izraeli a ďalšie organizácie. Pamätný študentský protest však Charta neorganizovala.

Z tajného dokumentu I. správy ZNB vyplýva, že Ministerstvo zahraničných vecí USA malo nízku mienku o nelegálnych štruktúrach v Československu. Podľa amerického hodnotenia "v radoch týchto skupín nepôsobí osobnosť vyvolávajúca rešpekt a vážnosť verejnosti". Ak sa takáto osobnosť našla v dramatikovi menom Václav Havel, bolo to vďaka popularizácii Slobodnej Európy, BBC a Hlasu Ameriky. S voľbou predáka Charty 77 sa stotožnil aj samotný šéf KSSZ Michail Gorbačov.

Sovietske vedenie bolo vopred informované o pripravovanej študentskej manifestácii, veď malo v Prahe svoje tykadlá. Podľa tajnej informácie I. správy ZNB z 15. 11. 1989 sa korešpondent časopisu Stern v Moskve dozvedel od tlačového hovorcu Ministerstva zahraničných vecí ZSSR Gerasimova, že "tento týždeň príde k niečomu, čo vytiahne ľudí v Prahe do ulíc".

Masové vystúpenie študentov a následný prevrat v Československu spojený s odstúpením Jakeša z postu generálneho tajomníka ÚV KSČ sa plánoval za koordinácie CIA a so súhlasom Kremľa. "Sametová revoluce" bola pripravená perfektne.

Priebeh celej akcie konfliktu študentov s políciou sa prezentuje na filmových záberoch ako veľkolepé dramatické divadlo boja za slobodu. Heslá ako Máme holé ruky, Nechceme násilie, Nie sme ako oni sa stali v piatok 17. novembra symbolom "nežného" prevzatia moci. V sobotu vyhlásili divadlá týždenný štrajk a v nedeľu sa v byte Václava Havla zišli vedúci signatári Charty 77 a členovia nezávislých iniciatív, aby sa dohodli na vzniku Občianskeho fóra (OF). Na Slovensku vznikla iniciatíva Verejnosť proti násiliu (VPN).

Budaj neskôr prirovnal VPN ku komunistickému politbyru, pretože ho vraj neprávom obvinilo zo spolupráce s ŠtB. Čudné okolnosti zvolenia prvej porevolučnej hlavy federálneho štátu sa tiež stali jablkom sváru medzi Jánom Budajom a ostatnými členmi vedenia VPN.

Budaj tvrdí, že Havel sa stal prezidentom po tajnom kšeftovaní s časťou komunistov, kým Fedor Gál a Peter Zajac priznávajú iba fakt, že komunistický predák Marián Čalfa "navrhol Havlovi medzi štyrmi očami reálny postup, ako by mohol byť zvolený za prezidenta". Vraj išlo len o legitímnu "politickú techniku, ako to spraviť" a nič viac.

Havel sa k tajným dohodám s komunistami nikdy nevyjadril, a tak faktom zostáva iba to, že bol zvolený za prezidenta jednohlasne aklamačným hlasovaním komunistických poslancov vo Federálnom zhromaždení a Čalfa sa stal predsedom vlády. Odovzdanie moci bolo dokonané.

Reprodukcia:
Faksimile tajnej informácie I. správy ZNB z 15. novembra 1989, čiže dva dni pred vypuknutím prevratu, určenej pre Miloša Jakeša. Správu po rokoch zverejnil samotný Jakeš vo svojej knihe Dva roky generálnym tajomníkom.

Tie mená sú tiež také československé: