Pravda o pokrvnom príbuzenstve

Niektoré ústavy majú zvláštne názvy. Jedným z nich je napr. nórsky Ústav pre výskum holokaustu a náboženských menšín. Je to asi rovnako čudné, ako keby existoval Ústav pre výskum tragédie v Černovej a policajných zásahov alebo Ústav pre výskum hospodárskej krízy z tridsiatych rokov a burzy.

Nechcem teraz písať o tom, odkiaľ pochádzajú zdroje tvorivosti pri pomenovávaní "vedeckých ústavov", ale chcem písať o škandále, ktorý pre väčšinu slovenských médií ostal nepovšimnutý.

Spomínaný ústav totiž požiadal maďarského veľvyslanca v Osle Gézu Jeszenszkého, aby sa radšej nezúčastnil na medzinárodnej konferencii o holokauste. Spoluorganizátorom konferencie, okrem tradičného amerického a izraelského veľvyslanectva bola aj maďarská ambasáda.

Géza Jeszenszký je bývalý minister zahraničných vecí, exveľvyslanec v USA a vysokoškolský profesor. V ostatnom čase však nad pomery inteligentní maďarskí cigáni urobili okolo Jeszenského škandál. Hoci títo cigáni iba v konečnom dôsledku poukázali na vlastné sodomistické praktiky, no keď do rúk vezme interpretačný kľúč ústav pre výskum holokaustu, je zrazu všetko inak.

Maďarskí cigáni totiž "nabonzovali" nórskym organizátorom konferencie o holokauste jeden úryvok z Jeszenského učebnice. Ten znie nejako takto: "Mnohí Rómovia zápasia s duševnými a mentálnymi poruchami preto, lebo v rómskej kultúre je prípustný sobáš, alebo iba sexuálny kontakt medzi súrodencami či bratrancami a sesternicami..."

Jeszenský sa v skutočnosti iba odvolal na iných autorov, no zapáleným nadšencom s titulom HoDr. (doktori holokaustu) to stačí na to, aby sa výskumný ústav zmenil na ústav inkvizičný. Podľa organizátorov konferencie totiž nie je možné debatovať o útrapách Židov, a mať medzi sebou človeka, ktorý opovržlivo píše o Rómoch.

K podobnému javu došlo už dávnejšie v diskusii moderovanej Štefanom Hríbom, v ktorej diskutovali Miroslav Polák, Lucia Nicholson, Milan Krajniak a Štefan Kužma. Krajniak podobne naznačil, že keď sú osady, v ktorých sa volajú skoro všetci Horváthovci, tak asi s ich génmi všetko v poriadku nebude. Na to liberálka Nicholson spolu s Polákom Krajniaka hlasne inzultovali a umlčali.

Ako to vlastne je s tým pokrvným príbuzenstvom u cigánov? Ide o hanobenie alebo o vedecký fakt?

Paradoxne, jedným z prvých odborníkov, čo poukázali na cigánsky inbríding, čiže pokrvné príbuzenstvo, bol berlínsky Žid Werner Cohn. Ten vo svojej knižke Cikáni konštatuje, že podľa jeho cigánskych informátorov boli sobáše medzi bratrancami a sesternicami veľkou hanbou. No prípady sobášov medzi bratrancami a sesternicami z druhého kolena už hanbou neboli. Na základe analýzy 199 zaznamenaných sobášov odhadol, že zhruba polovica cigánskych sobášov bola uzavretá medzi pokrvnými príbuznými.

Pokiaľ ide o vzťah Wernera Cohna k cigánskemu etniku, ten približuje nasledovne:

"Predpokladám, že som určite mal pocit istej nadradenosti. Vzhľadom k tomu, že som žil v prostredí, v ktorom boli ľudia posudzovaní na škále lepší-horší, som si istý, že v mojom pohľade bolo prítomné i určité uspokojenie nad tým, že vidím niekoho, kto je považovaný za ešte podradnejšieho ako Židia."

Kto vie, či by hypotetická účasť Wernera Cohna na spomínanej konferencii organizátorom tiež vadila.

Na Slovensku jedným z najvážnejších vedeckých počinov v tejto oblasti uskutočnili v osemdesiatych rokoch Vladimír Ferák, Daniela Siváková a Zuzana Sieglová. Výsledky publikovali v článku Slovenskí Cigáni (Rómovia) - populácia s najvyšším koeficientom inbrídingu v Európe, ktorý vyšiel v Bratislavských lekárskych listoch v roku 1987.

Na základe genealogických údajov zo 101 rodín olašských cigánov z obcí Vinodol, Hájske, Svätoplukovo a Cabaj-Čápor zisťovali mieru inbrídingu pre 444 cigánskych osôb.

Pomocou metódy izonýmie určili koeficient inbrídingu F_i = 0,084, čo bolo najvyššou hodnotou tohto parametra dovtedy určenej v európskych populáciách. Podobné hodnoty sa našli iba v iných cigánskych populáciách a v mnohých oblastiach Indie. Podľa autorov takýto intenzívny inbríding zvyšuje početnosť recesívne dedičných ochorení a do istej miery aj početnosť multifaktoriálne prahovo podmienených patologických stavov.

Hoci autori vyjadrili optimizmus v tom, že v dôsledku socialistickej snahy o asimiláciu sa bude cigánsky inbríding znižovať, je zrejmé, že sa tak nedeje. V súčasnosti sa tejto téme okrajovo venuje napr. aj česká sociálna antropologička Lenka Budilová, ktorá potvrdzuje vysokú mieru pokrvného príbuzenstva aj u cigánov na Slovensku.

E. Mair Williams a Peter S. Harper v článku Genetic study of Welsh gypsies predniesli výsledky skúmania cigánov v britskom Walese. Skonštatovali, že fenylketonúria sa vyskytovala u jednej zo štyridsiatich cigánskych osôb. V rámci celkovej populácie Walesu bol výskyt 1 ku 16 000. Podľa týchto autorov sa dá očakávať, že každý štvrtý walesský cigán by mal byť nositeľom génu fenylketonúrie, v rámci celkovej populácie Walesu každá šesťdesiata osoba.

Fenylketonúria je dedičná porucha látkovej premeny bielkovín spojená s duševnou poruchou, najčastejšie oligofréniou. Oligofrénia je zníženie rozumových schopností s následnými poruchami psychického vývoja jedinca, ľudovo slabomyselnosť.

Celá rada štúdií zameraných na skúmanie mentálnej výbavy väznených osôb preukázala signifikantne vyšší výskyt oligofrenických osôb v porovnaní s celkovou populáciou.

Súvislosť medzi cigánskymi zvykmi v sobášoch a medzi prepojenosťou pokrvného príbuzenstva na vyššiu prevalenciu mentálnej retardácie je teda vedeckým faktom.

Súčasní vedci sa väčšinou vyhýbajú hodnoteniu dobrý/zlý a dávajú prednosť konštatovaniam. Preto možno konštatovať, že praktizovaním inbrídingu je vysoký predpoklad vzniku potomstva so zníženým mentálnym potenciálom a teda potomkovia sú odsúdení na nižšie pozície. Avšak z neutrálneho hľadiska alebo, ak chcete, z pozície kultúrneho relativizmu, to nie je ani dobré ani zlé.

Ten, kto považuje takéto konštatovania za hanobenie, v skutočnosti cigánov hanobí sám, lebo dané súvislosti hodnotí ako zlé, hoci z titulu vlastnej nevedomosti ich považuje za nezmyselné.

A v tomto prípade tak neurobil pranierovaný Géza Jeszenszky, ale úzkostlivci z nórskeho ústavu holokaustu.

Samozrejme, určitá miera výskytu ľudí diktujúcich, čo je pravda a čo sa nesmie hovoriť, je, žiaľ, v každej populácii, nielen v Nórsku. Je však dôležité ich vedieť občas prefackať vedeckými faktami a ich bludy tak aspoň na chvíľu nechať rozplinúť.